KOMENTÁR
Príčiny a dôsledky globálnej krízy
Roman MICHELKO
Minimálne od roku 2008 sa v spojitosti s globálnou ekonomikou spája slovo kríza. Čo je však podstatnejšie, čoraz viac expertov či analytikov ju v súvislosti s touto krízou odmieta definovať ako klasickú cyklickú krízu, ktorá je imanentnou vlastnosťou kapitalizmu, ale hovorí sa o systémovej kríze kapitalizmu.
O jej príčinách sme hovorili už viackrát a spomenuli sme viacero jej symptómov. V diskusiách však málokedy zaznieva, že je to aj kríza z nadvýroby. Samozrejme, táto príčina sa dá logicky odvodiť zo svojej prapríčiny, teda z extrémnej polarizácie v príjmoch. Pritom nič nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.
Niet pochybností o tom, že minimálne v západnej Európe je kríza z nadvýroby realitou. Dôsledky sú čiastočne objektívne – masívny nástup nových technológií spôsobil, že výroba je lacná a relatívne ľahká. Tlak na cenu, minimálne obchodné bariéry a hyperkonkurenčné prostredie vedú k tomu, že na jednej strane sa výroba zlacňuje, na strane druhej sa vďaka pauperizácii strednej triedy stávajú spotrebné výrobky pre široké vrstvy menej dostupné než pred niekoľkými rokmi. Sme svedkami skutočnosti, že produktivita práce rastie podstatne rýchlejšie ako mzdy zamestnancov. Dôsledok je potom zrejmý. Zisky vlastníkov kapitálu rastú podstatne rýchlejšie než príjmy zamestnancov. No a ďalším paradoxom je, že v pôvodne obslužných sektoroch, ako je napríklad bankovníctvo, sa dosahujú rádovo vyššie zisky ako vo výrobnom sektore. Schudobnená vrstva zamestnancov je motivovaná k spotrebe všadeprítomnou reklamou, ako aj rôznymi sofistikovanými pôžičkovými schémami, čo vedie k masívnemu zadlžovaniu sa, na druhej strane jej reálne príjmy sú stále menšie a menšie a navyše ich nezanedbateľnú časť zhltnú úroky z týchto pôžičiek.
V podobnom postavení sú aj štáty. Ich občania od nich požadujú servis na istej úrovni, ten sú však vlády schopné zabezpečiť len masívnym zadlžovaním sa. Práve tak vzniká začarovaný kruh. Domácnosti aj vlády sú ťažko zadlžené, preto musia spotrebu obmedziť na najnevyhnutnejšie minimum. Produkčné kapacity výrobných podnikov idú na zlomok svojich plánovaných kapacít, pretože ich výrobky si môže dovoliť stále menej ľudí.
Prečo je to tak ? Okrem iného aj preto, že po desaťročia sa vo vyspelých ekonomikách znižoval pomer medzi produkciou a mzdami. Zisky neúmerne rástli a mzdy v lepšom prípade stagnovali, v horšom klesali. Na Slovensku sa napríklad v posledných rokoch pohybuje pomer miezd k HDP na úrovni približne 37 percent. V USA je podobný trend. V posledných tridsiatich rokoch klesol pomer miezd k HDP z 49 percent na 43 percent, pričom v roku 1970 to bolo dokonca 53 percent. V tom istom čase, resp. od roku 1980, sa pritom zisk firiem zvýšil viac než 2,75-krát z úrovne 4 percentá na súčasnú úroveň 11 percent. Z týchto čísel jasne vyplýva, že všade vo vyspelom svete sa za posledných tridsať rokov menil pomer čerpania benefitov z ekonomického rastu, resp. z ekonomickej produkcie od zamestnancov k zamestnávateľom. Zároveň je jasné, že slovenskí zamestnanci sa na ziskoch firiem, v ktorých pracujú, podieľajú ešte podstatne menej ako v bašte kapitalizmu – v USA.
Dôsledky sú potom jasné, čím viac ľudí chudobnie, tým bohatšia je najbohatšia vrstva. Problém je v tom, že úzka vrstva najbohatších ani svojou luxusnou spotrebou nedokáže udržať ekonomiku v dostatočnej kondícii. Skrátka, najbohatší majú taký prebytok bohatstva, že ho nedokážu zmysluplne využiť tak, aby dávali impulzy ekonomike. Ľudovo povedané, sotva bude aj ten najbohatší miliardár potrebovať desať jácht či osobných „tryskáčov“. Zmysluplne využije jedno súkromné lietadlo a jednu, možno dve jachty. Ekonomika sa zasekla aj preto, že na jednej strane niekto má tak veľa, že to nedokáže skonzumovať, a tým dať prácu ľuďom, ktorí by ich luxusný konzum produkovali, na druhej strane množstvo ľudí si bez masívneho zadlženia nedokáže zabezpečiť základný štandard, typický pre druhú dekádu 21. storočia.