František Vnuk: „Čím je človek ďalej od vlasti, tým viac preciťuje spojenie s ňou!“
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY
Mal dvadsaťtri rokov, keď emigroval do cudziny. Druhým domovom sa mu stala vzdialená Austrália, manželkou Austrálčanka írskeho pôvodu, s ktorou si založil veľkú rodinu – má troch synov a päť dcér. Od roku 1990 sa každoročne vracia na Slovensko, kde sa 8. apríla 1926 narodil v Červenom Hrádku. Stal sa vysokoškolským pedagógom, docentom na technike v Adelaide i na bohosloveckej fakulte v Bratislave.
Napísal množstvo kníh a objavil pre slovenskú historiografiu nový rozmer nazerania. Bez ideologického nánosu, bez cudzích vplyvov. Pápež Ján Pavol II. ho vyznamenal povýšením na rytiera Rádu Gregora I. Veľkého. František Vnuk sa v týchto dňoch lúči so svojou domovinou.
● Čím je pre vás Slovensko?
Slovensko je krajina môjho detstva a mladosti i kus mojej bytosti. Je dar. Človek má iba jednu domovinu a jej cenu si začína vážiť, keď ju stratí. Spomínam si na poľského básnika Adama Mickiewicza. Vo vyhnanstve v Paríži napísal skvelý národný epos Pán Tadeáš, ktorý sa začína slovami: „Otčina moja, ty si ako zdravie, ako treba ceniť ťa, vie opravdivo len ten, kto ťa stratil.“ Aj ja si myslím, že človek čím je vzdialenejší od rodnej vlasti, tým viac preciťuje spojenie s ňou. Slovensko mi veľmi chýbalo. Videl som mnohých emigrantov, ako nedokázali v sebe potlačiť nostalgiu a niekedy ich to hnalo priam do zúfalstva. Niektorí dokonca skončili v ústave pre choromyseľných. To porovnanie rodnej zeme so zdravím je veľmi zaujímavý jav, skutočne veľmi priliehavé. Nikdy som sa neprestal cítiť Slovákom, hoci som sa stal austrálskym občanom a som lojálny a vďačný krajine, ktorá ma adoptovala. Ale nikdy som neprestal cítiť podlžnosť voči krajine, kde som uzrel svetlo sveta a kde som strávil svoje prvé roky.
● Aj vaše dielo je takmer celé venované Slovensku.
Pokladal som to za svoju povinnosť a týmto spôsobom som sa usiloval pomôcť a odvďačiť mojej rodnej zemi. Svoju úlohu v cudzine som chápal tak, aby sme my emigranti boli hlasom tých, ktorí boli umlčaní a robili to, čo oni robiť nemôžu.
● Wikipédia vo vašom životopise uvádza jediné kritické stanovisko voči vám – a to riaditeľa Múzea židovskej kultúry v Bratislave prof. Pavla Mešťana, v rokoch 1968 – 1989 profesora Vysokej straníckej školy ÚV KSS v Bratislave. Čo sa týka holokaustu zaraďuje vás medzi tzv. „ľudových rozprávačov“ a vyčíta vám tvrdenie – národný socializmus na Slovensku existoval len vo verbálnych prejavoch Tuku, Macha a ďalších, Slovenský štát bol v skutočnosti „vojnovou demokraciou“. Súhlasíte s jeho kritikou?
Keď to robí pán Mešťan, tak sa vôbec nečudujem. Veď on bol normalizátorom až do pádu režimu. Teraz je riaditeľom Židovského múzea, odborníkom na antisemitizmus a útočí presne na istých ľudí, ktorých kádroval a trýznil za vlády komunistov: katolíkov alebo kresťanov, emigrantov a národne cítiacich ľudí. Toto sa môže stať iba na Slovensku.
● Prečo ste sa ako vyštudovaný banský inžinier dali na štúdium histórie?
Vždy som mal záujem o históriu a literatúru, ale nie taký hlboký, aby som si ich volil ako povolanie. Spočiatku som sa len zapísal na históriu, no upútala ma od samého začiatku. V Austrálii som videl celkom iný prístup k dejinám. Novým bolo pre mňa to, že na prednáškach na univerzitnej úrovni sa do histórie dejín vnášala aj filozofia. Presvedčil som sa, že naše dejiny potrebujú skutočne nový pohľad. Postupne som si urobil diplom z histórie a keď som už bol lektorom a neskoršie docentom na Inštitúte technológie (teraz je to University of South Australia), tak som mal dosť veľa voľného času i možnosť zájsť do európskych archívov. Ako docent som mal každý siedmy rok nárok na rok platenej študijnej dovolenky. Najviac som navštevoval národné archívy vo Veľkej Británii, kde som mohol nahliadnuť do hlásení britských diplomatov pôsobiacich v Československu i v Bratislave. Prístupné boli aj nemecké archívy, hlásenia nemeckých diplomatov a špeciálnych agentov a z nich som si mohol vytvoriť celkom iný a podľa mňa pravde a skutočnosti zodpovedajúci obraz politického vývoja na Slovensku. No a keď som potom išiel do dôchodku, mal som iba 59 rokov, tak som sa úplne venoval histórii.
