Pred desiatimi rokmi umrel popredný slovenský výtvarný umelec Milan LALUHA. Namiesto očakávanej vône farieb ma uvítal odporný pach. Šíril sa vôkol starca, zhrbeného nad bledomodrý predmet, ktorý vyzeral ako papier. Ticho som sa postavila zaňho a ponad plece som nakúkala. Reku, čo to robí? V ľavej ruke držal starú konzervu s akousi mazľavou hmotou. Pravou načieral štetcom do plechovky a mútnou smradľavou hmotou v nej natieral kus sololitu, opretý o stenu terasy...
„To je smrad, čo?“ zodvihol na chvíľu hlavu od roboty a nevinne na mňa pozrel. „To sú rozvarené konské kopytá, teda glej,“ vysvetlil mi. „Aspoň vidíte, čo všetko musí umelec vytrpieť, aby ho konečne uznávali.“ A opäť sa vrátil k natieraniu sololitovej dosky. Svoj huncútsky úsmev skryl za sivú dlhú bradu.
■ OBRÁZOK Z ATELIÉRU
Ponatieral ešte niekoľko dosiek, kým vošiel do svojho ateliéru, ktorý tvoril súčasť domu. Kývol ledabolo hlavou na znak, že aj mne dovolí vojsť do tejto komnaty. Vyzeralo to tam ako v nejakom sklade preplnenom obrazmi, rámami, gitarami, husľami a všelijakými haraburdami. Dlážka plná túb s farbami, niektoré povytláčané do polovice, iné celkom, mnohé z nich boli roztečené v plechových konzervách i priamo na zemi. Porozhadzované štetce a kúsky šmirgľového papiera sa váľali na kope spolu s torzami jeho malieb. Zohla som sa a z dlážky som zodvihla malý štvorec sololitovej dosky s prekrásnou olejomaľbou tetky z Mičinej...
„Majstre, a čo tie obrazy tak váľate v smetiach, akoby to bol odpad,“ vyčítala som mu priateľsky. „Odpad?“ zopakoval po mne prekvapene. „Veď všetko toto, čo tu vidíte, je odpad,“ prekvapoval ma a ukázal pritom na prekrásne obrazy vôkol seba svojou dlhokánskou chudou rukou.
■ MAĽBY NA SOLOLITE
Rada som ho pozorovala pri práci. Lenže túto výsadu poskytol málokomu. Zvyčajne pri návštevách robil iba základné mechanické roboty ‒ ako nanášanie podkladu, teda napustenie sololitovej dosky glejom, čo-to pogumoval, ošmirgľoval zaschnutú zvyšnú farbu alebo si pripravoval materiál.
„Prečo maľujete na sololit, a nie na plátno?“ hrýzla ma otázka, keď sa stále zaoberal len tým tvrdým vrstveným zlisovaným papierom, aj to iba jeho rubom s nerovným, štruktúrovaným povrchom.
„Pretože sa mi naň lepšie maľuje. Na plátne sa robia valéry. Farby prenikajú do seba, aj keď to nechcem,“ objasnil mi záhadu.
„A čo sa vám na ňom neľúbi?“ Zodvihol zo zeme kus sololitovej dosky a uprel na mňa svoje jasné modré oči pod dlhým bielym obočím. „Bazovský maľoval aj na noviny. A na hocičo, čo mal poruke. Nemal kedy zhľadúvať a šepsovať plátno, ušla by mu medzičasom vidina,“ odôvodnil svoje počínanie aj na konkrétnom príklade veľkej osobnosti nášho výtvarného kumštu.
■ OBDIV K BAZOVSKÉMU
Miloša Bazovského mal veľmi rád. Netajil, že mu jeho tvorba bola najbližšia zo všetkých kolegov i dávno zomretých predchodcov. Osobne sa dobre poznali, navštevovali sa a navzájom si radi prezerali práce. Mala som pocit, že ich spája aj obľuba teplej jasnej oranžovej, žltej a červenej farby. Dodávala ich obrazom jas a cítila som, že aj optimizmus a akési nadšenie, ktoré ma k nim tak silno priťahovalo.
Ibaže mňa priťahoval aj starec. Priťahoval a fascinoval. Liezla som za ním do toho kopca ako najatá. Býval kdesi na konci sveta, hneď pri lese, kam ani nijaká doprava nechodila. Človek bol nútený šliapať do prudkého vrchu, ak chcel byť pri ňom aspoň na chvíľu. Spotená som vždy tŕpla, v akej nálade ho zastihnem.
