Folklórny festival Jánošíkove dni oslavoval päťdesiatku
Text a foto: Igor VÁLEK
Silueta rozoklaného Rozsutca na horizonte sa stráca v hustnúcej tme, terchovský Amfiteáter nad Bôrami sa však kúpe vo svetle. Nielen z očí reflektorov namierených na pódium, ale najmä vo svetle výbornej nálady sálajúcej z preplneného hľadiska uchváteného strhujúcimi výkonmi tanečníkov z Lúčnice.
Takto „strmo“ vstupujeme do diania – priam tak divoko ako lúčničiarski junáci vykrúcajúci sa v piruetách dych vyrážajúcich odzemkov a zbojníckych tanečných estakád – jubilejného ročníka folklórneho festivalu v Terchovej. Spojeného od začiatku s menom najslávnejšieho tunajšieho rodáka. Koho iného ako legendami opradeného zbojníckeho kapitána. Skôr ako sa však naplno oddáme pôžitku zo spomínanej ukážky prirodzeného zosúladenia tradícií, krásy, sily a mladosti, poďme sa na „terchovský štátny sviatok“ – lebo i tak sa zvyknú právom označovať Jánošíkove dni – pozrieť i bilančne. Veď päťdesiatka je kvalifikovaný dôvod, lepší nenájdeš ani s lupou priloženou na slovenskom folklórnom kalendári.
Za polstoročie junák (festival) prešiel od kolísky pôvodne „Jánošíkovho dňa“, cez bujaré mládenčenie hľadania sa, až po zrelý mužný výraz špičkového medzinárodného podujatia. So všetkými atribútmi, ktoré k celému polstoročnému životu patria. Ono, pravda je vlastne taká, že úvodný (dnes označovaný aj ako nultý) ročník sa nesmelo ukázal svetu ešte v roku 1959, no potom ostalo ticho. Aj tak sa hovorí, že sa odmlčal „pod ťarchou“ vtedajšieho nového územného členenia, keď sa nenašiel organizátor. Ľudovejšia verzia zas hlása, že dôvodom mala byť akási bitka a Jánošíkove dni boli úradnou mocou zakázané. Tu mi nedá nespomenúť si na mladšie roky, keď som vo svojom okolí s búšiacim detským srdcom počúval o „blížiacich sa nožíkových slávnostiach v Terchovej“. (Bez urážky, samozrejme, i bez nároku na historickosť takejto ľudovej slovesnosti!)
■ NÁDYCH KU SKOKU
Z plných pľúc sa festival nadýchol v 60. rokoch 20. storočia a tento nádych mal hneď i slušnú divácku kulisu. Podľa dramaturga posledných ročníkov podujatia a autora knižnej pamätnice k jubileu Petra Cabadaja prišlo na jednodňové podujatie 25 tisíc ľudí. Neklamný dôkaz faktu, že Terchovčania vedeli spropagovať svoje podujatie už vtedy. Skrátka, Jánošíkovo rodisko a írečitý miestny folklór sú lákadlami, ktorým neodolali ľudia nielen z Terchovej a okolia, ale aj vzdialenejšieho Slovenska. Ani vtedy, ani teraz, ako sa dočítate v ďalších riadkoch... Prelomovým pre festival bol (aj pre celú spoločnosť) rok 1989. O dva roky neskôr sa zas našiel prvý veľký sponzor, festival nadobúdal postupne medzinárodný charakter. Vlastne od roku 1991 sú Jánošíkove dni naozaj silným medzinárodným partnerom na šachovnici podobných dianí. Navyše so zaujímavým presahom do iných žánrových „končín“. Predsa však – a to treba oceniť! – organizátori nespretŕhali korene s prapodstatou myšlienky zrodu a folklór bol naďalej kľúčovou témou Jánošíkových dní. Hoci boli ročníky z tohto pohľadu rozpačitejšie... Posledné roky však znamenajú nápravu i naznačenej rozpačitosti. Ešte trochu rečou čísiel: za 50 rokov v Terchovej počas oných dní tancovalo 40 tisíc účinkujúcich z takmer 40 krajín. „Na jubilejnom 50. ročníku Jánošíkových dní sa počas štyroch festivalových dní zúčastnilo takmer 70 000 osôb. Počas uplynulých 49 rokov to bolo viac ako 1 450 000 ľudí,“ dodáva na upresnenie P. Cabadaj. Úctyhodné i nasledovaniahodné, čo poviete.
