S Martinom ČINOVSKÝM o pozícii a pocitoch prvotvorcu slovenských známok
Keď je tvorca cenín neoceniteľná cenina
Zhováral sa Emil SEMANCO – Foto: autor
Pred desiatimi rokmi som v profilovej črte Neoceniteľná cenina do publikácie Najkrajší kút napísal o docentovi Martinovi ČINOVSKOM, PhD., že si najprv dobre obzrie, čo neskôr vyryje do kovu. Z oceľovej platničky hrot rydla vylúpne stružlinku z motívu na budúcej známke. Vlásočnicovú linku už nemožno korigovať, zmeniť, nijaký zmizík ju už odtiaľ nedostane... Nemyslel som však na pracovný postup, ale na spôsob, ako sa tento náš uznávaný tvorca oboznamuje s námetom budúcej známky – doslova ho zažije – a túto svoju pedantnosť prenáša aj do ďalších svojich profesijných a umeleckých orientácií či už v pedagogickom pôsobení, v hudobnom a muzikantskom objavovaní aj vo voľnej výtvarnej tvorbe. Nič na tejto starostlivej príprave, na osobnom bezprostrednom dotyku a skúsenosti nezmenil fakt, že mu medzitým do galérie pôct a ocenení pribudol francúzsky rad Rytiera umenia a literatúry a najnovšie aj Pribinov kríž I. triedy.
● Dopovedzme teda, ako sa rytca a výtvarníka zmocňuje inšpirácia a ako sa on zmocňuje toho, čo sa stáva umením. A aj keď to jeho dielko nie je veľké – zvyčajne má len niekoľko štvorcových centimetrov, predsa je uznávaným a výrečným poslom svojej krajiny...
Môj učiteľ Albín Brunovský hľadel na známku ako na výtvarnú šancu povedať veľa na malej ploche. Držím sa toho prakticky od roku 1986, keď som vytvoril svoju prvú známku MS vo volejbale žien, Praha. Odvtedy ich počet prevýšil stopäťdesiat. Na mnohých sú pamätihodnosti alebo prírodné jedinečnosti Slovenska. Mám zásadu, že si idem najprv obzrieť, čo bude neskôr na oceľovej platničke a na zúbkovanom obrázku. Nezháňam dajaké fotky, prospekty alebo iné predlohy, chcem tie miesta, námety, motívy vidieť, zažiť. A tak sú z toho rodinné výlety, túry aj pobyty. Moja dcéra zavše frflala, prečo si povedzme nenaplánujem známku koraly Červeného mora... Dokonca aj nášho psa vláčime so sebou. Hovoríme mu pes vlastivedec. Ten bol vari štyrikrát vo Vlkolínci, keď som pripravoval známku o tamojšej rezervácii ľudovej architektúry. To sa daktorému Slovákovi nepodarí za celý život. Tak to bolo aj so Spišským hradom a slovenskými jaskyňami v dedičstve UNESCO, ku ktorým nedávno pribudli známka Dobšinská ľadová jaskyňa, Chata pri Zelenom plese aj Malá Studená dolina v edícii Krásy našej vlasti.
● Vo vašom pocitovom zemepise by sme mohli listovať dlho. Na jeho začiatku je nedeľa 8. marec 1953 (MDŽ) a Levoča, kde ste uzreli svetlo sveta. Tatry a Spiš sú vaše srdcovky, čo vidno aj na známkach odtiaľ. Za všetky aspoň Vodopády Studeného potoka, Ľubovniansky hrad alebo skvelá transpozícia Sťatia sv. Jakuba z rovnomenného levočského chrámu v emisii Umenie. Vráťme sa však ešte k profesorovi Brunovskému, ktorý vám ako premiantovi odporučil École Nationale Supérieure des Arts Décoratifs v Paríži aj ašpirantúru u skvelého rytca Josefa Herčíka v Prahe. Ďalšie plusy vo vašom odbornom raste priniesla aj stáž v Štátnej tlačiarni cenín v Périgueux vo Francúzsku. Ako spoluautori ste sa podpísali pod krásnu známku k 125. výročiu Matice slovenskej, ktorá má zaujímavý osud...
Ceniny zavše sprevádzajú zaujímavé súvislosti a osudy. Štát pozorne zvažuje, či „vychová“ rytca, ktorý potom bude vyrábať matrice bankoviek ako peňazokazec. Dlho som mal pocit, že sa na mňa hľadí aj takto. Preto bola dráha, ktorú mi predznačil Albín Brunovský, aj voľba pedagogického pôsobenia (vyše štyridsať rokov na VŠVU) celkom prijateľná. Bol som dlho jediný, čo si vedel známku nakresliť aj vyryť. Tú našu spoločnú – k výročiu Matice slovenskej so symbolickou podobizňou devy s vencom kvetov vo vlasoch – vyhlásili za Známku roka 1988 v pražskom hoteli Jalta. Československo bolo rešpektovanou známkovou veľmocou s povestnou českou grafickou a ryteckou školou, čo podmieňovala aj skutočnosť, že štátny tlačiarenský monopol cenín bol v Prahe. V tom roku pri Vltave hostili Svetovú poštovú výstavu a českí kolegovia sa pochopiteľne chceli pred takým fórom predviesť v najlepšom svetle. Slováci im trochu tienili... Aj keď by sa dalo rovno povedať, že sme im pili krv.
● Nebolo to prvý raz a ani naposledy, čo ste sa ocitli v takejto nebratskej pozícii. Predsa ste už o necelý rok sedeli v Prahe ako expert v komisii, kde sa rozhodovalo o nových bankovkách. Tuším práve tam je začiatok vašej najznámejšej známkovej realizácie s vyobrazením štátneho znaku nového štátu s dvojkrížom a trojvrším, ktorý vznikol 1. januára 1993. Ľudia, čo na bratislavskom Námestí SNP oslavovali onoho pamätného Silvestra, zostali čakať na prvú známku samostatnej Slovenskej republiky až do druhej popoludní, keď ju začali predávať. Rad záujemcov sa ťahal od Hlavnej pošty až po tunel v hradnom kopci...
Jedného dňa sa v tej pražskej komisii objavil výtvarný návrh bankovky Jan Amos Komenský – 200 Kč, dvěste korun českých. To ma utvrdilo, že sa schyľuje k rozdeleniu Československa. A tak som začal vyvíjať určité aktivity u nás doma, aby – ako sa vraví – sme v hanbe nezostali, a ak vznikne Slovenská republika, aby mala svoje ceniny, známku... A bolo toho dosť, čo nový štát potreboval!
● A čo teraz?
Stále učím na dvoch vysokých školách. Vo „voľnom čase“ komponujem. Mojich skladieb je tak na dve CD, k tomu džingle, zvuky, ruchy, zvučky... Keď sa nevenujem muzike, maľujem. Pred pár dňami som urobil skúšobný odtlačok známky Štefanovi Osuskému a rozpracovaný mám výtvarný návrh známky Andrejovi Hlinkovi, ktorý bude mať v septembri 150. výročie narodenia. Vyjdú ešte v tomto roku. No a uvidíme, ako to bude s novým prezidentom...
● Na tie už má Činovský monopol?
Nie, nie (smiech). Vždy sa súťaží, len doteraz to tak vypálilo, že realizáciou oficiálnej známky nového prezidenta SR zakaždým poverili mňa...