„Keď ma bude bolieť brucho, tak vás neprijmem,“ povedal mi raz pri rozlúčke. Odvtedy som si želala, aby ho brucho nikdy nebolelo, lebo by to marilo možnosť nadýchať sa jeho prítomnosti. Odvážila som sa zájsť k nemu iba raz za dlhý čas, aj keď by som si tam najradšej zriadila trvalý pobyt.
■ FAREBNÁ SPOVEĎ
Neviem vysvetliť, čo ma k nemu tak priťahovalo. Predovšetkým obrazy, ktoré maľoval. Na tie zdanlivo rovnaké variácie toho istého ‒ akýchsi abstraktných tetiek z Mičinej, namaľovaných raz sprava, potom zľava, inokedy sprostriedku, s guľatou či so špicatou šatkou na hlave, som sa tak rada dívala. Pôsobili na mňa radostne. Pri pohľade na ne mi bolo tak dobre. Čím viac ich tam mal nahádzaných na kopách alebo nesúrodo porozkladaných na terase, kde ich vysúšal na slnku, tým väčšie potešenie som pociťovala.
„Čo už len na tých farebných poloblúkoch vidíš? Veď sú všetky jednaké. Ten chlap maľuje stále to isté,“ vyčítala mi známa, keď som jej ukazovala nádhernú knižku o ňom, ktorá vyšla v Tatrane. Na kvalitnom papieri, vytlačené modernou technikou, sa mi zdali reprodukcie jeho obrazov verné, a teda aj krásne.
„Pozri sa! Tuto uprostred vždy nakreslí puknuté vajce,“ škľabila sa známa, keď ukazovala na elipsovitý útvar zlatožltých farieb, často sa vyskytujúci v jeho maľbách. Prstom pritom ďobala do reprodukcie. Čo som jej mala povedať? Buď človek isté veci prijme, alebo neprijme. Vzťah k čomusi takému krehkému, ako je kumšt, sa nedá vnútiť. Mňa oslovoval tento človek viac, ako je bežný štandard. Skrátka, podmanil si moju dušu.
Prekvapila ma jeho kritika na vydanú knihu. „Toto nie sú moje farby,“ tvrdil. „Nedokážu verne prekopírovať pravý farebný odtieň. Ani sa im to nemôže podariť, pretože na niektorých miestach používam nemiešané pravé farby. Ako napríklad tuto...“ Ukázal na jasnú oranžovú, potom na žltú a napokon sýtočervenú ako višňa.
„Vytlačím farby priamo z tuby a nanesiem na podklad.“ Chvíľu zostalo ticho. „Pozrite na tie valéry, ktoré vznikli pri reprodukcii. Tie prechody svetla do tmy a, naopak, na pôvodnom obraze nie sú,“ dodal po chvíli. „Samozrejme, nie je možné docieliť, aby reprodukcia vyzerala ako originál,“ pomyslela som si zasa ja. „Inak by nikto za obraz nedal toľko, koľko dá.“
■ ŠTEKLENIE INVENCIE
Neboli to však iba jeho obrázky, ktoré mi učarovali. Bol to aj on sám. Jeho reakcie a najmä ohromne vtipné odpovede, študentským žargónom povedané priam hlody, na ktorých som sa chichotala ako pominutá. Pravdaže, že som do neho nerýpala. Nechcela som si ho pohnevať, veď ani nebolo prečo. Ale veľa vecí ma zaujímalo, takže podchvíľou som sa na čosi vypytovala. Mohol ma kamsi poslať, aj som sa niekedy čudovala, že tak neurobil, veď som sa okolo neho obšmietala a chodila za ním ako tieň. Nuž, ale keď on sa stále pohyboval ‒ raz bol v ateliéri, kde čosi šmirgľoval, inokedy na terase gumoval ceruzou načrtnuté kruhy, na ktoré potom nanášal farbu, občas čosi opravoval na obrázku, s ktorým nebol spokojný, o chvíľu nato prešiel na iné miesto, kde reparoval nejaký starý obrázok, potom odbehol do obývačky, z nej do záhrady...
