Na mape neslobody nesmú byť biele miesta


Krajňák UPN štvorecROZHOVOR TÝŽDŇA

Ústav na skúmanie totalitného režimu vznikol až trinásť rokov od jeho pádu

Na mape neslobody nesmú byť biele miesta

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ - Foto: archív SNN

Zákon o pamäti národa predložil Ján Langoš, ktorý sa stal prvým predsedom Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN).Z tohto zákona vyplýva, že štát je povinný „sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy vzdelávania a vedy a kultúry na politické a ideologické účely“.

Taktiež „ učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušovali ľudské práva a vlastné zákony“. O ďalšom napĺňaní tohto poslania hovoríme so súčasným predsedom SRÚPN Ondrejom Krajňákom, ktorého do tejto funkcie zvolili poslanci NR SR  počas tohtoročnej februárovej voľby.

● Zakladateľom ústavu bol Ján Langoš. Jeho nasledovník Ivan Petranský sa zasa zaslúžil o vybudovanie vedecko-výskumnej základne. Teraz prichádza váš čas...

V ÚPN pracujem už osem rokov a za ten čas som mal veľa príležitostí niečo užitočné pre ústav vykonať. V roku 2004 som Jánovi Langošovi po prvýkrát predstavil víziu projektu Oral history, ktorý sa zaoberá zaznamenávaním svedeckých výpovedí z obdobia neslobody. V súčasnosti Audiovizuálny archív ÚPN registruje vyše 400 svedeckých výpovedí a vyše 2 500 audiovizuálnych nosičov. Štvrtina nosičov je dnes digitalizovaná, mnohé výpovede sú elektronicky spracované a zverejnené na našej webovej stránke. Vo verejnosti som známy ako autor dokumentárnych filmov Prežili sme gulag a Sviečková manifestácia. V ÚPN som spoluautorom a vedúcim výroby pätnástich dokumentárnych filmov, ktoré mapujú obdobie neslobody. Nebudem spomínať mnohé úspešné projekty, ktoré vznikli práve na referáte Oral history.

Teda vo funkcií riadiaceho pracovníka, člena zamestnaneckej rady a neskôr člena výboru ÚPN som získal dostatočné množstvo príležitostí, aby som sa oboznámil s činnosťou jednotlivých sekcií alebo s prácou konkrétnych zamestnancov. Na pozadí tejto skúsenosti som sa rozhodol budúcnosť ÚPN postaviť na troch pilieroch. Tým prvým je archív bezpečnostných zložiek, ktorý tvorí základnú matériu ústavu. Druhým pilierom zostáva výskum, do ktorého zapadá evidovanie a dokumentovanie zločinov v období neslobody. A nakoniec tretím pilierom je tzv. živá pamäť. Ťažisko piliera by som chcel zamerať na osvetové a vzdelávacie aktivity medzi študentmi stredných a vysokých škôl. Patria sem popularizačné a osvetové aktivity, výročia, výstavy, festival slobody, diskusné podujatia, exkurzie, zverejňovanie informácií na internete a v médiách.

Zažívame obdobie digitalizácie a internetu. Ako v tomto smere postupuje UPN?

Krajňák UPN

Nový predseda správnej rady Ústavu pamäti národa neodmieta spoluprácu s matičiarmi. Snáď bude spolupráca pokračovať ako v minulosti.

Uvedomujeme si, že mladú generáciu konzervatívny výklad našich dejín neláka. Preto chceme ponúkať atraktívne formy výučby. To predpokladá výchovu a vzdelávanie prednášateľov. Chceme sa zamerať na vyučovacie pomôcky, akými by mali byť tlačené brožúry a letáky, informácie na internete alebo krátke dokumentárne filmy, ktoré vo vyučovacom procese plnia multifunkčný význam. Festival slobody by som rozšíril aj do regiónov. Zameral by som sa na oceňovanie ešte žijúcich politických väzňov, veteránov protikomunistického odboja alebo protifašistických bojovníkov. Okrem mapovania neprávostí treba ponúknuť mladým ľuďom svetlé vzory, príklady, životné príbehy hodné nasledovania. To je to nové, s čím som prišiel do ústavu ešte pred ôsmimi rokmi a čomu sa chcem dnes systematicky venovať.

● Za éry vášho predchodcu vyšli z ústavu publikácie, ktoré prinášali odlišný obraz o slovenských reáliách, než uznávajú oficiálne zdroje. Ste pripravený pokračovať v tejto činnosti?

Zákon o Ústave pamäti národa (553/2002 Zb.) od nás vyžaduje zverejňovať výsledky svojej bádateľskej práce. Zaoberá sa témami, ktoré rezonujú v spoločnosti. Aj naďalej chceme skúmať históriu nezávisle od oficiálnych zdrojov. Historici ÚPN vo svojich dielach menujú konkrétne udalosti a uvádzajú mená ľudí, ktorí sú zodpovední za zločiny proti ľudskosti.

