Stupavčan Milan Pikali má dom plný vecí, ktoré pripomínajú našu slávnu históriu
Text: Ján GREŠ – Foto: autor
Keby ste sa s ním dali do reči, nadobudli by ste dojem, že Milan Pikali je historik. Omyl. Sedemdesiattriročný Stupavčan až do dôchodku pracoval v plynárňach, a aj keď plyn bol po celý život jeho chlebíkom, nikdy sa nestal aj jeho láskou. Tou vraj vždy bolo Slovensko. Nikto z neho nevykresával národovca – to prišlo akosi samo a doslova „zhora“, ako on zvykne zdôrazňovať.
Krstné meno mu síce matka vybrala podľa Štefánika, ale vraj iba preto, lebo v tom čase bol generál národnou ikonou. V rodnej Trnávke, chudobnej bratislavskej štvrti, sa vlastenectvo akosi nenosilo, na prahu druhej svetovej vojny mali obyčajní ľudia úplne iné starosti. Napokon, Dorkapl, názov kolónie robotníckych domčekov, už vonkoncom neznel slovensky. Jedno si z detstva predsa len dobre pamätá – keď ho strýko prorocky potľapkal po pleci a povedal: „Milan, z teba raz bude embér.“
■ MOTORKA PO PREZIDENTOVI
„Čosi sa vo mne zlomilo až tej nešťastnej augustovej noci v šesťdesiatom ôsmom, keď mojím rodným mestom hrmeli ruské tanky,“ spomína M. Pikali, ktorý sa napokon usadil v Stupave. „Povedal som si, že predsa len musíme byť čímsi jedineční, keď sa o našu budúcnosť trasie taký kolos.“
Dovtedy poznal len robotu. Jeho chlebíkom bola vždy plynárčina. Prešiel všetkými možnými funkciami a poznal každú rúru či každý ventil na západ od Bratislavy. Až okupácia však spôsobila, že sa čoraz hlbšie začal ponárať do histórie, hltal knižky o slávnych rodákoch. Listoval aj v takých brožúrach, čo už dávno zapadávali prachom. Čoskoro zistil, že okrem kníh ľudia po okolí opatrujú aj mnoho iných vzácnych predmetov a artefaktov pripomínajúcich našu slávnu históriu. Viaceré by sme mohli považovať priam za relikvie.
Začal ich nosiť domov, triediť a ukladať. Dnes sú jeho izby doslova zapratané takýmito skvostami – za jeho zbierku by sa nemuselo hanbiť ani menšie múzeum. Obrázky, medaily, zástavy, fotografie významných osôb, mnohé ešte v dobových rámoch...
„Portrét nášho prvého prezidenta Dr. Tisa som našiel celkom náhodou, keď sme odstraňovali poruchu v akejsi škole,“ spomína. „Ležal na pôjde, bol celý zaprášený, privalený obrovskou kopou kadejakých komunistických papalášov.“ Riaditeľ sa vraj úprimne potešil, že ho potichu zbavil vraj kompromitujúceho materiálu.
„Keď som sa s tým obrazom prvý raz objavil na verejnosti, v novinách ma vyhlásili za fašistu,“ hromží, no popod fúzy sa usmieva. „Pritom tí mladí novinári, ktorí ma obvinili, si nevidia ani na koniec vlastného nosa! Poslušne šíria len to, čo im ktosi nabulikal do hlavy.“
Nik však už nenapísal o jeho unikátnej zbierke starých automobilov a motocyklov, medzi ktorými ako najväčšiu perlu opatruje vyše šesťdesiat rokov starý motocykel Manet.
„Málokto dnes už vie oceniť šikovnosť vtedajších mladých slovenských konštruktérov a robotníkov z považskobystrických strojární, ktoré v tom čase skutočne prekvitali,“ ožíva zberateľ. „Vedeli ste napríklad, že v jednom valci Maneta sa pohybujú dva piesty naraz? Takéto technické riešenie zostáva dodnes výnimočné hádam aj na celom svete.“
Motocykel, ktorý ako oko v hlave opatruje, je však unikátny ešte aj niečím iným.
„Úspechy považskobystrických strojárov klali oči ich českým kolegom, no zároveň konkurentom, a tak sa po vojne rozmáhala snaha udusiť výrobu motocyklov na Považí,“ pokračuje. „Po februári sa teda naši s nádejou obrátili priamo na Klementa Gottwalda...“
Darovali mu novučičký Manet, na ktorý zámerne nevyrazili ani výrobné číslo. Z prezidentových rúk motorka putovala k ďalším majiteľom – tí však museli najprv absolvovať zložitú policajno-úradnícku odyseu, kým sa im podarilo získať výrobné číslo a nakoniec aj oficiálne doklady. Predposledným majiteľom bol akýsi Záhorák – od neho Pikali kúpil Maneta do svojej zbierky.
