Od začiatku júla už môžeme do vojenských lesov vstúpiť bez špeciálnych povolení
Text a foto: Ivan BROŽÍK
Počas návratu z reportáže na Záhorí polícia odkláňala dopravu z diaľnice medzi Malackami a križovatkou Lozorno na „starú cestu“. Popri Dé dvojke horel porast. Nateraz iba porast. Rozumie sa tým tráva, krovie. Stromy, čo stáli len o niekoľko metrov ďalej, plamene tentoraz ušetrili. Nádherný borovicový les – napohľad. Ten istý les, ktorý do tla zhorel presne pred dvadsiatimi rokmi. Aj vtedy bol rekordne teplý deň – taký nebol posledných desať rokov...
Rána v prvý júlový týždeň tohto roku boli podobné. Horúčavy už niekoľko dní lámali dlhoročné rekordy. Predpoveď počasia varovala, že popoludní sa majú teploty blížiť k štyridsiatke. To je hranica päťdesiatročných maxím. Za odbočkou na Lozorno v smere na Malacky spúšťame okná a zároveň kameru...
„Iste sa mnohí z vás pamätajú na lesný požiar na Záhorí. Zničujúci oheň sa rozšíril od Lozorna skoro až do Malaciek. Uplynulo zopár rokov, stačí však pohľad na pravú stranu a vidíme, že aj napriek ľudskej pomoci sa príroda z toho ešte nedokázala spamätať. Ťažko je opísať úsilie požiarnikov a náklady, ktoré boli vynaložené na hasenie, ako aj následné ekologické škody.
Keď ľudí, čo kráčajú v zamyslení po ulici, sústredí na seba hluk sirén požiarnických áut, sotva si uvedomia, že za výjazdom hasičov je väčšinou nezodpovedné ľudské konanie. A môže to byť aj lajdáckosť a ľahkomyseľnosť spojená s povolením vstupu verejnosti do časti územia vojenských lesov. Aj tu môžu každú chvíľu zaznieť sirény, ak...,“ zaznamenáva mikrofón.
■ ODOMKNUTIE LESOV
Ozbrojené sily Slovenskej republiky, teda „armáda“, vlastní niekoľko krásnych lesnatých území. Trénujú v nich naši i cudzí vojaci, no nádherná príroda láka aj veľa civilov. Tí však na vstup do vojenských lesov potrebovali vari „odjakživa“ špeciálne povolenie. No to sa – konečne – zmenilo. Od prvého júla už môžeme do vojenských lesov vkročiť bez špeciálneho povolenia. Bez povolenia však neznamená bez rozmyslenia. Do konca júna hrozila za vstup do vojenských lesov bez povolenia pokuta do výšky 500 eur. To však neodrádzalo. Veď huby zo Záhoria sú také obľúbené! Samotné bratislavské evidenčné čísla fungujú ako ukazovatele ich úrody. Keď je veľa áut, rastú...
„Vysoký muž kráčal lesom s puškou na pleci. Slnko pálilo, po tele mu stekali tenké pramienky potu. Aj v lete nosil zelenú lesnícku košeľu s dlhým rukávom, dlhé nohavice a ťažké vojenské topánky. Končil obchôdzku a chcel sa vrátiť domov. Vyšiel na pole a zahľadel sa do diaľky. Pri tom pohľade mu prešiel mráz po chrbte. Za poľom bol mladý les. Bol tam ešte ráno, keď začínal obchôdzku. Teraz sa neveriacky díval na čierne zhorenisko. Opatrne kráčal po zvyškoch zhorenej trávy a ihličia. Z čiernych pahýľov pomaly stúpal dym. Vyschlo mu v ústach. Bolo jasné, že služba sa mu dnes ešte nekončí,“ spomína si na požiar spred dvadsiatich rokov Zuzana z miestnej horárne. Ten muž bol jej otec.
■ TAK NA CIGARETKU...
Smerom od Malaciek počuť silnejúci hukot. Vydávajú ho obrovské pneumatiky hasičského cisternového vozidla. Akoby preň neexistovala nijaká terénna prekážka, ľahko sa prehupne cez hlbokú priekopu, prekoná porast na okraji lesa a vnorí sa medzi borovice. So „svojimi chlapmi“ sa v ňom vezie mladý náčelník Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky v Malackách magister Juraj Slovinský. Na čokoľvek sa pozrie, je zápalné: „Pozrite sa na tamten sklený črep – chýba akurát ten správny uhol slnečných lúčov a bude fungovať ako lupa. Na tej suchej tráve a suchom ihličí – veď poďte.“ Chytil sklo do ruky, pozrel na slnko, mierne črep skrútol, položil opäť na svoje pôvodné miesto a po chvíli – tak na jednu cigaretku – už okolitá tráva tlela...