■ KOLOTOČ PROGRAMOV
Historicky podkutí sadajme na štvordňový pestrofarebný kolotoč programov a podujatí. Tento sa rozkrútil vo štvrtok 26. 7. tradične pozvánkou na pôde partnerského mesta Žilina. Pomyselnou verzálou bola vernisáž výstavy Čriepky v kráse ukryté vo výstavných priestoroch kultúrneho strediska. Program s názvom 50. slávnosti Jurka Jánošíka, v réžii naslovovzatého odborníka (a už aj) čestného občana Terchovej Ondreja Dema otvoril o pár desiatok minút potom v Kultúrnom dome A. Hlinku jubilejný ročník na horúcej, a hlavne prajnej!, domácej pôde. Predstavili sa v ňom – a s chuťou si zahrali i zaspievali – muzikanti a speváci z Terchovej, Ďatelinka a speváci z Detvy, Raslavičan, so zdravicou prišli Goralská muzika a Karpieli až z poľského Koscieliska. Dôležitou a azda najslávnostnejšou súčasťou otváracieho programu bolo predstavenie knižnej pamätnice z autorskej dielne P. Cabadaja, dokumentujúcej podrobne festival a ocenenie 46 osobností. Ľudí, ktorí významne prispeli k jeho vzniku, organizácii, rozvoju, propagácii, obsahovej profilácii a dokázali neraz pomôcť i finančne. Všetci získali pamätnú medailu vyrobenú v Kremnici a spomínanú knihu. Mimochodom, aj tu bola zreteľne čitateľná terchovská pečať, veď graficky ich navrhol martinský výtvarník s terchovskými koreňmi Ján Novosedliak.
Na piatkovom (patrí sa dodať rýdzo terchovskom) večere Terchová, Terchová, krásavica moja sa divákom predstavil folklórny výkvet z Jánošíkovho kraja a jeho najbližšieho okolia. Iskrilo sa na pódiu i v tisíckach očí v hľadisku, veď atmosféra bola elektrizujúca a, veru, aj čo slabším tanečníkom durkalo nohy a nespevákom hlasivky do činnosti.
Túto reportáž i sobotňajší galaprogram v amfiteátri otvorilo vystúpenie Lúčnice. Predznamenané peknou udalosťou: 85-ročný jubilant prof. Štefan Nosáľ, veľkou časťou života i diela spätý práve s týmto folklórnym telesom, prevzal ocenenie obce. „Ďakujem, milí Terchovčania! Ste vynikajúci organizátori. A ďakujem aj za to, že sa staráte tak krásne o naše tradície,“ povedal pri prevzatí ceny a odpoveďou mu bol zaslúžený potlesk amfiteátra. Kto sa v druhej časti horúceho a dlhého sobotňajšieho večera tešil na tvorivú konfrontáciu dvojice špičkových národných telies – našej Lúčnice a národného folklórneho súboru Tanec z Macedónska – neodišiel z dlhým nosom. Organizátori išli až na hranicu udržateľnosti pozornosti (a už aj ruky boleli od potlesku). Pred záverečným ohňostrojom totiž vystúpilo zoskupenie vyše stovky muzikantov a spevákov s veľkolepým pomenovaním – Terchovský symfonický orchester. Slovami jeho šéfa a dirigenta (začas člena legendárneho hudobného zoskupenia bratov Muchovcov) Ruda Patrnčiaka povedané výstižne: „Spevákov a muzikantov môže byť 100 až 150, sú z Terchovej a okolia a vo svojom repertoári majú Terchovú.“ Dodáme, že tento orchester môžete vidieť len na Jánošíkových dňoch vždy v sobotu večer. (Pokojne to chápte ako pozvánku na Jánošíkove dni 2013.)
■ SVIATOČNÁ NEDEĽA
Terchová a hostia jej veľkého „rodinného“ jubilea sa zobudili do krásneho nedeľného rána. V ňom tradične pozornosť pútala (a mnohých veriacich i pripútala k najväčšiemu kostolu na Slovensku zasvätenému sv. Cyrilovi a Metodovi) i svätá omša za nositeľov ľudových tradícií. Okrem iných s aktívnou účasťou krojovaných muzikantov a spevákov. Terchovčanov z domova i zo sveta. Lebo títo súdržní a hrdí lokálpatrioti majú taký zvyk. Prísť na Jánošíkove dni akokoľvek ďaleko sú a ak čo len trochu môžu, šup do rodiska pookriať medzi svojimi podfatranskými kopcami...
