Pštrosia politika jazyku nepomáha


Nikto sa ani nesnaží vytvoriť nový systém

Anton HRNKO

Zmeny po roku 1989 odstránili nielen prežitý komunistický režim, ale rozkolísali či spochybnili mnohé dovtedajšie pravdy a istoty. Žiaľ, ani po vyše dvadsiatich rokoch od tohto historického medzníka nedošlo k hodnotovému konsolidovaniu slovenskej spoločnosti. Je len slabou útechou, že v rovnakej situácii sú aj Česi, Maďari alebo Poliaci.V hlavách väčšiny obyvateľov sa vytvorila bezhodnotová zmes tradičných kresťanských ideálov, komunistického rovnostárstva a amerických hedonistických, elitárskych predstav konzumného života bez starosti o zajtrajšok. Najhoršie na tom je, že nikto sa ani nesnaží vytvoriť nový systém všeobecných uznávaných noriem, ktoré by navigovali slovenskú spoločnosť do nejakého riečiska morálneho a primeraného materiálneho napredovania.

■ BAHNO PAKULTÚRY

Systém spoločenskej „zábavy“, „masovej kultúry“, lepšie povedané pakultúry, v mnohom pripomína posledné roky Rímskeho impéria, v ktorom sa pod heslom Carpe diem! zabúdalo nielen na pozajtra, ale už aj na zajtra. Ako sa to skončilo, dá sa nájsť aj v najhoršej učebnici dejepisu pre základné školy. Jednou z oblasti, v ktorej došlo k neuveriteľnému rozkolísaniu všetkých noriem, je spisovný jazyk. Uvážlivý človek musí žasnúť, ako suverénne redaktori všetkých médií šliapu po všetkých zaužívaných normách slovenského jazyka a svoju nekultúru dennodenne vnášajú do našich domácností. Ako fanúšik slovenského športu sa od redaktorov pravidelne dozvedám, že onen slovenský športovec získal druhé víťazstvo v rade, ďalší bol zase tretíkrát druhý a opäť v rade. Pri tejto informácii mi vždy však chýba jej úplnosť! Keď tú medailu získal, bol v druhom, treťom alebo nebodaj v štvrtom rade? A prečo, keď tú medailu získaval nebol v zástupe? To je pre mňa dodnes záhada! Veď predsa – ako som sa ja učil slovenčinu – v rade (v zástupe) sa stojí, ale keď sa niečo viackrát dostáva (získava), tak sa to deje v poradí, za sebou atď. Poradí to niekto našim športovým redaktorom? Kde je Jazykovedný ústav SAV, ktorý sa (ešte stále) hrdí čestným menom Ľudovíta Štúra.

 ■ OBCHÁDZANIE PRAVIDIEL

Ďalšou do neba bijúcou jazykovou anomáliou je používanie prechyľovania, resp. skloňovania ženských vlastných mien. Slovenky do roku 1918 v úradných dokumentoch nepoužívali nijaké prechyľovanie. To však neznamenalo, že sa ich priezviská v živej reči neskloňovali. Len to skloňovanie nebolo jednotné. Niekde sa používala prípona -ka, niekde prípona -ová. Ani dnes by v princípe v úradných dokumentoch nemuselo byť prechyľovanie. Pamätám sa, že v sobášnom liste mám napísané, že manželia (to akože ja a moja manželka) sa dohodli na používaní spoločného mena „Hrnko“. Nikde nie je napísané, že Hrnko/Hrnková. To len ďalšia matričná prax je taká. Úplne iná situácia však nastáva, keď sa takéto meno dostáva do živej reči. Naša slovenská reč je flexívna, preto by mala podstatné mená (aj vlastné), prídavné mená, zámená i číslovky skloňovať. Dostávame sa do paradoxnej situácie, že dokonca v jednej vete hlásateľ suverénne skloňuje slovenské priezviská, všetky cudzie priezviská mužského rodu a niektoré cudzie ženské priezviská, ale niektoré cudzie ženské priezviská ponecháva strnulé, v prvom páde bez prechyľovania. To predsa nemá logiku. Ako môže niekto vypustiť z úst vetu, že americká ministerka zahraničných vecí H. Clintonová prijala slovenskú poslankyňu Edit Pfuntner. V živej reči sa majú predsa všetky mená, ak nie sú vyslovene gramaticky nesklonné, podraďovať slovenskej syntaxi. Len tak môže byť reč plynulá a správna. Slovenský jazykový prejav nemôže „udierať päsťou do oka“. Kde je jazykovedný ústav? Prečo nevydá záväzné usmernenie v duchu platných Pravidiel slovenského pravopisu?

■ PRZNENIE REČI

Pštrosia politika jazyku vôbec nepomáha! Alebo je tu jazykovedný ústav len na to, aby sa s pravidelnou periodicitou pokúšal revidovať pravidlo o písaní historických mien zo slovenských dejín v prospech maďarskej transkripcie? A ostatná slovenčina nech sa vyvíja, ako chce, nech je v nej čo najviac nesystémovosti! A to už nehovorím o niektorých predstaviteľoch vraj slovenských politických strán, ktorým sa zdá prznenie maďarského jazyka, ak by mali používať úradné názvy slovenských miest a nie maďarské skomoleniny, ktoré často vznikli až v procese maďarizácie. Keď sa slovenská reč przní, to ich, ale aj niektorých predstaviteľov Jazykovedného ústavu ĽŠ SAV necháva chladných.

A nakoniec. Čudujem sa aj našim feministkám, prečo pripustia tú neprípustnú „rodovú“ nerovnosť v slovenskom jazyku. Prečo majú byť cudzie mužské priezviská normálne skloňované a ženské majú zostať nesklonné. Veď aj z hľadiska rodovej rovnosti je to neprípustná diskriminácia. Prečo sa má redaktorovi napríklad v STV zadrhávať reč, keď hovorí o nežnejšej časti ľudskej populácie? Skrátka, žiadnej žene nezoberie nič na jej identite, keď sa jej priezvisko v slovenskom jazyku bude podobne ako v prípade mužskej časti populácie skloňovať podľa pravidiel slovenského pravopisu. Nikto jej neprepisuje ani rodný list, ani identitu v pase. To sú veci, ktoré azda v budúcnosti budeme musieť rešpektovať aj u našich žien. Jednoducho koncovku -ová treba brať ako príponu 1. pádu ženských priezvisk v živej slovenskej reči a takéto priezviská normálne skloňovať podľa príslušného vzoru.

Nerešpektovanie zásad vlastného jazyka v tomto prípade pokladám za slovenskú zakomplexovanosť, malosť, poklonkovanie, otrocké podliehanie cudzote, podobne ako anglické názvy obytných blokov a štvrtí v Bratislave. Veď základným princípom demokratizmu vo vzťahu medzi národmi je vzájomný rešpekt jednoty a odlišnosti. Aj cudzinci sa nemôžu hnevať, keď sa ich meno pohybuje v slovenskom jazyku v príslušných gramatických tvaroch ako každé iné meno.

                                                                                                                          



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.