Začali sa pri nás pristavovať okolo jazdiace autá, veď hasičský voz, oheň a Záhorie – to je vždy predzvesť katastrofy. Tentoraz však iba fingovanej. A keď už sme pri tej cigarete. Jeden z chlapov si ju zapálil na našu prosbu, pokojne dofajčil a... pod dozorom odhodil len tak, ako ich zvyknú fajčiari odhadzovať. Už prvý ohorok založil oheň.
Mimochodom, aj vaše zaparkované auto na okraji lesa sa môže stať podpaľačom a zakladačom rozsiahleho lesného požiaru. Stačí, aby sa výfukový „hrniec“ čo i len trochu dotýkal stebiel trávy. Vysoká teplota jeho povrchu po jazde dokáže bez problémov presne to isté čo človek so zápalkami.
Miestni sa obávajú, že vstup do vojenských lesov bez povoleniek je tlejúcou zápalnou šnúrou. „Ak sa paštekári trošku nechytia rozumu, máme tu čoskoro obrovský problém,“ hovorí jeden z nich na adresu nedeľných hubárov z veľkomesta.
■ NEBLEDNÚCI OBRAZ
Vietor. V horúcom letnom dni osvieži. Zdvihol sa náhle, nečakane...
„Nedokážeme to!“ kričal muž, ktorý držal hadicu. „Nedočiahne tam. Potrebujeme viac áut! Kde sú ďalší?“ Lesník zdvihol hlavu. „Nie!“ zakričal. „Nesmie to prejsť do porastu! Ten les má tristo hektárov! Vnútri to nikdy nezastavíme!“
Vietor. Diablov pomocník. Zapáčilo sa mu naháňať červené jazyky plaziace sa suchou trávou. Hnal ich ďalej a ďalej. Stále rýchlejšie. Všetci muži bezmocne hľadeli na to pekelné divadlo. Nastalo úplné ticho. Na prahu lesa akoby vietor na okamih ustal. Zhlboka sa nadýchol a s novou silou sa oprel do plameňov. Tie sa bleskovo vyšplhali po kmeňoch stromov v prvej línii. Keď dosiahli koruny, ihličie s hukotom divoko vzbĺklo. Všetci muži ustúpili o krok dozadu. Na tvárach pocítili horúčavu. V diaľke začuli hasičské sirény. Prichádzala pomoc...
Spomienky Zuzany na požiar spred dvadsiatich rokov môžeme doplniť. Pomoc prichádzala z celého Slovenska. Hasičská technika bola zoradená na uzavretej diaľnici od Lozorna po Malacky. V samotnom hlavnom meste policajti uzavreli ulice, po ktorých jazdili vozidlá hasičov z najväčších bratislavských staníc. V meste to bolo akoby po bombardovaní – ibaže bez bômb, všetky záchranárske zložky boli v teréne s majákmi, s húkačkami, deň-dva, takmer týždeň.
„Lesník sa rozbehol. Oheň ho rýchlo dobiehal. Kľučkoval medzi stromami. Nevnímal únavu, smäd, hlad. Nohy akoby mu ani nepatrili. Počul praskajúce stromy za sebou a dupot vlastných nôh v ťažkých topánkach. Myseľ mal čistú. Strach o život mu jasne ukazoval cestu von z lesa. O chvíľu už nič nepočul. Všetka energia sa sústredila do nôh a na orientáciu. Ešte sto metrov a bude na kraji lesa. Von z pekla. V škole bol v šprinte dobrý. Bolo to pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vtedy vždy vyhrával. Keď vybehol z lesa na cestu, vedel, že po rokoch opäť vyhral a vyčerpaný padol na kolená.“ Tretia spomienka mladej ženy. Pozerám sa na nekonečný val piesku, zarastený už trávou. Akoby dielo mimozemšťanov. „Tam sú nahrnuté pne z obhorených stromov a zakryté pieskom, možno to raz niekto spracuje, vtedy nebolo ani času, ani síl,“ vysvetľuje jeden z ďalších sprievodcov, miestnych a znalcov.
■ VOJAK PRÍRODY
Osemnásť biotopov európskeho a šesť národného významu ukrýva Vojenský obvod Záhorie. Desať z nich je súčasťou sústavy chránených území schválených Európskou komisiou – Natura 2000. Keďže tu stále prebieha vojenská činnosť, platí takzvaná predbežná ochrana.