■ GORAZDA SI NEDÁ
Na okraji Stupavy, v mieste, kde sa Duklianska ulica stretáva s Novou, okolité rodinné domy vytvorili akýsi trojuholník, pripomínajúci malinké námestíčko.
„Napadlo ma pomenovať ho po svätom Gorazdovi,“ vraví Milan Pikali. S nápadom sa obrátil na miestneho predsedu pobočky Matice slovenskej, spolu navštívili aj primátora. Spočiatku všetko nasvedčovalo tomu, že myšlienka padla na úrodnú pôdu, no časom všetci zainteresovaní akoby hľadali cestičky, ako sa pomenovaniu námestíčka vyhnúť. Najväčšou prekážkou vraj bola skutočnosť, že obyvatelia okolitých domov by si museli vybavovať nový občiansky preukaz a ďalšie doklady. A tak sú tu dodnes pôvodné názvy ulíc, ktoré námestíčko vytvárajú.
V týchto končinách vraj kedysi stáli honosné rímske kúpele. Na ich základy či pozostatky múrov narážali Stupavčania pri stavbe svojich domov takmer každodenne.
„Stopy po Rimanoch by ste u nás našli naozaj kdekoľvek,“ usmieva sa pán Pikali. „Stojí na nich hádam celé mesto. Hovorí sa o tom, ale už akosi nikto nespomína našu vlastnú minulosť. Akoby sme sa za ňu hanbili!“
Prešedivený sedemdesiatnik už roky buduje rodinný dom. Vďaka tomu sa dôstojné miesto pre svätého Gorazda predsa len našlo. „Keď sme ťahali múry prvého poschodia, nechal som v priečelí urobiť výklenok, do ktorého sa mi neskôr „akurát“ vošla socha slovanského svätca,“ priam rastie od hrdosti. „Jej autorom je profesor Babiak z Nitry a tam mi aj odliali vernú kópiu,“ dodáva.
Či sa niektoré z jeho piatich detí vydá otcovou cestou?
„Bohužiaľ, asi sotva,“ odrazu uprie zrak do zeme. „Najmladšieho Janka som spočiatku brával na matičné zhromaždenia, dokonca aj na súde pri rozvode mi vytkli, vraj ho vystavujem nebezpečenstvu...“
Chlapca však určite neodradilo to, že na vlastné oči videl, ako policajti bezdôvodne surovo zmlátili príslušníkov Slovenskej pospolitosti. Príčina asi tkvie inde. Jednoducho, v partii rovesníkov, s ktorými sa stretáva, by si pripadal vydedencom. Mladí Stupavčania majú totiž úplne iné záujmy.
Všetkým deťom dal rýdzo slovenské mená, ale kým v sedemdesiatom druhom dosiahol, aby jeho čerstvo narodeného syna v matrike zapísali ako Sama, stálo ho to veľa nervov a únavných vybavovačiek. „V zozname mien mali len Samuela,“ mávne rukou. „Samo je vraj iba obyčajné, domácke oslovenie.“
Zanovitý otec sa však nevzdal – na ceste za svojou pravdou sa rozhodol urobiť historickú prednášku o prekvitajúcej ríši dokonca aj v jazykovedcom v ústave Ľudovíta Štúra... Čuduj sa svet, tým dosiahol svoje. Žiadny Samuel! Syn má naozaj v rodnom liste uvedené čierne na bielom a oficiálne: Samo.
■ CHÝBA VÔĽA
Stupavčania, ale nielen oni, poznajú Milana Pikaliho ako neúnavného matičiara. Nikdy neváha aj celé hodiny prestáť uprostred mesta, ak treba zbierať podpisy pod nejakú petíciu, ktorá sa organizuje za dobrú vec.
„Zima, dážď ani páľava mi neprekážajú,“ krúti hlavou. „Srdce mi však ide puknúť, akí ľahostajní sme k svojim najväčším relikviám. A k svojim velikánom. Ako len môže komusi skrsnúť v hlave, že by sme z centra hlavného mesta mali odstrániť pamätník Štúra?!“
Národné symboly sú mu sväté – stretnete sa s nimi na všetkom, čo kedy vytvoril, čo vzišlo z jeho rúk. Ako sám vraví, nebol by dobrým synom, keby aj na hrob svojej matky nepostavil iný kríž ako ostatní – ten náš s dvoma ramenami.
„Ak chcem, aby v mojich šľapajach išli aj druhí, musím ísť predsa príkladom,“ dodáva. „No zatiaľ ostávam akýsi osamotený.“
Tuší, prečo je väčšine našincov slovenskosť cudzia. Preto, aby sme získali samostatnosť, nemuseli sme fakticky ani len prstom pohnúť. História však učí, že najprv treba vôľu, až potom príde vlasť. My vlasť už takmer dve desaťročia máme, no vôľa nám stále akosi chýba. V tom je pes zakopaný!