Moderné Slovensko a jeho zrod očami historika


trianonVedecká tvorba ako vzrušujúce čítanie o napínavých príbehoch

Dušan D. KERNÝ - Karikatúra: Andrej MIŠANEK

V predajni starých kníh v bratislavskom Starom meste sa ani deň neohrialo ledva dohromady držiace vydanie Zbierky zákonov Československej republiky. Bolo z roku 1920. Cena 65 eur. Zmizlo v rukách toho, koho zaujímal päťjazyčný text právneho dokumentu Trianonskej mierovej zmluvy medzi veľmocami a ich spojencami a porazenou monarchiou – Maďarskom.

Prečo je originálne znenie a u nás prvé vydanie právneho textu ešte aj v roku 2012 také príťažlivé? O tom vypovedá celoživotné dielo významného slovenského historika, ktorý stál pri zrode prvého vojensko-historického pracoviska na Slovensku, Mariána Hronského, doktora vied, člena Historického odboru Matice slovenskej, Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV či Spoločnosti M. R. Štefánika.

Trianone trianon mapaMnohé z vydaných prác M. Hronského sú doteraz neprekonané, jeho účasť vo viacerých súborných historických dielach je nezastupiteľná. Pozoruhodné je dielo týkajúce sa práve Trianonskej mierovej zmluvy – a to až natoľko, že autor ho vydal v roku 1998 v Národnom literárnom centre po slovensky a anglicky, ale v roku 2011 sa k nemu vrátil vydaním vo vydavateľstve SAV Veda. Toto dielo obsahuje mimoriadny vedecký odkaz s mimoriadnou aktuálnou naliehavosťou aj pre širokú laickú verejnosť a pre tvorcov i praktikov slovenskej zahraničnej politiky a napokon pre všetkých záujemcov o dobre, faktograficky a živo podané dejiny tejto časti strednej Európy a veľmocenskej politiky k nej. V mnohom vypovedá aj o tom, ako vznikala atmosféra, v ktorej vyrastala generácia politikov, stúpencov i odporcov prvej Slovenskej republiky.

NEDBALOSŤ O VLASTNÉ DEJINY

                V auguste v roku 1995 M. Hronský povedal: „Napriek závažnosti a stálemu záujmu verejnosti sa Trianonu nevenovala dlho náležitá pozornosť, ba dá sa takmer s určitosťou odhadnúť, že prevažná väčšina súčasnej slovenskej verejnosti sa po prvý raz stretla s pojmom Trianon, respektíve uvedomila si jeho priamu spojitosť s existenciou Slovenska a jeho južnej hranice až v posledných rokoch – ide teda až o zarážajúci laxný prístup k závažnému problému vlastných dejín a vlastného vývoja.“ Inak to však bolo a dodnes stále je u našich južných susedov. Odhliadnuc od maďarskej žurnalistiky a politiky aj v najnovších prácach maďarských historikov sa stretávame s hodnotením, že uzavretie trianonského mieru pripravilo Maďarsko nielen o jeho územia, o jeho hospodárske možnosti a o milióny jeho Maďarov, ale vraj „násilne preťalo aj po stáročia prebiehajúci proces maďarskej národnej emancipácie“.

                V diele Boj o Slovensko a Trianon 1918 – 1920 (NLC 1998) na vyše 300 stranách M. Hronský podáva vecný, faktografický obraz tých rokov, ukazuje, že veľmoci považovali Rakúsko-Uhorsko za vyrovnávajúci faktor medzi Nemeckom a Ruskom a pôvodne ho nechceli rozbiť. Napokon sa prekážkou ukázal byť neústupčivý postoj maďarských vládnych kruhov, pocit ohrozenia mocenského postavenia maďarských „historických tried“, snaha udržať integritu uhorského štátu za každú cenu. Uhorsko sa potom rozpadlo bez toho, aby jeho hranice prekročil čo len jeden vojak protivníka, lebo nedokázalo akceptovať dva moderné princípy – národnostný a demokratický.