● Aj na Slovensku?
Pošťastilo sa mi byť docentom cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde som sa predovšetkým venoval postaveniu katolíckej cirkvi počas komunistického režimu.
● Všetky vaše knihy sú späté s históriou Slovenska. Či ide o cirkev alebo o politické dianie na Slovensku. Je teda naša história pre profesionála zaujímavá?
Je veľmi zaujímavá, dokonca čím ju človek hlbšie študuje, tým je zaujímavejšia. História je záznam ľudských činov, ľudských omylov, hrdinstva i zbabelosti, tam je človek odhalený v tej najprirodzenejšej forme. Cicero povedal, že história je učiteľkou života. Skutočne, keby politici študovali históriu, toľkým omylom by sa mohlo predísť. Tam sú príklady hrdinskosti, sily, slabosti, intríg, statočnosti a vždy vidno ich ovocie. Vo väčšine prípadov najpriamejšia cesta je cesta statočnosti, často cesta, na ktorej treba robiť nemilé kroky, ústupky, ale výsledok je vždy primeraný úmyslom a činom.
● Jedno vaše dielo sa zaoberá sprisahaním voči prvej Slovenskej republike v roku 1944. V slovenskej historiografii sa však nič také nevyskytuje. Na základe čoho vzniklo?
Moja prvá diplomová práca sa zaoberala obdobím od 6. októbra 1938 do 14. marca 1939. V nemeckých archívoch som však našiel mnoho ďalších dokumentov a mnoho hlásení o udalostiach na Slovensku najmä v roku 1944. Dávali celkom iný obraz o udalostiach, než sa tá legenda o povstaní vyvíjala na Slovensku. Uverejnil som o tom niektoré článočky a k dvadsiatemu výročiu povstania, teda v roku 1964, vyšli knižne pod názvom Neuveriteľné sprisahanie. Ako motto som si vzal dvoch spisovateľov – Jozefa Cígera-Hronského, ktorý sa diví, ako môže národ povstať proti vlastnému štátu, to sa dovtedy v dejinách ľudstva nestalo. A citát od Alfonza Bednára, ktorý vtedy napísal kontroverznú knihu Hodiny a minúty, a tam povstanie nazýva malou, hlúpou smiešnou vojnou vo veľkej vojne. Zaujímavé, že v Amerike celý jej náklad úplne vykúpili a zničili neznámi ľudia. Vydavateľ Jozef Paučo sa nazdával, že to bolo asi na zákrok zo strany pražských úradov. Povstanie je ešte stále vec, s ktorou sme sa nevyrovnali a budeme musieť, ak chceme zaujať dôstojné miesto v rodine kultúrnych národov.
● Väčšinové médiá na Slovensku rozoznávajú uznávaných a mytologizujúcich historikov. Aj vás zaraďujú do druhej skupiny, ktorú vraj netreba brať vážne. Čo si o tom myslíte?
Ja nemytologizujem, usilujem sa podať udalosti tak, ako sa stali. A k tej mytológii len toľko, že je staršia než história. Prvé histórie boli mytologizujúce. Otec histórie Herodotos napísal knihu História – tam je oveľa viac mýtov ako reality. Začiatok každého národa je vlastne mytológia. Rimania odvodzujú založenie Ríma od trójskej vojny a dokonca ich letopočet sa začínal od založenia Ríma, ktorého zakladateľmi boli vlčicou oddojčení bratia Romulus a Remus. To celé bolo mýtus. Grécke začiatky, to je veľmi krásna mytológia opísaná v Homérových eposoch. Alebo naši susedia, kde tí začínali svoju históriu? Praotec Čech, hora Říp, Přemysl oráč, Libuša – to sú všetko báje, ale nijaký Čech sa od toho nedištancuje. Lebo keď je mytológia užitočná a má integrujúci element alebo vie národ duchovne povzniesť, je celkom užitočnou vecou. Keby sme mali hovoriť o mytologizujúcich historikoch, tak skôr by som medzi nich zaradil všetkých tých, čo papagájovite rozvádzali tézy strany a mysleli si, že robia históriu.
● A ako hodnotíte slovenskú historiografiu?