Mimoriadna je ich pestrosť. Na malom území sa striedajú tečúce, stojaté vody, mokrade a pieskové duny. Najrozsiahlejšie a najzachovanejšie biotopy pieskových dún a vresovísk na Slovensku sú práve vo tu. Dôvodom je paradoxne – pravidelné narúšanie pôdneho krytu vojenskou činnosťou. Žijú tu viaceré kriticky ohrozené druhy rastlín a živočíchov a tvoria jedinečné spoločenstvá. Zaujímavé pritom je, že hoci na hluk techniky si zvieratá vraj zvyknú, prekážajú im ľudia.
Ako by sa teda mali správať počas návštevy tunajšej krásnej prírody, ktorej zjavne dlhoročné armádne aktivity škodia menej ako víkendové nájazdy turistov? Prednosta Obvodného úradu Vojenský obvod Záhorie Pavol Škrha dlho slová nehľadá: „Nuž, ako ľudia... ako rozumní ľudia...“
Obdobie špeciálnych povolení na vstup do vojenských lesov sa teda skončilo. Prechádzky alebo cyklistika či hubárčenie v lesoch však nebudú úplne bez obmedzení. Treba sledovať plán vojenských činností a cvičení, aby ste sa z prechádzky vrátili bezpečne a zdraví.
Novela zákona o vojenských lesoch nanovo definuje vojenský obvod, spôsob jeho využívania a označenia. Upravuje tiež podmienky trvalého, prechodného alebo dočasného pobytu na území vojenského obvodu. Podľa nej môžeme vstupovať do vojenských obvodov bez povolenia na maximálne 24 hodín. Na dlhší pobyt je potrebné povolenie, ktoré vydáva ministerstvo obrany. Občania sú povinní rešpektovať dočasné zákazy vstupu do vojenského obvodu, ktoré sú vyhlasované v čase vojenských cvičení. Podľa zákona je fyzická osoba povinná zistiť si takéto informácie ešte pred vstupom na územie vojenského obvodu. Ľudia, čo vstupujú na územie obvodu, sú podľa novely tiež povinní rešpektovať pokyny vyplývajúce z tabúľ, dopravných značiek, dopravných zariadení alebo piktogramov a poslúchnuť pokyny osôb zabezpečujúcich poriadok a bezpečnosť vo vojenskom obvode. Je v ňom zakázané manipulovať s nájdenými zbraňami, so strelivom, s výbušninami alebo s ich časťami, ako aj zhotovovať nákresy, plány, fotografické zábery alebo filmové zábery objektov obrannej infraštruktúry. Zakázané je tiež vstupovať do ohradených častí.
Za priestupky podľa nového znenia zákona hrozí pokuta od 100 do 1 000 eur, pričom ministerstvo nebude zodpovedné za poškodenie zdravia ani za škodu, ktoré vzniknú osobe pre nerešpektovanie zákona.
■ NIE SÚ TO FÁMY
Vojenské lesy na Záhorí sú plné munície. V lepšom prípade už vybuchnutej. Odborníci však vedia, že aj tej nevybuchnutej tu je a bude veľa. Vinníkom – obrazne – je neďaleká Kuchyňa, vojenské letisko. Ak chceme byť detailisti, potom však Letecké dopravné krídlo Kuchyňa. Na Záhorí je tiež niekoľko strelníc pre delostrelcov alebo pre paľbu z ručných zbraní. Mimochodom, najťažšia bomba, ktorá bola zhodená na jednu z leteckých strelníc, bola „päťstokilovka“. Záhorie je strelnicou už odnepamäti alebo prinajmenej ešte z čias c. k. mocnárstva. Miestnou raritou je, že najskôr ho zbombardovali Nemci v začiatkoch druhej svetovej vojny a k jej koncu ho úspešne zbombardovali Američania. Teraz ho na vojenských cvičeniach NATO bombardujú spoločne. Načo vraj lietať niekam do púštnych oblastí Nevady, keď také isté rozsiahle piesočnaté podložie je aj na západnom Slovensku. A to majú Záhoráci šťastie. Ak by munícia nevybuchovala v piesku, ale napríklad na skalnom podloží, najvyhľadávanejším remeselníkom na široko-ďalekom okolí by bol sklenár. Odvrátenou stranou mince zvanej piesok je, že nie vždy sa po dopade na takto mäkký povrch iniciuje detonátor, a tak časť munície sa zavŕtava nehlboko pod povrch v aktívnom stave. A nemusí to byť len munícia. Pavol Škrha neraz rozprával o nadšencovi, ktorému tesne pred nosom spadlo z neba na zem čosi dlhšie, kovové. Milý Záhorák z Malaciek to vzal domov, trochu sa s tým v dielničke „pohral“ a tu zrazu sa jeho nález pobral sám s ohlušujúcim revom kadeľahšie. Bol to totiž prídavný urýchľovací motor s nevyhoretým palivom. Zároveň som mal možnosť prezrieť si zbierku najrôznejších striel – od riadenej leteckej „zem-vzduch“, cez delostrelecký náboj veľkosti nohy menšieho slona, až po klasické a mužom starším ako 40 rokov známe 7,62 – náboje do samopalov. Všetky boli nálezmi. Pavol Škrha upozorňuje, že by v obvode, ktorý spravuje, nerád videl hľadačov kovov. Ani nie tak preto, že je to zakázané, ako skôr preto, že dať dohromady ich pozostatky po prípadnom nechcenom výbuchu je práca pre odolných chlapov na niekoľko dní.
