Stávame sa obeťami politiky, ktorá sa nezaoberá ľuďmi, ale len číslami a štatistkou
Dušan D. KERNÝ - Ilustrácia: Frankfurter Allgemiene Zeitung
V posledných rokoch väčšina gréckeho obyvateľstva schudobnela, je oveľa nezamestnanejšia a častejšie aj bez strechy nad hlavou. Stále väčšia časť našej spoločnosti sa ocitá bez prostriedkov na to, aby terajší systém prežila. Najhoršie to postihuje ľudí v mestách, tí nemajú nijakú možnosť si aspoň niečo dorobiť. Škrty v zdravotnom systéme zasahujú najmä chronicky chorých, tí sú prvou obeťou politiky, ktorá sa nezaoberá ľuďmi, ale len číslami a štatistikami.
Stále viac počúvame o samovraždách, mladí ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia a stávajú sa otrokmi zvráteného systému v krajinách, ktoré si iba kupujú čas na odklad, ale onedlho budú v takej situácii, ako je dnes Grécko.
■ POKUSNÝ KRÁLIK
„Neuplynul ani rok odvtedy, čo sme sa po prvý raz ocitli zoči-voči kanibalizmu: sociálne a hospodárske záujmové skupiny sa navzájom obviňovali, kto zapríčinil túto situáciu len preto, aby samé boli v tejto bezvýchodiskovosti poškodené čo najmenej. Dnes má kanibalizmus inú tvár: lúpežné prepady, pogromy na prisťahovalcov, vražedné útoky na protestujúcich občanov. V architektúre Európskej únie sa nepredpokladalo, že Nemecko zaujme takú dominujúcu úlohu, aby mohlo iné krajiny kolonizovať. Grécko je len pokusným králikom. Zrútenie ekonomiky je len najnovší prejav krízy, ktorá vždy bola najmä krízou morálnou, krízou morálky. Mám veľké obavy o budúcnosť, pretože kapitalizmus zničí všetko, len aby sám prežil.“ Predchádzajúce riadky sú výkrikom gréckeho spisovateľa Yanisa Makridakisa (1971). Jeho úvaha sa končí tvrdením, že Gréci už nevládzu ďalej a čakajú na koniec, nech už je akýkoľvek. Autor sa domnieva, že ak si Európa nepostaví nové ciele, tak nemá nijaký zmysel, aby sa udržala.
A je to jeden zo šestnástich hlasov, ktoré v ankete Moja kríza uverejnil denník Frankfurter Allgemeine Zeitung. Každý euroštát má v ankete jeden hlas. Ten slovenský je z Prievidze od Mareka Mittaša, 28- ročného autora knihy Hriechy v rukavičkách (2010). Slovenský účastník kladie dôraz na to, že terajšia kríza nie je spôsobená ani tak nedostatkom, ale dostatkom, nadbytkom a najmä chorobným úsilím mať, vlastniť čoraz viac. Tak narastajú dlhy, zadlženosť. Hľadáme šťastie v bezcenných veciach a v zhŕňaní peňazí. Otázka znie: máme v Európe krízu alebo je to skôr tak, že nemáme všetko, čo potrebujeme?
■ MERADLO – PEŇAŽENKA
Prievidzský autor vychádza zo svojej skúsenosti z nedávnej návštevy Egypta. V Káhire videl, čo znamená skutočná kríza, naozajstná chudoba. A s tým porovnáva Európu. Slovenské obyvateľstvo vníma krízu najmä cez peňaženku, kríza preň znamená predovšetkým menej peňazí a menej pracovných možností. Slováci sú podľa neho frustrovaní, neistí a tešia sa čomukoľvek, čo im môže pomôcť. Prijímať finančné európske opatrenia ako kupovanie štátnych dlhopisov nie je správne, zadlžia sa budúce generácie. Blahobyt, dostatok sa nedá vytvoriť nepretržitým, nekonečným rastom. Žijeme najmä v morálnej kríze, domnieva sa autor z Prievidze na stránkach významného nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Fínsky účastník ankety (ročník 1978) tvrdí: kríza sa začala v roku 2005, keď Nemecko a Francúzsko donútili Európsku úniu a dokonca Európsku centrálnu banku, aby sa riadila podľa hodnotiacich systémov (ratingov) súkromných amerických spoločností Moody´s a Standard & Poors. Honba za hodnotením tri A, teda najlepším, od čoho závisí udeľovanie úverov a výška úrokov, sa odvtedy stali modlou fínskej politiky a ekonomiky. To, že Európska únia umožnila súkromným spoločnostiam, aby mohli rozhodovať o európskej ekonomike, má práve taký dôsledok, ako keby o dopingu športovcov rozhodovali výrobcovia dopingových látok.
■ NIE FEDERALIZÁCII
Drvivá väčšina Fínov dnes odmieta tak fiškálnu úniu, ako aj federalizáciu Európy. „Najlepšie by bolo,“ mieni Fín, „keby sme mali Baltickú úniu, založenú na protestantskej tradícii, a nemeckých, dánskych, ruských a švédskych bohatých. Patrili by do nej všetky nordické a pobaltské štáty – Nemecko, Poľsko, Rusko, Česko a Anglicko. Spoločným jazykom by bola nemčina, angličtina a ruština. Podľa neho by Baltická únia bola lepšia ako európske spoločenstvo.