NEMAĎAROV BUDAPEŠŤ NEPOČÚVALA

Most-Híd 1„Záver prvej svetovej vojny zastihol maďarských poslancov v budapeštianskom parlamente úplne nepripravených, veď sledovali zväčša iba osobné ciele, väčšina sa venovala majetkovým špekuláciám, obohacovala sa vojnovými dodávkami, koristila zo všeobecného chaosu, celý verejný život zapĺňali poslanci intrigami osobného a politického rázu, korupcia kvitla vo všetkých formách. Slováci, Rumuni, Rusíni, sedmohradskí Nemci, banátski Srbi a aj Chorváti darmo prednášali v parlamente svoje žiadosti – nikto ich nehodlal počúvať.“ M. Hronský faktograficky ukazuje „naivitu maďarských poslancov, ktorí verili v nedotknuteľnosť integrity Uhorska. Pravda, maďarská mimoparlamentná opozícia jasne konštatovala, že „násilie a korupcia administratívy priviedli nemaďarské obyvateľstvo krajiny k tomu, aby zatúžilo po cudzom štáte“. Zánik mnohonárodnostného Uhorska bol „nielen logický, ale aj nevyhnutný, lebo bol výsledkom prehlbujúcej sa krízy samotného uhorského štátneho, politického a sociálneho zriadenia, nebol iba dôsledkom porážky vo vojne“.

 

MIMORIADNA KRUTOSŤ

Dielo rozoberá koniec Uhorska na politickej scéne plný dramatických udalostí, ale ukazuje aj vákuum moci na Slovensku pri prechodných pomeroch, pripomína nám nemálo krvavých masakier, ktoré mali zastrašiť civilné obyvateľstvo. Dnes je otázne, či si ho mnohé obce pripomínajú ako súčasť svojich dejín. M. Hronský dokumentuje „mimoriadnu krutosť brutálnych akcií maďarských ozbrojených jednotiek“. Zápas o Slovensko obsahuje zhrnutie zaujímavých rokovaní o historicky prvom medzinárodnom určení slovenskej južnej hranice, teda hranice Slovenska. Poukazuje na to, ako prvá demarkačná čiara omylom a diplomatickou chybou siahala dramaticky oveľa severnejšie, ako je dnešná hranica. V kapitole Vojna ČSR s Maďarskou republikou rád po prvý raz v modernej historiografii po roku 1989 zasadzuje do súvislostí a pomenúva maďarský nacionalizmus a nie, ako to bolo dlhé desaťročia predtým, proletársky internacionalizmus. Vyhlásenie Slovenskej republiky rád v Prešove, za minulého režimu toľko oslavované, bolo jasné neuznanie česko-slovenskej suverenity, šlo o pokus odtrhnúť východné Slovensko, rozdeliť Slovákov – to prinášali na bodákoch jednotky maďarskej červenej armády. Ako to priamočiaro nazýva M. Hronský, bola to vojna so všetkým, čo toto slovo znamená. A v tejto vojne išlo nám nielen o južnú hranicu Slovenska, ale aj o zastavenie poľského úsilia obmedziť vplyv československého štátu v strednej Európe.

 

FIKCIA ČESKOSLOVENSKÉHO NÁRODA

Cenná na práci M. Hronského je faktografia, názorne ukazuje, ako sa v prvopočiatkoch posilňoval centralistický charakter ČSR, ako dochádzalo k degradácii právomocí Slovenskej národnej rady. Celý problém autonómie samotný Slovenský klub poslancov „obdivuhodne hravo zúžil iba na otázku práva používania slovenského jazyka. V zárodku sa umlčovali samotným Slovenským klubom akékoľvek náznaky samosprávnych tendencií zo Slovenska“. Česká politika mala eminentný záujem o Slovensko najmä preto, aby uplatnením fikcie umelého deväťmiliónového československého národa predostrela najmä pred zahraničím v Trianone projekt životaschopného národného štátu „Čechoslovákov“, pričom pre „tradičné martinské centrum istou náplasťou malo byť oživotvorenie Matice slovenskej, k čomu symbolicky a slávnostne prikročili 1. januára 1919“.

Práve historický odstup a schopnosť v plnej šírke podať problematiku robí Hronského dielo z roku 1998 o Trianone mimoriadnym – „po prvý raz od základu stanovila hranicu medzi Slovenskom a vymedzila pojem Slovenska ako určitého historického, geografického a právneho celku v medzinárodnom dokumente. V tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko z medzinárodného hľadiska“. Zmluva „definitívne zlomila panstvo maďarských vládnych kruhov nad nemaďarskými národmi“.

