Kosovský valec sa nezastavil, teraz blokuje cestu Srbska do európskeho spoločenstva
Karol GORALSKÝ
Na prelome februára a marca dala Európska rada zelenú kandidatúre Srbska za člena Európskej únie. Došlo k tomu po zložitých rokovaniach Belehradu a Prištiny o zásadných otázkach spolužitia Kosova a ostatného teritória Srbska. V čom je však podstata tohto procesu?
Od vyhlásenia nezávislosti Kosova vo februári 2008 prešli už štyri roky. Ako je známe, doteraz provinciu uznalo za nezávislý štát vyše 80 členov OSN, vrátane väčšiny krajín EÚ a NATO. Napriek tomu, väčšina sveta Kosovo stále neuznáva. Čo je však z hľadiska medzinárodného práva principiálne dôležité, nemienia tak urobiť ani dvaja členovia Bezpečnostnej rady OSN – Rusko a Čína.
■ SLOVENSKÉ NIE
Slovensko, opierajúc sa o jednoznačné právne argumenty, odmietlo silný politický tlak západných spojencov na čele s USA na zmenu svojho postoja. Spôsoby, akým podľa medzinárodného práva môže vzniknúť nový štát, sú totiž pomerne jasne definované. Kosovo nenaplnilo ani jeden z nich. Výraznou oporou pre našu diplomaciu v tomto kontexte je pretrvávajúca zhoda naprieč politickým spektrom na Slovensku, ktorá sa pretavila aj do uznesenia parlamentu v roku 2007. Výnimkou je iba účelová pozícia maďarských subjektov, ktorá však nie je prekvapením.
Určite sa netreba nechať pomýliť rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, ktorý vo svojom nezáväznom poradnom posudku v júli 2010 konštatoval, že vydanie deklarácie o nezávislosti nebolo narušením medzinárodného práva. Kompromisná otázka, ktorú Valné zhromaždenie OSN po zložitých rokovaniach predložilo do Haagu, v podstate neumožnila uviesť to hlavné: Je samotný vznik nezávislého Kosova na základe tejto deklarácie legálny? Haag povedal iba to, že deklaráciu o nezávislosti prijali „len“ predstavitelia kosovského ľudu a nie dočasné kosovské inštitúcie reprezentované miestnym parlamentom. Ide o to, že predchádzajúce pokusy o vyhlásenie nezávislosti kosovským parlamentom boli označené za neplatné tunajšou misiou OSN UNMIK, zosobňujúcou medzinárodné spoločenstvo. Ani toto stanovisko súdu však nebolo konsenzuálne, proti totiž hlasovali štyria sudcovia, vrátane slovenského predstaviteľa P. Tomku.
■ PODĽAHLI TLAKU
Bohužiaľ, väčšina sudcov, najmä zo západných krajín, podľahli politickému tlaku. Zo štyroch oponujúcich jedine P. Tomka podľa na základe konkrétnych dokumentov vecne preukázal, že deklaráciu predsa len prijali predstavitelia parlamentu, t. j. mala byť automaticky odmietnutá podľa existujúceho precedensu. Pre niekoho to však bola príliš veľká nočná mora.
Medzitým nikto z horlivcov kosovskej nezávislosti, presadzujúcich Kosovo ako prípad sui generis, nevysvetlil ani rozdiel trebárs medzi Kosovom a Abcházskom. Pritom na rozdiel od Kosova, v ktorom tvoria väčšinu etnickí Albánci, teda národnostná menšina v Srbsku prepojená na materský národ žijúci v susednom štáte, Abcházci sú samostatný národ, ktorý žije iba v rámci Gruzínska. Obávam sa, že pri Kosove ide o bezprecedentný pokus opätovne uplatniť princíp kolektívnych menšinových práv, ktorý bol po druhej svetovej vojne v medzinárodnom práve eliminovaný. Je smutným paradoxom, že tento princíp, pravda z úplne iných dôvodov, uznáva aj samotný Belehrad.
■ DLHODOBÝ SCENÁR
Dnes je už zjavné, že podnecovanie albánskeho terorizmu, reakcia Belehradu, „rokovania“ v zámku Rambouillet a bombardovanie Srbska v roku 1999 boli iba začiatkom uskutočňovania dlhodobého scenára. Potvrdilo to napokon verejné vyhlásenie vtedajšieho prezidenta USA G. Busha v Tirane o nevyhnutnosti vzniku kosovského štátu, ktoré urobil ešte predtým, než došlo k vyhláseniu nezávislosti v samotnej Prištine. Nebudeme špekulovať o konečnom cieli v pozadí. Správanie sa našich západných spojencov však nesvedčí o tom, že ich veľmi trápi neschopnosť splniť úlohy dávno konsenzuálne definované medzinárodným spoločenstvom na čele s OSN, najmä vytvorenie multietnického Kosova a zaručenie bezpečnosti pohybu pre všetkých obyvateľov.
Aj keď istotu „osloboditeľov“ Kosova o rýchlom procese budovania jeho nezávislosti výrazne narušil negatívny postoj väčšiny svetového spoločenstva, vrátane niektorých členov EÚ a NATO, parný valec sa nezastavil. Pripomeňme trebárs pôsobenie Medzinárodnej civilnej skupiny bez právnej legitimity, zloženej výlučne z krajín uznávajúcich Kosovo, zameranej napriek protestom Belehradu na implementáciu nikým neschváleného tzv. Ahtisaariho plánu, nenápadnú prípravu vytvorenia kosovskej armády ako symbolu štátnosti prostredníctvom kosovských bezpečnostných síl, snahu postupne znižovať vplyv a právomoci misie OSN UNMIK a najmä skryté vydieranie Belehradu viacerými členmi EÚ na jeho integračnej ceste kladením stále nových podmienok vo vzťahu k Prištine. Príkladom bolo aj nedávne udelenie kandidátskeho statusu Srbsku. Nič na tom nezmenia ani oslavy terajšieho srbského politického vedenia. To isté sa dá čakať aj v prístupových rokovaniach. A správy „nejakých“ poslancov Európskeho parlamentu ako Dick Marty o pravdepodobnom obchodovaní s ľudskými orgánmi kosovskou elitou na čele s premiérom Hashimom Tacim? To sa zrejme pokladá už iba za kozmetické chybičky krásy, ktoré chod karavány neovplyvnia.