Historiografia je taká, akí sú historici, čo ju tvoria. Starí historici, vychovávaní ešte za totality, ktorí získali diplomy a odmeny za rozvádzanie straníckych téz za to, že písali knihy a články na rozličné pochybné témy, pričom zvelebovali veľkých hrdinov od Stalina až po Brežneva, títo ľudia sa veľmi ťažko budú dištancovať od svojej minulosti. Radšej budú lipnúť na svojich omyloch, než by si priznali chybu. No a títo ľudia vo veľkej miere ešte stále sú vo vedúcich funkciách najmä v Historickom ústave SAV. Ďalší sú na univerzitách, z iných sa stali korešpondenti alebo mienkotvorní novinári. To je jedna skupina. Lenže vyrastá tu mladá generácia, ktorá mala prístup k zahraničnej literatúre, a tá už začína vidieť veci celkom ináč. Medzi mladými historikmi máme naozaj niekoľko odvážnych osobností, ktoré veľmi pekne rozvádzajú názory a pohľady na slovenskú minulosť. A v tom vidím nádej. Nemôžeme čakať, že vývoj sa naraz zvráti, ono to musí ísť postupne.
● Na budúci rok uplynie 1 150 rokov od príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Ako hodnotíte ich odkaz pre Slovákov?
Sv. Cyril a Metod a ich misia na Slovensku má v našich dejinách monumentálny význam. To, čím sme, je vo veľkej miere zásluhou ich diela. Neboli prví, čo u nás hlásali kresťanstvo, no prví, ktorým ľud rozumel. Ich mentalita bola celkom iná než kňazov latinského obradu. Ukázalo sa, že byzantské metódy boli nášmu charakteru oveľa bližšie. Je známe, že napríklad mariánska úcta, ktorú šírili, mala u našich predkov osobitnú príťažlivosť k viere. Rovnako ako misionársky, dôležitý bol politický a nadovšetko kultúrny význam ich misie. Už to, že nám priniesli písmo, prvé preklady Sv. písma do reči Slovanov, že liturgia v slovanskej reči, ktorá sa tu konala, bola rovnocenná s latinskou či gréckou liturgiou, je priam unikátny príklad dôležitosti, ktorou presiakli do duše národa a pomohli mu prežiť nasledujúce nešťastia. Toto je to dedičstvo otcov. Toto je to posolstvo, s ktorým oni prišli. A potom, priniesli zákony a pravidlá, ktoré do administratívy vniesli určitý poriadok a systém. Je pre nás veľkým nešťastím, že táto misia nemohla ďalej pokračovať. Úspech Cyrila a Metoda vyvolal žiarlivosť medzi nemeckým duchovenstvom a ich intrigám napokon podľahol aj náš veľký Svätopluk, ktorý po Metodovej smrti vyhnal jeho žiakov. Ale zase Gorazd, Naum či Klement pokresťančili na Balkáne Slovanov i v Kyjevskej Rusi, takže vlastne pokračovali v diele sv. Cyrila a Metoda. A my by sme mali byť hrdí, že na tom participovali ľudia z našej zeme od Močenku, Nitry, Devína. Nemáme záznamy, lebo sa nerobili, a tie čo sa robili, boli zničené. Uhorská vládna moc veľmi potláčala cyrilo-metodskú tradíciu. Kňazi nesmeli pripustiť mená Cyril a Metod, nesmeli byť po nich pomenované kostoly. Spolok sv. Vojtecha sa mal pôvodne nazývať Spolok sv. Cyrila a Metoda, ale ostrihomský arcibiskup nedovolil Radlinskému tento spolok založiť. Neskôr, za veľkých obetí dosiahol, že spolok založili, ale meno dostal po patrónovi ostrihomskej arcidiecézy.
● Emigrovali ste v roku 1949. Napriek tomu dá sa povedať, ste celý život venovali Slovensku a jeho bielym miestam v histórii. Do svojej vlasti ste sa vrátili až po roku 1989. Znovu odchádzate do Austrálie. S akými pocitmi?
So zmiešanými. V niektorých smeroch sa pokročilo, ale nie tak, ako by sa žiadalo v štáte suverénneho národa. Sú tu viaceré znepokojujúce javy. Napríklad sčítanie ľudu ukázalo pokles veriacich. Nie sme vstave udržať ani to, čo prežilo komunizmus. Z hospodárskeho hľadiska sme pomaly nájomníci vo vlastnom dome. Štát nevie vyriešiť sociálne otázky dôchodcov, mladých rodín. Kedysi sme boli v potravinách sebestační, teraz sa priveľa dováža. Mohol by som vymenovať ďalšie neduhy, vedu, médiá, vydávanie kníh. Ako je možné, že tento štát nevie tieto problémy riešiť. Do politiky by mali vstupovať ľudia, ktorí sú nielen vzdelaní, ale aj morálne bezúhonní a pritom čestní. Takí, ktorí idú s cieľom pracovať nie pre osobné, ale pre spoločné dobro. Toto tu vždy nie je. Zostáva iba nádej, že sa to napraví. Mrzí ma, že naše obyvateľstvo je k tomu všetkému apatické. Sú však mnohé veci, ktoré si osobitne cením, a nadovšetko, že ja, ktorý som vyše 40 rokov nemohol sem prísť, teraz môžem voľne prichádzať a odchádzať. Takto na to pozerám a dúfam, že pesimistický pohľad budem môcť skorigovať. Keď nie ja, tak generácia po nás.