Budem sa usilovať, aby sme v časopise Pamäť národa vytvorili akademický priestor aj pre recenzentov, ktorí na sporné udalosti našich dejín zastávajú odlišný názor. Chcem sa upriamiť na to, aby naši historici a bádatelia aj naďalej zverejňovali konkrétne skutky konkrétnych ľudí a zaoberali sa podielom ich zodpovednosti.

Ján Čarnogurský považoval ústav pod vedením Petranského za druhé centrum výskumu moderných dejín. Máte ambíciu zachovať tento stav?

Nemyslím si, že je úlohou ústavu konkurovať iným historickým inštitúciám. Naše poslanie definuje zákon o ÚPN, ale popri tom je dobré, ak nový výskum prináša v radoch historikov nový vietor. Tlak konkurenčných ústavov na činnosť ÚPN z hľadiska vymedzenia úloh a kompetencií vnímam ako prirodzený proces. Takmer štvrťstoročie žijeme v demokratickej spoločnosti, v ktorej právo na názor je ukotvené v ústave SR. V tejto súvislosti musím pripomenúť desivé následky zlej interpretácie obdobia neslobody, ktorej sa dennodenne dopúšťali niektorí historici pred rokom 1989. Verím, že monopol na jediný správny názor je minulosťou. Preto si želám, aby náš ústav bol historickou obcou na Slovensku akceptovaný ako dôležitý partner a získal si prirodzený rešpekt, ktorý mu v zmysle zákona o ÚPN právom prináleží.

● Počas vlády Ivety Radičovej došlo k vážnemu ataku na ústav. Zmenou zákona sa vláda usilovala politicky ho ovládnuť. Proti tomu sa postavil aj váš protikandidát na funkciu František Mikloško. Ako ste vnímali túto situáciu?

Keďže neboli zverejnené všetky dôvody návrhu na zmenu zákona o ÚPN, nemôžem sa k tejto otázke objektívne vyjadrovať. Je to otázka na zainteresovaných pracovníkov ÚPN, ktorí pracovali v komisii Radičovej v istom utajení. O príprave nového zákona o ÚPN na verejnosť prenikali iba čiastkové informácie.

Tkáč-Krajňák

Matica slovenská a ÚPN...

● Pôsobíte v ústave od roku 2004. Vyjadrili ste sa, že ako nestranný máte šancu na dosiahnutie pozitívneho hodnotenia ústavu. V čom sa pokladáte za nestranného?

Strana Smer-SD ma oslovila ako odborníka, ktorý nebol v nijakej politickej strane. To mi dalo predpoklady osloviť široké spektrum politických strán. Nakoniec široký poslanecký mandát mi dáva dôveru a predpoklady na pozitívne hodnotenie ústavu. Za nestranného sa považujem aj v posudzovaní historických skutočností. Nezávislá pozícia predsedu Správnej rady ÚPN ako nehistorika môže byť dobrou príležitosťou oživenia dialógu medzi názorovými prúdmi historickej obce či už vo vnútri ÚPN alebo navonok. Vyrovnávanie sa s totalitou nie je iba záležitosťou historikov. Je to práca aj pre sociológov, psychológov, pedagógov, učiteľov, vychovávateľov a žurnalistov.

● Pred voľbou ste tiež vyjadrili želanie oživiť spoluprácu s historickými ústavmi a inštitúciami. V minulom období nejestvovala?

Ak som si želal oživiť spoluprácu, znamená to, že v nejakej forme spolupráca existovala. Žiaľ, v súčasnosti je spolupráca s Vojenským historickým ústavom alebo s Historickým ústavom SAV na bode mrazu. Budem sa preto usilovať o oživenie dialógu medzi historickými ústavmi a s príslušnými vysokoškolskými katedrami.  O oživenie dialógu medzi inštitúciami, nadáciami a občianskymi združeniami, ktoré sa zaoberajú podobnou činnosťou, ako sa zaoberá Ústav pamäti národa.

● Politickí väzni na Slovensku od roku 1999 pôsobia v niekoľkých organizáciách, v pôvodnej PV ZPKO a v KPVS. Rozdelil ich postoj k politickým stranám. Treťou je Svetové združenie československých politických väzňov. Myslíte si, že sa vám podarí zintenzívniť dialóg medzi nimi, keď sa rozišli po vzájomnom nepochopení a animozitách?

Prvé kroky som už podnikol. Napríklad nedávno som sa stretol so zástupcami politických väzňov v Poprade a dohodli sme sa na dvoch pravidlách. Nebudeme proti sebe nič zlé písať alebo zverejňovať. Budeme sa navzájom pozývať na verejné podujatia. Podmienky budúcej spolupráce všetci zástupcovia uvítali. Uvidíme, ako to bude vyzerať v praxi. Okrem toho som sa otvorene rozprával aj so zástupcami spomínaných organizácií a mám nádej, že ich zjednotenie je otázkou času. Je omnoho viac, čo ich spája, ako to, čo ich rozdeľuje. V procese ich vzájomného dialógu chcem byť nápomocný už napríklad tým, že sa podľa možnosti budem zúčastňovať na ich spoločných aktivitách.

