Cesta od užského župana k hrdelnému trestu 

thumbnail

Dramatické životné osudy Juraja Drugeta III. sa takmer skončili na popravisku. Francúzsko-neapolskí šľachtici Drugetovci prišli do Uhorska s kráľom Karolom Róbertom v 14. storočí.  Za vernosť ich ocenil udelením viacerých hradov a panstiev. Príslušníci rodu boli vyše tristo rokov zemepánmi, ktorí sa označovali prídomkom Homonnai, odvodenom od jedného z ich sídiel – Humenného.

      Jedným z predstaviteľov rodu bol Juraj III. Druget, ktorý sa narodil v roku 1583. Otec Juraj bol župan a zemepán Trebišova, matka Eufrozína, rodená Dóciová. Obaja rodičia boli protestanti. Aj syn Juraj sa hlásil ku kalvínom. Ako šestnásťročného ho kráľ a cisár Rudolf II. vymenoval za užského župana, najmladšieho v Uhorsku. Zdalo sa, že ho čaká šťastná a dlhoročná kariéra. Ale osud tak nechcel. Dvaja miestni šľachtici poslali na cisársky dvor žalobu, že užský župan pácha násilnosti v šiestich stoliciach proti šľachticom, osobitne aj proti pisateľom listu. Uviedli tiež, že ani poddaní nie sú uchránení od jeho mladíckeho hnevu a roztopaše. Juraja Drugeta III. po tomto obvinení odsúdili na sťatie a stratu  majetku.

REVÍZIA ORTIEĽA

Jurajovi Drugethovi a jeho matke sa podarilo  ujsť do Poľska, kde sa venovali obchodovaniu s vínom. Žili tu s vedomím, že do Uhorska sa vrátiť nemôžu, kým  Juraj nedokáže svoju nevinu. Kým nedávno bol k nemu osud nemilosrdný, teraz ukázal svoju láskavejšiu tvár. Jeden zo sťažujúcich sa šľachticov napísal cisárovi Rudolfovi II. list, v ktorom sa opäť ponosoval, že jeho spoločníkovi na základe rozsudku prisúdili dvadsaťpäťtisíc zlatých ako súdne trovy, aj keď jeho skutočné náklady boli len tridsať zlatých. Zároveň mu súd určil  tretinu zhabaného majetku – trebišovské panstvo, pričom podľa zmluvy, ktorú obaja podpísali ešte pred podaním na súd, polovica zisku mala pripadnúť jemu...

Z Poľska poslal list cisárovi aj Juraj Druget, ktorý  poprel obvinenia a žiadal o zrušenie rozsudku voči sebe a namietal aj stratu majetkov. Odpoveď na seba  nedala dlho čakať, cisár po preskúmaní písomnosti a dôkazov rozhodol, aby sa odsúdený vrátil  domov  a usporiadal svoje záležitosti. Po návrate z exilu Juraj  osobne prišiel za kráľom a získal si jeho priazeň. Rudolf II. nariadil, aby mu vrátili zhabané majetky za podmienky, že kráľovskej komore odovzdá trebišovský vodný hrad Parič. Po tom, čo sa tak stalo, dvadsaťročný Juraj Druget sa opäť stal užským županom.

VYČERPÁVAJÚCA VOJNA

Doba však nebola pokojná, schyľovalo sa k stavovským povstaniam. Prispelo k tomu zvýšenie daní cisárskym dvorom či  konfiškácia majetkov protestantov v slobodných kráľovských mestách. Na čele protestantských odbojníkov stál Štefan Bočkaj. Získal si podporu Turkov a časti nepokojnej šľachty a porazil cisársku armádu.  Pod jeho vplyv sa postupne dostalo takmer celé východné Slovensko a po  získaní nových posíl od Turkov a vojenských oddielov grófa Valentína Drugeta ovládol ďalšie mestá.  Kým Juraj Druget sa držal v úzadí, Valentín sa stal veliteľom povstaleckých vojsk. Sultán  poslal Bočkajovi posily, korunu i meč ako symbol vazalskej podriadenosti a tiež bohato načrel do pokladnice. Pochopiteľne, žiadal za to daň. Aj cisárska pokladnica bola pätnásťročnou vojnou s Turkami už prázdna. Najlepším riešením bolo prímerie.

