KOMENTÁR
Kosovské vychádzanie zo slepej uličky
Roman MICHELKO
Vinou dvojitých metrov v zahraničnej politike veľmocí boli na rôznych miestach sveta vyvolané konflikty, ktoré sa nakoniec podarilo „ zmraziť“, ale nie vyriešiť. Typickými príkladmi takýchto konfliktov sú Podnestersko medzi Ukrajinou a Moldavskom, pôvodne autonómne územia v Gruzínsku, kde však žije negruzínske obyvateľstvo (Abcházsko a Južné Osetsko), ďalej Náhorný Karabach, ktorý je de facto nezávislou republikou, v ktorej žijú prevažne Arméni napriek tomu, že je to enkláva Azerbajdžanu. V istom zmysle je zmrazený konflikt aj Bosna, čo je veľmi zvláštny štátny útvar na čele s európskym protektorom, ktorý je nad volenými politikmi a môže zrušiť akékoľvek ich rozhodnutie. Inak tento štát-neštát je vlastne federáciou Moslimov a Chorvátov s voľne pridruženými, vlastne samostatnými Srbmi v Srbskej krajine.
Medzi podobné štáty patrilo donedávna Kosovo. Kým asi 80 percent územia bolo pod kontrolou Prištiny, severné srbské okresy túto vládu neuznávali. Uplatňovali model pasívnej rezistencie, ktorú od konca osemdesiatych rokov uplatňovali kosovskí Albánci voči srbskej správe. Vytvorili si paralelné inštitúcie, najmä samosprávu, školy, sociálny systém a podobne. Voľby do orgánov samospráv v réžii Prištiny ignorovali, ako aj celú kosovskú vládu, a prežívali pod ochranou medzinárodnej vojenskej misie, ktorá ich chránila pred kosovskou odvetou.
Život Srbov v severnom Kosove sa navonok podobal životu niekde na srbskom vidieku. Vlastnili srbské pasy, platili srbskou menou, dôchodky, ale aj elektrinu dostávali zo Srbska, zo srbského rozpočtu boli financované aj školy či zdravotníctvo, skrátka žili si svoj paralelný srbský život v inak albánskom Kosove. Takto to po vojne mohlo fungovať nejaký ten rok, dva, nakoniec sa však z toho stalo celé desaťročie a ukázalo sa, že takúto situáciu treba konečne vyriešiť. Srbská politická scéna hneď po vojne prijala politický konsenzus, že Kosovo je srbská provincia a jeho samostatnosť nikdy neuzná. Medzitým však čoraz viac krajín EÚ uznalo Kosovo, rovnako ako aj veľmoci (s výnimkou Ruska), a dlhodobo sa tento stav ukázal ako neudržateľný. Srbskí politici si postupne uvedomili, že tvrdohlavo zotrvávať na rovnakých pozíciách je nielen neúnosné, ale v konečnom dôsledku aj kontraproduktívne. Odmietnutím dohody z Rambouillet či Ahtisaariho plánu si síce zachovali čistú tvár, ale v konečnom dôsledku nič nedosiahli. V tomto kontexte sa nakoniec aj veľmi problematické Daytonské dohody zdajú byť lepším riešením ako trvalý pat.
Preto po vyše desiatich rokoch predstavitelia Srbska a Kosova pristúpili na dohodu, ktorej obsahom sú nasledujúce ustanovenia: V Kosove vznikne samostatná štruktúra (autonómia) s väčšinovým srbským obyvateľstvom, ktorá bude mať vlastného predsedu, podpredsedu i vlastný parlament, bude mať plné kompetencie v oblasti hospodárskeho rozvoja, školstva, zdravotníctva a miestneho plánovania. Štyri, prevažne srbské okresy severného Kosova budú mať vlastného policajného prezidenta z radov kosovských Srbov. V celom Kosove bude pôsobiť iba kosovská polícia (s centrom v Prištine), do ktorej budú začlenení aj všetci policajti severného Kosova. Do štruktúr kosovského štátu budú integrované aj justičné orgány vo väčšinových srbských okresoch, Srbi však budú mať vplyv na tieto prvostupňové justičné orgány. Okrem toho počas desiatich rokov, s výnimkou živelných pohrôm, nesmú vstúpiť na sever Kosova poriadkové jednotky kosovskej armády či polície.
Dohoda, ktorú podpísali srbský premiér Dačič a kosovský premiér Thaci, sa rodila veľmi pomaly a ťažko. Je to však nevyhnutný krok. Alternatívou k tejto dohode sú len ďalšie roky či desaťročia v slepej uličke. Ako odstrašujúci príklad môžeme uviesť rozdelený Cyprus či okupované Palestínske územia. Niekedy jednoducho prichádza chvíľa, keď politici musia prijať veľmi ťažké a nepopulárne rozhodnutia. Srbi v severnom Kosove túto dohodu neprijímajú a krok srbskej vlády vnímajú ako zradu.
Vo svete, v ktorom platia dvojité metre v zahraničnej politike, však asi lepšie riešenie nebolo priechodné. Najdôležitejšou úlohou dňa pre srbských politikov bude dlhodobo ochrániť ťažko vydobyté práva Srbov. A pre ostatných európskych politikov nepripustiť konflikt, ktorý by nakoniec ústil do podobného „kosovského riešenia“.