Slovensko opäť stojí pred dilemou, na koľko parciel sa má rozdeliť
Neúprosná logika troch samosprávnych krajov
Ivan BROŽÍK – Foto: Ladislav LESAY
Nedávno na sneme Združenia miest a obcí Slovenska zaznela myšlienka či úvaha predsedu vlády Roberta Fica o možnom návrate k trom samosprávnym krajom. Ako na tieto úvahy reagujú Ficovi politickí oponenti? Čo tieto reminiscencie navodzujú a čo by prinieslo ich uskutočnenie? Veľmi rýchlo možno obísť reakcie pánov z insitnej spoločnosti okolo Ondreja Dostála, ktorí v tom – už celkom nudne – vidia „návrat k trom krajom z obdobia komunistického režimu“.
To je skôr psychická diagnóza, dlhodobo zanedbaná nedostatočným liečením. A nevybočuje z rámca vyhlásení tých istých pánov o tom, že Medzinárodný deň žien, nebodaj aj detí, vymysleli tiež československí komunisti. Tak isto možno rýchlo mávnuť rukou nad „zdesením“ majiteľov etnických politických strán, ktorí v takejto reforme, napokon ako vo všetkom v slovenskej politike, vidia iba snahu o likvidáciu jednej konkrétnej menšiny. Čosi však predsa len nemožno nevidieť...
■ NÁVRAT CENTRALIZÁCIE
Nemožno nezaznamenať názor vekom pomerne mladého, vzdelaním odborne fundovaného a citáciami aj v zahraničí rešpektovaného ekonóma Mariána Vitkoviča: „... treba sa vrátiť k centralizovanému riadeniu štátu, školstva, zdravotníctva, treba urobiť vnútornú administratívnu reformu, zrušiť VÚC, ponechať len 38 okresov, maximálne centralizovať verejné obstarávanie, definitívne sa dostať späť k sieťovým odvetviam cez reguláciu, nebrať európske smernice a normy ako Sväté písmo.“ Iste, zdá sa – druhý extrém. Ekonóm však vie, čo navrhuje. Teória samospasiteľnej ruky voľného trhu totiž skončila svoj krátky liberálny život práve v úvodných dňoch ekonomickej finančnej krízy. Ona si ju vlastne sama vytvorila. Tak isto treba ukončiť neefektívny život neoliberálnej predstavy o tom, že každý občan nášho štátu by mal mať v rámci zabezpečenia najvyššieho stupňa demokracie svojho vlastného starostu, župana, parlamentného poslanca a ešte aj nebodaj predsedu vlády či prezidenta. Tu niekde má totiž svoj začiatok myšlienka o najmenej ôsmich vyšších územných celkoch. Ak nie už v želaní vykresať na Slovensku toľko politických korýt, koľko ambicióznych pseudopolitikov tu práve žije.
■ TRI KRAJE
On to vlastne ani nie je návrh Roberta Fica. Aj tri samosprávne kraje si už odžili svoj krátky život v novodobej slovenskej politike. Lenže dnes povedať: S tým prišiel už Vladimí
r Mečiar – to si vyžaduje naozaj odvahu.
„Verejná správa bola všeobecne konštituovaná ako nástroj moci vládnucich garnitúr aj pre plnenie iných úloh ako služba občanovi,“ píše sa paradoxne vo vládnom materiáli k reforme verejnej správy, „... a fungovala v iných rámcových podmienkach, než v akých sa nachádza dnešné Slovensko. Po roku 1989 uskutočnené čiastočné zmeny, ale aj pretrvávajúca snaha považovať verejnú správu za nástroj moci, nezbavili verejnú správu mnohých nedostatkov.“ Najnovšie to teda vyzerá asi takto: „Jeden silný vyšší územný celok (VÚC) na východnom Slovensku, jeden silný VÚC na strednom Slovensku a jeden silný VÚC v rámci západného Slovenska, pričom Senec, Pezinok a Malacky by patrili do západoslovenského VÚC. Nevidíme žiadny dôvod na existenciu regionálnej samosprávy v Bratislave, predsa tam je primátor, je tam mestské zastupiteľstvo,“ vysvetľoval na sneme primátorov a starostov predseda vlády Robert Fico.
■ PREZIDENTOVA PREDSTAVA
O zmenách fungovania samospráv hovoril v príhovore aj prezident Ivan Gašparovič, ktorý spomenul model tri plus jeden. „Som presvedčený, že do budúcnosti bude potrebné uvažovať o zmenách štruktúry v počte VÚC, možno na úrovni tri plus jedna,“ povedal doslova. Prezident verí, že v dohľadnom čase sa na Slovensku dopracujeme k stavu, keď sa občan zžije s verejnou správou, bude rozumieť aj kompetenciám a bude sa vyznať aj v jej štruktúre. To nemožno nepovažovať za nič iné ako prehnaný optimizmus, hoci dobre mienený. Spomeňme si ešte aj na návrh Jána Slotu z roku 2008, v ktorom vyslovil potrebu troch samosprávnych krajov a dvoch „samostatných centier“ – Bratislavy a Košíc.
Ak odhliadneme od nahlas proklamovaných opozičných fóbií v spomínaných úvahách treba vidieť úsilie urobiť z veľkého slovenského a byrokratického nezmyslu – súčasných ôsmich žúp – niečo menej ekonomicky náročné pri zachovaní tej istej funkčnosti. Natíska sa iba otázka, prečo návrh prichádza v čase, v ktorom by reforma verejnej správy z dielne Roberta Kaliňáka pod názvom ESO už mala finišovať? Mocní však vedia svoje.