Obaja Drugetovci boli medzi vyjednávačmi o mieri. Arcivojvoda Matej zvolal  členov habsburského rodu, kde sa dohodli, že nahradí  duševne nespôsobilého cisára a kráľa  Rudolfa II.  Matej sa stal splnomocnencom v Uhorsku a dohodol mier s Bočkajom  a búriacou sa šľachtou. Mierovú zmluvu podpísal cisár vo Viedni  23. júna  1606. Potvrdzovala uhorským stavom obsadenie úradu palatína, ústredných úradov a posádok v pevnostiach.

VIEDENSKÝ MIER

Privilegovanému obyvateľstvu sa zaručovala náboženská sloboda a účastníkom povstania bola udelená amnestia. Napriek odporu Rudolfa II. podpísal Matej 11. septembra 1606 aj mier s Turkami, v ktorom sa zaviazal zaplatiť dvestotisíc zlatých a ponechať im okupované územie. Uhorský snem v Bratislave zvolil Mateja II. za kráľa. Slávnostne ho korunovali 19. novembra 1608. Uhorské stavy boli predbežne spokojné so slobodami, ktoré im zaručil Viedenský mier. Po tom, čo sa obaja bratranci pridali na stranu kráľa, jeho Veličenstvo vymenovalo Juraja Drugeta III. rytierom so zlatými ostrohami, magistrom kráľovských pohárnikov, kráľovským radcom jeho Výsosti a komorníkom.

JEZUITI V HUMENNOM

Juraj Druget prijal vo svojom sídle v humenskom kaštieli bratov jezuitov zo Sedmohradska. Prejavil sa uňho vplyv Petra Pázmáňa z čias štúdia na pražskom jezuitskom kolégiu. Poveril ich vykonávaním pastorácie na jeho panstve. Konal tak v súlade s listom,  ktorý dostal od pápeža Pavla V. v roku 1606,  aby horlivo obhajoval katolícke záujmy, a tým prispel k upokojeniu situácie. Povzbudili ho aj dosiahnuté výsledky, keď pod vedením superiora misie pátra Alexandra Dobokaia  za tri roky pôsobenia (1609 – 1612)  sedemsto veriacich v Humennom zanechalo kalvínsku vieru a ku katolíkom sa vrátili všetci mešťania. Navyše mnohí jezuiti z Humenného odchádzali na okolité i vzdialené panstvá, aby tam šírili katolícku vieru.

Pri čerpaní informácií o týchto udalostiach a  súvislostiach s nimi spojených som sa opieral o výsledky výskumov ThDr. Štefana Lenčiša, PhD., ktoré zhrnul v knihe Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného (Vydavateľ Miestny odbor Matice slovenskej a Vihorlatské osvetové stredisko, 2003).

VYHLÁSENIE ÚNIE

Po navrátení kalvínskych veriacich ku  katolíckej cirkvi Juraj Druget to isté chcel  dosiahnuť aj medzi svojimi pravoslávnymi poddanými. Veď napokon, tak to prikazoval  zákon Cuis regio, eius religio – koho panstvo,  toho náboženstvo. Keďže sa to podarilo v Poľsku, zavolal si tamojšieho gréckokatolíckeho biskupa Atanása Krupeckého. Za účasti pravoslávnych duchovných ich biskup ubezpečil, že Zjednotenie, čiže Únia, znamená vyšší stupeň ich doterajšieho postavenia: „Nemusíte sa báť, nezrieknete sa ničoho zo svojich obyčají a tradícií, len uznáte rímskeho pápeža za hlavu cirkvi. Tak ako katolícki kňazi a veriaci,“ ubezpečoval ich Juraj Druget a povzbudil ich duchovných, že budú mať rovnaké postavenie ako katolícki kňazi. Keďže mnohí z popov boli jeho poddaní,  ubezpečil ich, že ak budú za Úniu, nebudú musieť platiť feudálne poplatky a tiež chodiť na roboty.