Vyznali ste sa, že vždy budete na strane trpiacich a prenasledovaných či už pre politické alebo náboženské presvedčenie. Po vojne však na Slovensku pôsobila Biela légia, ktorá mala za cieľ obnovu Slovenskej republiky. S jej členmi sa nastupujúca moc tvrdo vyrovnala. Aký máte názor na ľudí, ktorí boli prenasledovaní a trpeli za vlasť?

Komunisti krátko po uchopení moci nemilosrdne potrestali akýkoľvek odpor proti režimu. Príslušníkov Bielej légie popravovali v súvislosti s príklonom k prvej Slovenskej republike. Dnes s istotou môžeme povedať, že súdne procesy boli zmanipulované. Ľudí, ktorí trpeli za vlasť, si vážim. Veď kto by nebol hrdý na naše Slovensko, na jeho korene a všetko dobré, čo s tým súvisí. Je potrebné, aby sme mladým ľuďom predkladali statočných hrdinov, stavali im pamätníky. Robia to aj iné kultúrne národy. Obdivujem patriotizmus a odmietam nacionalizmus. Niektoré obdobia našich dejín si vyžadujú komplexnejší výskum. Sám som nakrúcal svedecké výpovede ľudí, ktorí boli odsúdení v procesoch s Bielou légiou. Pri tej príležitosti nikdy nezabudnem, ako istý pán v Košiciach po mojej otázke, či by to urobil znovu, odpovedal: „Neurobil. Bol som mladý a nerozvážny. Dodnes sa mi za to nikto ani nepoďakoval.“ Tak som sa mu za ústav poďakoval. V ÚPN máme zaznamenaných niekoľko svedectiev členov Bielej légie. Niektorí z nich nám povedali, že ich odsúdili za rozmnožovanie letákov namierených proti komunistom. Mnohí z nich trpeli za to, že protestovali proti nastupujúcej boľševizácii. Prirodzene mnohí z nich sa hlásili k Slovenskej republike a jej obnovu videli ako alternatívu komunistického Československa. No napriek tomu nikto z nich nesúhlasil s deportáciami židovského obyvateľstva.

● Je správne, že sa pripomínajú nespravodlivosti voči židovským spoluobčanom. Menej sa však pripomínajú príčiny averzie voči Židom, ktoré spustili lavínu nešťastia. Nechcem, samozrejme, porovnávať, čo sa porovnať nedá, no ak sa hovorí iba o deportáciách, tak to nie je celkom spravodlivé. Stretli ste sa na Slovensku aj s obeťami židovskej chamtivosti?

Súhlasím s vami, že nie je možné porovnávať, čo sa porovnať nedá. Keby iba jeden človek bol deportovaný neprávom, bol by to veľký zločin. V rámci Oral history som si vypočul veľa príbehov o ľudskej nezištnosti, ale aj o chamtivosti. Niektorí so slzami v očiach tlmočili svoje sklamanie a zúfalstvo. Raz pre holokaust a inokedy pre deportácie do Ruska. Na oboch stranách stáli nevinní ľudia, ich rodiny a malé deti. Nemal by som hovoriť za iných. Pri vypočúvaní svedeckých výpovedí ľudí, ktorí prežili holokaust, som sa dozvedel aj to, že veľa Slovákov ukrývalo židovských spoluobčanov. A to aj za cenu ohrozenia svojho života. Je nebezpečné, ak si jeden národ na úkor druhého privlastní cudzie práva. A nemusí to byť iba v materiálnej oblasti. Dnes sa to deje cez médiá. Za seba môžem povedať, že som mal to šťastie stretnúť omnoho viac ľudí, ktorí mi boli dobrým príkladom. A nie všetci boli Slováci.

● Je paradoxom, že obdobie prvej Slovenskej republiky bolo dosiaľ zhodnotené optikou iného totalitného režimu – komunistického. Publikácia Stanislava Kaššovica mapuje politickú činnosť katolíckych kňazov, poslancov Slovenského snemu v rokoch 1939 – 1945 a ponúka nový obraz na toto obdobie našej histórie. Máte energiu a chuť zasadzovať sa za spravodlivé hodnotenie našich nedávnych dejín? Čo treba urobiť, aby sa ústav, ako hovoríte, stal ústavom celého národa?

Veľmi mi záleží na spravodlivom hodnotení obdobia neslobody, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou našich dejín. Preto by som odporúčal, aby prípadné konferencie o prvej Slovenskej republike boli organizované aj v spolupráci s inými historickými inštitúciami či renomovanými odborníkmi. Želám si oživenie vzťahov s inštitúciami, ktoré sa zaoberajú podobnou činnosťou ako ÚPN. Vyrovnávanie sa s obdobím neslobody je dlhodobý proces. Slovensko aj prostredníctvom ÚPN sa vybralo zložitou cestou. Preto omnoho viac sa chcem usilovať o širší pohľad na vybrané kapitoly našich dejín a nechcem dať nikomu príležitosť spochybniť úlohu a poslanie ÚPN.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.