„Politika ničí našu budúcnosť,“ to je názor španielskej autorky (1978) – účastníčky ankety. Kladie si otázku – čo vlastne robíme, aby sme zvládli krízu a umožnili našej mládeži, aby mala budúcnosť? Odpoveď: sme v kríze až po krk a nerobíme úplne nič. Kríza eura do značnej miery mení všetky naše štáty, ale Španielsko mení úplne. Každý, kto si myslí, že to prejde ako búrka, je naivný. Kríza otriasa našimi základmi, fundamentom, týka sa nás všetkých, každého jednotlivca priamo alebo nepriamo. Musíme hľadať iné cesty ako doteraz na to, aby sme ochránili európsky sociálny systém.
Tridsaťdeväťročný Slovinec hovorí o pocite voľného pádu a tvrdí, že kríza zmení všetko a všetkých – zmení nielen Slovinsko, ale aj Nemecko. Pravda, mnohí vidia nádej najmä v Nemecku, ale zároveň chýba kritická, podrobná analýza nemeckej politiky – a tak úfnosť na Nemecko sa podobá vzťahu, ktorý má príchuť dobrovoľnej kolonizácie. V Slovinsku pocit voľného pádu prevláda a nikto, ani špičkoví politici či ekonómovia nevedia, či prijímané opatrenia budú mať účinok.
■ BÚRKOVÉ DUSNO
Rakúska účastníčka prieskumu (1976) otvorene hovorí: „Je dusno ako pred búrkou a aj keď sa nedá zovšeobecňovať, faktom je, že Rakúsko a Rakúšania nikdy neboli veľkými prívržencami vstupu do Európskej únie. Do značnej miery senzáciou je názor učiteľky výtvarného umenia a francúzskej spisovateľky (1969) odmenenej v roku 2009 Európskou literárnou cenou. S tromi deťmi žije v odľahlej dedine bez elektriny, vodovodu, televízie, pevnej telefonickej siete a je tam slabý signál pre mobil. Najbližší pekár, lekár a železničná stanica sú kilometre ďaleko. Keď v zime napadne sneh, je s rodinou na tri mesiace odrezaná od okolitého sveta. Prv ako nastane zima, musí nachystať tri kubíky dreva na kúrenie do pece, nechodí ku kaderníkovi, kupovanie šiat považuje ani nie tak za luxus, ako skôr za hlúposť – má tak málo prostriedkov, že kríza je u nej doma – ale žije ďaleko od konzumnej spoločnosti, západný svet je pre ňu kultúrnou a duchovnou púšťou.
„Ľudia sa premenili na konzumentov nejakých produktov, ľahostajnosť, nevšímavosť, nedostatok elánu, cynizmus pasujú k terajšej ekonomickej depresii. V spoločnosti, kde bytie a konzumovanie znamená to isté, je jasné, že ekonomická kríza ubíja ľudí. Možno je kríza možnosťou zmeniť sa, odmietať konzum, mať vieru obohacovať seba a druhých bez komercie. Kríza je možnosťou zmeniť sa.“
Portugalčan (1961) kritizuje európske stereotypy o „lenivých Grékoch“ a „tvrdo pracujúcich Nemcoch“. Tvrdí, že Nemecko dosť mizerne zvláda svoju zodpovednosť v kríze, Deutsche bank na kríze získava, zarába, kým v Portugalsku podniky krachujú, lebo sa investuje do ekonomicky silných štátov. „Ani by som sa nečudoval, keby mi čoskoro na nemeckej colnej hranici položili otázku, či sa chcem ilegálne prisťahovať.“
■ VLÁDNE HNEV
Anketovaná Talianka (1958) hovorí, že hnev narastá, nálada je veľmi znepokojujúca, vládne hnev a zlosť na vládnuce privilegované vrstvy. Podľa nej kríza jestvuje od konca druhej svetovej vojny, len talianska spoločnosť sa tvárila, ako keby krízy nebolo. Terajší stav ukazuje, že je to systémová kríza.
Pre belgického autora (1952) je terajší stav nepochybne spôsobený naším životným štýlom, rabovaním zdrojov planéty a jej znečisťovaním odpadmi. Musíme si vytvoriť iný vzťah k planéte, ako aj v spoločnosti – čo ešte treba väčšmi, ako je táto kríza, aby sme si to uvedomili. Aj podľa holandského autora (1974) sú dôsledky krízy citeľné, ľudia strácajú prácu a potácajú sa neistými životnými podmienkami. Pre írskeho účastníka (1966) je obrovská časť obyvateľstva deprimovaná, zastrašená, má obrovské dlžoby a zadlženosť sa zvyšuje, lebo platy a dôchodky sa krátia. Keby sme žili v slobodnom trhovom kapitalizme, nemohol by byť skrachovaný mŕtvy bankový systém znovu oživený, ale žijeme v zombykapitalizme, nenormálnom systéme, kde bankový systém ako upír nielenže nežije, ale ešte k tomu aj v zárodku zabíja každú inú alternatívu, tvrdí Ír. Kríza sa nedotkla iba autorov na Malte a v Luxemburgu a pre osobný autorský úspech ju nepocítil na vlastnej koži ani mladý spisovateľ z Estónska.
Predchádzajúcimi riadkami, ktoré zďaleka nemôžu vystihnúť všetko, len upozorňujeme na rozsiahlu a mimoriadne zaujímavú, ako aj pôvodnú anketu FAZ ilustrovanú kresbami prázdnych vreciek, žobráčky a zúfalca...