Priamo na stretnutí s vrchnosťou sa k Únii prihlásilo okolo pol stovky poddaných, s užhorodským panstvom ich mohlo byť okolo stotridsať. Za miesto slávnostného prihlásenia sa veriacich k Únii navrhli pútnické miesto v Krásnom Brode pri Medzilaborciach. Malo sa tak stať pri príležitosti „Zoslanja Ducha svjatoho“ v roku 1614.  Biskup chcel slúžiť bohoslužbu a vysvätiť pritom novú cerkev. Preto prikázal uzamknúť dvere chrámu, aby  mohol usmerniť svojich pomocníkov, ktorí ju zdobili.  Keď to videli mnohí neprajníci Únie, s krikom sa vlámali do cerkvi. Biskup ich upokojoval, ale zbili  jeho i tých, čo mu pomáhali. Našťastie zasiahli hajdúsi, takže sa to obišlo len s ľahkými zraneniami.  Gróf Juraj Druget si uvedomil, že  keby sa  podarilo na púti s okolo trinásťtisíc pravoslávnymi prihlásiť sa k Únii,  bol by to veľký deň pre katolícku cirkev. Zároveň pochopil, že násilím vyhlásenie Únie nedosiahne, preto tento akt odložil...

ZRIADENIE KOLÉGIA

Ďalším zámerom Juraja Drugeta III. bolo zriadenie kolégia v Humennom. Napísal žiadosť generálnemu predstavenému jezuitskej rehole v Ríme. Keďže správne predpokladal, že kým padne rozhodnutie,  pretečie Tiberou veľa vody, požiadal superiora misie Alexandra Dobokaia o ďalších jezuitov. Aj  ich povzbudil: „Faru i školu som nechal  opraviť. I dôchodky som vám zabezpečil, len aby vás Boh čím skôr priviedol. Vy sami by ste sa mali tej veci chytiť oboma rukami.“ Nasledoval príchod ďalších jezuitov a konečne aj list z Ríma: „Veľadôstojný  gróf Juraj Druget III. Dostali sme Vašu žiadosť o zriadenie rezidencie a kolégia v Humennom. Po preštudovaní Vášho návrhu sme ju schválili v plnom rozsahu. O ďalších prijatých krokoch ma priebežne informujte. Generálny predstavený rehole páter Klaudius Aquaviva.“

Na slávnostnom zhromaždení pri otvorení kolégia 2. júla 1615 Juraj Druget III. uviedol: „Zakladajúcou listinou dávame na vedomie každému, že dobrotivý Boh nás, hoci nehodných,  zo svojho veľkého milosrdenstva osvietil svetlom jedinej spasiteľnej viery, aby zblúdené ovečky priviedol naspäť do ovčinca svojej svätej katolíckej apoštolskej cirkvi. Presvedčili sme sa, že najúčinnejším prostriedkom bude, keď sa naša mládež bude učiť od najpovolanejších –– rehoľníkov Spoločnosti Ježišovej. Aby kolégium mohlo bez akýchkoľvek starostí vykonávať svoje  povinnosti, nariaďujeme, aby správca nášho humenského majetku poukazoval do rúk predstaveného kolégia  1 700 zlatých, a to v dvoch termínoch, na Turíce 850 a na Vianoce 850 zlatých. Ak tak neurobí, otcovia jezuiti sú splnomocnení majetky, ktoré patria k humenskému panstvu – obce Kamienka, Adidovce, Chlmec a Ptičie, so všetkými príjmami obsadiť, užívať alebo hocikomu po zaplatení 20 000 zlatých odovzdať. My gróf Juraj Druget III. berieme na seba a za našich potomkov povinnosť, že budeme chrániť otcov jezuitov v každej veci a proti akýmkoľvek útokom  teraz i v budúcnosti.“

PREFEKT PONGRÁC... 