Od roku 1968 je neodmysliteľnou zložkou záverečného festivalového dňa atraktívny konský vozový sprievod. Samozrejme, s krojovanými furmanmi a muzikantmi vyhrávajúcimi na vozoch. Bez tohto erbového podujatia by nikdy neboli Terchová a Jánošíkove dni predstavené v úplnosti a chýbalo by. Azda ako každá stuha, ktorými sú vyparádené kone i vozy. Jubilejný 50. ročník Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej vyvrcholil záverečným programom v Amfiteátri nad Bôrami s názvom Prechádzky po kraji. Predstavili sa folklórne súbory a skupiny z Terchovej, zo severného Považia, z Oravy, Kysúc, Turca a Liptova a zaujímaví hostia s priamymi väzbami na kraj. Až dovtedy sa počasie držalo, no aj jeho dojatie prevládlo nad zodpovednosťou a obloha pokropila všetkých hojnými slzami v podobe silnej prietrže. Aj tak dobre!
■ SVETOVÉ DEDIČSTVO
Výborná nálada, dobré počasie, hodnotné výkony folkloristov. Aj takto by sa dal zhrnúť jubilejný ročník Jánošíkových dní. Teda určite z pohľadu bežného návštevníka, no pohľad dramaturga musí byť pochopiteľne trochu iný: pozornejší, detailnejší, hodnotiacejší... Čo teda hovoria srdce, duša i oči Petra Cabadaja?
„Zainteresovaní urobili maximum, aby sme jubilejný 50. ročník oslávili dôstojne a v súlade s tradíciou tohto terchovského „štátneho sviatku“. S odstupom času si začínam čoraz intenzívnejšie uvedomovať, že sa to azda aj podarilo. Osobitne ma teší, že sme nezabudli na ľudí, ktorí festival v minulosti rozbiehali, profilovali, podporovali a propagovali. História si tak prirodzene podala ruku so súčasnosťou, kontinuita pokračuje a prehlbuje sa.“
Tá dramaturgia, ktorá sa roky profilovala, má nespochybniteľné silné divácke zázemie. Viem však, že už máte nejaké predstavy smerujúce k tomu, že po veľkom jubileu ju budete modifikovať. Dovolíte nám nazrieť „do hrnca“, v ktorom sa už dnes chystajú ingrediencie budúceho ročníka a či priam ročníkov?
„Máme v talóne viacero nápadov, ako modifikovať dramaturgiu. Rozhodne sa o tom v najbližších týždňoch. Mnohí naši priaznivci a podporovatelia však jedným dychom hovoria, že by bolo hriechom meniť osvedčenú a divákmi akceptovanú programovú líniu... Uvidíme, k čomu dospejeme...“
Skôr ako sa rozlúčime s Terchovou a jej jedinečným festivalom, ešte raz zbilancujme. O program sa počas štyroch dní postaralo vyše 1 250 účinkujúcich na štyroch pódiách – Amfiteátri nad Bôrami, festivalovom šapite pod amfiteátrom, v areáli pod sochou Juraja Jánošíka a v Kultúrnom dome Andreja Hlinku. Celková atmosféra bola doplnená hojne vyhľadávanými sprievodnými podujatiami: školou ľudových remesiel, premietaním etnografických filmov; špeciálnou prehliadkou Jánošíkovej expozície Považského múzea; záujemcovia si opäť mohli vlastnoručne vyraziť Jánošíkov dukát; po vernisážach prezrieť kresby Zdena Horeckého i zasmiať sa na ostrom satirickom kreslenom humore obsiahnutom v Dereši Fedora Vica. (Mimochodom, rozdávajúceho úsmevy i venovania do rovnomennej knihy sediac na pravom dereši z poddanských čias.) Po skúsenosti sa opätovne uskutočnil detský program a Tanečný dom. Veď o pokračovateľov tradícií sa treba starať... V Terchovej to vedia a aj robia. Ako hovorí zástupca starostu obce Marián Zajac: ,,Terchová a folklór sú spojené nádoby. Ľudia ľudovou tradíciou žijú, uchovávajú ju, zveľaďujú a pokračujú v nej.“
Patrí im za to vďaka a uznanie!
Ešte bodka. Terchovskú muziku na sklonku roka zapísali do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a ocitla sa v trojčlennom výbere z celého sveta o zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Držme palce!