VŠIMLI SME SI
Nádašiho poviedka s takmer totožným názvom bola kritickou karikatúrou takzvanej lepšej spoločnosti na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Ťapákov Pacho tak isto karikoval panstvo, možno iba v mierne odlišnej dobe ako Nádaši-Jégé. V nezabudnuteľnej scénke sa Marián Labuda v úlohe grófa Erdödyho prezliekol za zbojníka, aby sa stal sexuálne príťažlivejší pre svoju manželku grófku, predstavovanú Idou Rapaičovou. Komédia s takýmito premenami pracuje často. Ktovie, čo motivovalo podnikateľa, politika a predovšetkým boháča Ľudovíta Kaníka, aby sa na nedávnom „podujatí“ pre slovenské celebrity prezliekol za Ľudovíta Štúra. V každom prípade to má pán Kaník s naším národovcom pomýlené, a nielen on. Poukážme na hlavný rozdiel medzi dvomi Ľudovítmi.
Štúr sa živil písaním, prácou. Jeho heslom bolo „veľa tvoriť, málo troviť“. Na žúrke u Kaníkovcov sa však stoly prehýbali a okolo nich sa motali bytosti, ktoré pre túto spoločnosť naozaj len veľmi málo tvoria. Výnimkou sú hádam iba ich vlastné bankové kontá. Za príkry rozdiel by sme mohli považovať aj Štúrov záujem o kultúru v kontraste s kultom pakultúry, prezentovaným slovenskou smotánkou. Štúr nechodil ani do krčiem, pardon, na spoločenské podujatia horných desaťtisíc. Iba raz...V roku 1836 bola na Devíne národná slávnosť a ľudia z jeho skupiny si tam dávali slovanské mená. Po slávnosti skončili v krčme, lenže zistili, že nemajú dosť peňazí na zaplatenie útraty. Museli ísť po ne pešo do Bratislavy a naspäť. O vzťahu Ľudovíta Štúra k bohatstvu a k chudobe svedčí aj nasledujúci jeho výrok z uhorského snemu zo 17. novembra 1847: „A nechže sa vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje poslúženie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledy chudobného ľudu lós polepšil...“ A zacitujme nášho národného buditeľa ešte raz: „V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému, v opravdivom zmysle vzatému človeku povolia a nasúdia.“ Aké nadčasové! Na záver úvahy o nevedno či kaníkovskej provokácii alebo len neznalosti – pani Kaníková si zvolila kostým Adely Ostrolúckej. Čo nám o Štúrovej láske odkazuje história? Bola to vraj vzdelaná a rozhľadená žena, ktorá vo väčšine súčasníkov evokovala ideál novej šľachty, šľachty ducha. A už len bodka za týmito riadkami. U Kaníkovcov sa bujará zábava novodobej „šľachty“ skončila požiarom. Je to iba náhoda?
Ivan BROŽÍK