KOMENTÁR
Kto na kríze najviac profituje
Roman MICHELKO
Odkedy vypukla kríza v eurozóne, ktorej spúšťačom bol vraj neutešený stav gréckych financií, verejnosť neustále zasypáva množstvo tupo demagogických pravicových báchoriek o tučných a lenivých Grékoch a o zodpovedných nemeckých či francúzskych bankároch. Plytkí demagógovia ako Sulík a spol. nám dnes a denne hovoria, ako doplácame na Grékov, na ich tučné dôchodky či vysoko nadštandardné sociálne pôžitky. Pritom skutočnosť je úplne iná. Poznajúc fungovanie systému sme už viackrát hovorili o tom, že nejde o záchranu Grécka, ale o záchranu tučných ziskov nezodpovedných a nenásytných nemeckých či francúzskych bánk.
Dosiaľ to bol len dobre vyargumentovaný pocit, ten sa však publikovaním analýzy spoločnosti Attack Österreich, ktorú zverejnil nemecký denník Süddeutsche Zeitung, zmenil na trpkú a nevyvrátiteľnú skutočnosť. V analýze sa konštatuje, že viac ako tri štvrtiny sumy, ktorú doteraz dostalo Grécko v rámci medzinárodnej pomoci na svoju záchranu, skončilo v bankách a u bohatých kapitálových investorov. Doteraz Grécko dostalo na prekonanie problémov 207 miliárd eur. Z nich takmer 160 miliárd zakotvilo v peňažných ústavoch a na účtoch finančných investorov. Z toho teda jasne vyplýva, že cieľom európskych politických elít nie je záchrana gréckych obyvateľov, ale finančného sektora veriteľských krajín. Grécka vláda z pomoci vyčlenila 58 miliárd eur na zvýšenie vlastného kapitálu gréckych bánk, 55 miliárd eur sa použilo na splatenie štátnych dlhopisov a za 11 miliárd eur sa kúpili štátne dlhopisy, ktorých termín splatnosti ešte nevypršal, ale ich cena na medzinárodnom finančnom trhu bola veľmi nízka. Ďalších 35 miliárd eur dostali medzinárodné banky, poisťovne a investičné fondy, ktoré v roku 2012 súhlasili, že sa vzdajú časti svojich finančných pohľadávok voči gréckemu štátu. Do štátneho rozpočtu sa z celkového objemu pomoci dostalo len 47 miliárd eur; z nich sa podľa výpočtu Attacku vyčlenilo 35 miliárd eur na vyplatenie úrokov majiteľom štátnych cenných papierov.
Vo svetle týchto skutočností sa potom musíme pýtať, koho to vlastne EÚ, resp. jej finančné mechanizmy typu euroval zachraňujú? Občanov alebo tučné zisky babráckych, pažravých a špekulatívnych bankárov? V tejto súvislosti je potom úplne namieste klásť si otázku, či je v poriadku, ak sa proti vôli väčšiny nevinných občanov krajín PIIGS, Pobaltia, ale aj iných štátov EÚ prijímajú drakonické antisociálne opatrenia. Ak totiž zisťujeme, komu vlastne slúžia, tak musíme trpko konštatovať, že rozhodne nie občanom krajín v kríze, ale ich nezodpovedným veriteľom.
Zdá sa však, že čoraz menej ľudí je uzrozumených s tým, že si majú uťahovať opasky len preto, aby niekomu neklesli zisky a aby si nezodpovední bankári nemuseli odoprieť svoje tučné finančné bonusy. Ak niekto nemá mieru – a európski bankári ju evidentne nemajú – skôr či neskôr musí nastať trest. Prvým znakom spoločenskej rezistencie na spôsob, akým sa zametá s ľuďmi, bolo riešenie cyperskej krízy. Ako sme už písali, napriek pôvodným plánom sa na stratách finančného sektora nebudú podieľať všetci občania, ako to bolo spočiatku plánované, ale len zámožní ľudia a oligarchovia (bohužiaľ, tí slovenskí z Penty nie, keďže necelý rok pred krachom Cypru zmenili svoj daňový domicil na ostrov Jersey), ktorí mali na účtoch viac než 100 000 eur.
To je však len prvý krok. Zdá sa, že sa pomaly končí aj dosiaľ ničím neobmedzená moc ratingových agentúr, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú výšku úroku pri štátnych dlhopisoch a svojím konaním môžu zabezpečiť, že aj vnútorne zúfalo dýchavičná ekonomika, ako napríklad Grécko, mala ešte pol roka pred krachom áčkový rating, zatiaľ čo oveľa zdravšie Slovinsko ho má podstatne horší.
Treba teda kvitovať iniciatívu Slovinska zažalovať jednu z ratingových agentúr, ktorá jej udelila nespravodlivo nízky rating, a veriť, že v žalobe uspeje. Zároveň dúfať, že moc nezodpovedných a skompromitovaných finančno-oligarchických skupín bude klesať, keď si ľudia konečne uvedomia, o čo v tejto hre vlastne ide.