■ KUCHYŇA V KUCHYNI
Hlavným kuchárom je milý, územčistý, usmiaty a ochotný chlapík, veliteľ krídla, plukovník inžinier Peter Prokop. Ozaj, svoje letové hodiny tu nazbieral aj náš kozmonaut Ivan Bella a jeho náhradník Michal Fulier. Na základni pracoval aj pilot nešťastného Antonova, ktorý tragicky prerušil svoj let do vlasti počas návratu z misie pri obci Hejce. Dopravné krídlo nesie meno generála Štefánika. Nie sú na ňom žiadne utajené podzemné hangáre, ako sa zvykne „zasvätene“ vravieť po okolí. Dokonca aj to, čo vyzerá napohľad ako bunkre, sú len nefunkčné staré sklady pohonných hmôt. Plukovník Prokop čakal, že ho v mene našich novín vyspovedám v rámci tej bežnej klasiky „čo robíte, ako to robíte, kedy to robíte“. Trochu som ho však dobehol, pretože viem, že nosí titul Rytier oblohy.
„Jáj, tak to som nečakal, toto tam dáte?“ Dáme, jasná vec! Verejnosť totiž nevie, že titul Rytier oblohy je medzi pilotmi uznávaný ako neformálne ocenenie, o to možno cennejšie ako iné oficiálne vyznamenania.
Niečo ako Červený barón? Pýtam sa náčelníka základne. A opäť ten skromný úsmev. Nuž, veď vojaci sú úplne takí istí ako my civilisti. Teší ich úspech, ocenenie a vedia prejaviť skromnosť. Plukovník Peter Prokop však už pre verejnosť oficiálne pokračuje: „Vykonávame všetky bežné činnosti, prepravujeme a dopravujeme, cvičíme, usporadúvame aj medzinárodné cvičenia. O tom všetkom vieme mesiac vopred, máme doslova hodinový rozvrh, ktorý dodržiavame. Ten posielame samosprávam, ony o ňom informujú v miestnych rozhlasoch alebo ho dávajú na úradné tabule. Odtiaľ sa teda návštevník vojenských lesov ľahko dozvie časy, kedy je vstup do nich aj naďalej zakázaný. Aby si totiž niekto nemyslel, že sa zmenil zákon a že všetko už je voľné.“
Na ploche letiska v Kuchyni bolo hneď niekoľko zaujímavých pohľadov. Predletovej príprave sa podrobilo L-410, malé dopravné lietadlo. Na oveľa väčšej „Anči“– AN -28 sa ktosi pre čosi vŕtal v motoroch, no najviac ma zaujala „Andulka“ Antonov – 24, sesterský stroj toho, ktorý tragicky skončil počas leteckej havárie v obci Hejce.
„Pôjde do generálky,“ hovorí mi veliteľ krídla, ale upriamuje moju pozornosť na chuchvalec deťúreniec. „Pozerajte sa, pôjdu zachraňovať cestujúcich!“ K odstavenému Antonovu sa rúti hasičské vozidlo, vozidlo záchranárov a ešte kadejaká iná technika. Lenže hadice s tryskami neťahajú hasiči, teda dospelí hasiči, ale deti v ich miniatúrnych uniformách. Naoko akože lokalizujú požiar havarovaného lietadla, pomocou páčidiel otvárajú nákladové dvere, dvojice šarvancov z útrob Antonova vyťahujú jojkajúce a pištiace iné dvojice hastrošov a na betónovej ploche letiska im poskytujú prvú pomoc. Hlavný dojem – bavilo to všetkých, aj nás pozorovateľov, aj rytiera oblohy. Hrajú sa tu deti – tu, kde niekoľkokrát za rok cvičia bombardéry a stíhačky NATO.
A viete, že je to starosvetsky dojemný pohľad?