 

DOTERAZ CHÝBAJÚCE DIELO

Dielo Trianon – vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti 1918 – 1920 z Vydavateľstva Veda z roku 2011 vzniklo vďaka vedeniu Ústavu politických vied SAV – to má rozhodujúcu zásluhu na príprave a realizácii vydania. Treba to zdôrazniť – tam výnimočný slovenský vedec a autor pracoval od roku 2004. A až doteraz sa pociťovala absencia komplexnejšieho spracovania kľúčového obdobia slovenských dejín, o čo sa pokúša až táto monografia vydaná v roku 2011! Dielo má oveľa väčší rozsah – vyše 650 strán. Autorovi sa podarilo získať „množstvo dosiaľ nevyužitých zdrojov a širšej pramennej bázy, opieral sa predovšetkým o vlastný výskum rôznych archívnych fondov doma a v zahraničí“. Možno aj v roku 2012 súhlasiť s autorom, že „obdobiu Trianonu sa na Slovensku ešte stále nevenuje náležitá pozornosť. Pritom ešte aj 92 rokov po prijatí trianonskej mierovej zmluvy má maďarský revizionizmus rastúcu intenzitu. Trianon sa neberie v maďarskej politike ako uzavretý historický problém, ale ako živé politikum“. Preto je mimoriadne cenné, že práca M. Hronského je založená na výpovednej hodnote historických prameňov a pre politiku prináša potrebnú bázu podložených historických argumentov.

 

ZAĽUDNENÉ DEJINY

Dielo Trianon z roku 2011 je výnimočné tým, ako zaľudnilo dejiny, ako doktor Hronský využil drobnokresbu na vykreslenie atmosféry doby. Silou jeho práce je napr. plastický obraz toho, že slovenské úsilie na prelome XX. a XXI. storočia má hlboké korene. Pripomína nám, že „slovenskí politici pre nový postoj následníka trónu už na prelome XIX. a XX. storočia očakávali pre slovenský národ priaznivejšiu štátoprávnu úpravu – prestavbu monarchie na federatívnom základe“. Pre niekoľko generácií je toto slovné spojenie – federatívne štátoprávne usporiadanie – výsledkom až roku 1968. Pre laického čitateľa je možno pozoruhodná aj ďalšia „zaujímavosť“ – popieranie Svätopluka a jeho kráľovstva bolo predmetom oficiálnych dokumentov, ktorými maďarská strana chcela dosiahnuť odmietnutie česko-slovenských požiadaviek v rámci trianonských rokovaní v snahe zachovať „integritu“ Uhorska, teda udržať slovenské územie v maďarskom štáte.

Marián Hronský samozrejme ako vedec sa veľmi kategoricky ohradzuje voči metódam politickej publicistiky. Najmä vtedy, keď sa tá pasuje za historický výklad, s tým nechce mať vedec nič spoločné. Jeho vedecké dielo ukazuje na príbehu medzinárodných rokovaní rokov 1918 – 1920 v Paríži, v Trianone, že najstaršie dejiny majú dosah na tvorbu modernej politiky. Tak sa stal prílohou maďarskej nóty predloženej mierovej konferencii v roku 1919 text Veľkomoravská ríša Svätoplukova. Popieranie Veľkej Moravy ako protiargument česko-slovenskej strane malo Maďarom slúžiť ako základ tvrdenia o „tisícročnej jednote“ bývalého Uhorska a Maďarov ako „najvyspelejšej civilizácie v uzavretej kotline Karpát“.

 

PRIPOMÍNA RAPANTA

Dielo Trianon je vedeckým textom a vzrušujúcim čítaním zároveň tým, že rozoberá všetky strany – teda aj pomery v Maďarsku a jeho politike. Autorovi umožňuje konštatovať, že „nová vlna maďarského revizionizmu trvá dodnes, pritom realizmus skutočne nikdy nebol silnou stránkou politického a ideového sveta Maďarov“. M. Hronský na záver cituje nestora slovenských historikov Daniela Rapanta, že „Maďari nikdy nebudú bližšie revízii Trianonu, než keď sa jej úprimne a definitívne vzdajú“. D. Rapant to napísal v roku 1930 pri desiatom výročí Trianonu. Hronský, ktorý si dielom Trianon zastal vlastne po Rapantovom boku, to opakuje pri 92. výročí ako aktuálny odkaz. Pre nás je to naliehavá výzva. Je málo povedať, že dielo Trianon z roku 2011 patrí do knižníc, škôl a výučby všetkého druhu. Je to nevyhnutná výbava každého, čo len trochu vzdelaného obyvateľa Slovenska a priama nevyhnutnosť pre každého, kto sa chce považovať za vzdelanca či inteligenta. M. Hronský, s ktorým sme sa nedávno rozlúčili, by rozhodne takýto kategorizmus nepoužíval, ba odmietol. Jeho dielo však nie je len o dejinách, ale aj o tom, ako sa politicky správať a čo od politiky na Slovensku a v EÚ požadovať.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.