Zakladajúcu listinu kolégia potvrdil aj kráľ Matej II. Následne v školskom roku 1614 – 1615 začalo kolégium svoju činnosť. Škola  mala vyššiu a nižšiu triedu gramatiky.  Jej prvým prefektom bol Leonard Klasovič. O rok  pribudla humanitná trieda s prefektom Štefanom Pongrácom, čo bol neskoršie jeden z  troch svätých Košických mučeníkov, a neskôr aj trieda rétoriky. Bola to šesťročná stredná škola s vyučovacím jazykom latinským. Gymnázium navštevovali najmä študenti zo šľachtických rodín z celého Uhorska, zo Sedmohradska, z Dalmácie, z Chorvátska a zo Sikulska. V čase najväčšieho rozkvetu ich bolo vyše dvesto, ktorých učilo dvadsaťsedem profesorov.

Keďže študenti prišli zďaleka, dostali ubytovanie a stravu lacnejšie, o čo sa postaral sám gróf. Medzi katolíckymi študentmi boli aj mnohí protestanti. Za zásluhy o šírenie katolíckej  viery  dostal Juraj Druget III. od pápeža  zlatú korunu a cisár  ho povýšil medzi rytierov Rádu Zlatého rúna.

V SLUŽBÁCH KRÁĽA

A aké boli ďalšie životné osudy Juraja Drugeta III.?  Po smrti Valentína Drugeta, príčinou ktorej bola pravdepodobne otrava, nastúpil na uvoľnený post zemplínskeho župana. Pridal ho k svojmu doterajšiemu – užskému. Zároveň ako prvý z rodu oficiálne prestúpil na katolícku vieru. Šiesteho  januára 1610 vo veku dvadsaťsedem rokov sa oženil  s Katarínou Nádašdiovou, dcérou „krvavej grófky“ Alžbety Bátoriovej.  Keďže sa schyľovalo k ďalším konfliktom, ktoré vyvrcholili tridsaťročnou vojnou, nemohol čakať, že jeho život bude menej dramatický ako doteraz. Stál na strane panovníka, za čo sa mu protestantské vojská pomstili rabovaním o ohrozovaním života. Jedným z jeho posledných hrdinských činov bola bitka pri Humennom v novembri 1619, keď porazil Rákociho vojsko a podarilo sa mu zachrániť cisára Ferdinanda II. Len čo sa Gabriel Betlen dozvedel túto správu, zriekol sa obliehania Viedne. Cisár medzitým dostal vojenskú pomoc a Betlen s ním musel neskôr rokovať, postupne stratil titul uhorského kráľa a musel vrátiť územia, ktoré si  privlastnil. Bezprostredne po bitke pri Humennom však Betlen vyslal proti Drugetovi vojsko. To už bolo nad sily Juraja Drugeta, ktorý sa vrátil do Poľska na svoje majetky, kde aj zomrel. Aj tentoraz bola príčinou smrti otrava. Jeho telesné pozostatky previezli jezuiti do Katedrály svätého Mikuláša v Trnave, kde je na náhrobnom kameni  vytesané: „Najosvietenejší pán gróf Juraj Druget z Humenného, župan zemplínskej a užskej stolice, rytier Zlatého rúna, tajný radca a komorník Jeho cisárskeho a kráľovského Veličenstva. Zomrel v roku  1620, dňa 21. v mesiaci júni, vo svojom 37. veku.“

Marián ŠIMKULIČ – Foto: archív autora  



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.