Nabehala som sa za ním ako maratónec. No behala som rada. Mala som možnosť dívať sa, ako fixoval škice nakreslené rukou jeho obľúbenca a možno trošku aj vzoru Miloša Bazovského. Priniesol ich k nemu istý vášnivý zberateľ a Bazovského obdivovateľ počas mojej prítomnosti. Z malej obdĺžnikovej písanky s oranžovými pargamentami (obalom) na bielych stránkach sa na mňa dívali pôvabné, ceruzkou načrtnuté kresby. Akoby tie výjavy zachytil jedným ťahom. Krajiny, gazdovské dvory, domy, nakreslené vzácnou rukou, ktorá dokončila svoje dielo už pred štyrmi desiatkami rokov. Zato potešenie bude rozdávať, pokým obrázky nezhltne nemilosrdný zub času a pokiaľ sa nájdu takí, čo si budú vedieť tvorbu veľkého umelca vážiť.
„Ten papier si neberte. Je roztrhnutý,“ chcela som mu zabrániť v tom, aby nalial roztopený glej na kus poškodeného a dokrkvaného sololitu. Namiesto neho som mu podávala druhý kúsok. „Dajte to sem. Práve taký potrebujem. Urobím na ňom opitého s hrčavým nosom. A tento rozdrapený kúsok mi k tomu poslúži. Možno ma aj k niečomu vyinšpiruje.“
Ako sa ukázalo, stačilo malé pošteklenie invencie a hneď bol na svete nový obrázok. Jeho opilci s veľkými červenými nosmi neraz vyvolávajú v dívajúcom sa dobrú náladu, akoby sa aj on sám zúčastnil na akejsi pitke. Opravdivý majster štetca kriedových i olejových farieb dokáže využiť všetky podnety na nové veci. Maľoval na netradičné podklady, ako je šmirgľový papier či zvyšky kartónov.
„Viete, že veľakrát práve na náhode je založený celý kumšt? Taký Picasso. Náhodou jedol na novinách a urobila sa mu tam škvrna. A práve tá mastná škvrna ho inšpirovala, aby namaľoval nový obraz. Prečo by som sa mal ja brániť náhodám, ktoré ma, možno, privedú na dobrý nápad? Náhoda hrá v živote podstatnú úlohu.“
Ďalšie vysvetlenie, ďalšie priblíženie k jeho vnútru, ktoré je pre mňa aj tak stále nepoznané. Bol to nevyspytateľný, svojrázny tvor s veľkým duchom a so sviežim vtipom.
■ SÚBOJ S NEPOHODOU
Aj obyčajný vietor dokáže vnímavému tvorivému človeku skomplikovať život. Keď som sa jedno jesenné slnečné popoludnie objavila pri plote jeho domu, kývol na mňa z vyvýšenej terasy, aby som šla ďalej. Zastihla som ho nie práve v najlepšej nálade. Zachmúrené nebové oči zosiveli a uzol hnevu na zvraštenom čele ma takmer vrátili späť za bránku. Vyľakala som sa, či ten výraz nemá preto, že ma vidí.
„Pozrite sa, čo mi ten šľakom trafený vetrisko vyvádza,“ zohol sa a z terasovej dlažby zodvihol obdĺžnikovú sololitovú dosku, ktorá ako na potvoru padla práve čerstvo natretou podmaľbou na dlaždice.
„Či by človeka neporazilo pri takej robote!“ Oprel dosku o stenu pod oknom, a len čo tak urobil, už capla na zem ďalšia. Akože inak, zasa tým natretým dolu.
„Bodaj ho porantalo!“ zahrešil a obrátil hlavu dohora. „Načo si stvoril ten vietor? Há? Len aby si mi robil naprotiveň?“ Adresoval to zrejme Pánu Bohu, pretože tam hore nad ním som nič iné nevidela.
„Krucifix!“ A zohol sa k ďalšej spadnutej doske. „Dnes nič iné nerobím, len otáčam dosky.“ Podložil pred ňu kameň, len aby ju trochu zaťažil, no nebolo to nič platné. Ľahké sololitové dosky sa poddávali vetru a padali na zem ako hniličky.
Najedovaný vošiel do ateliéru a kývnutím hlavy ma pozval dnu. Na okennej doske, pozdĺž celej jednej strany miestnosti, boli vedľa seba naukladané miniatúry jeho motívov. Pod oknom na zemi sa váľali na kope tiež také obrážteky a vedľa kresla, ktoré mi ponúkol, sa takisto na seba tlačili malé, milé a radostné obrázky. Ak by človek nemal zmysel pre detail, dušoval by sa, že je na nich to isté. No len čo sa lepšie prizrie, vidí, že ide o variácie toho istého alebo približného motívu. Najradšej by som ich mala všetky. Dokázala by som sa na ne dívať do zbláznenia.
„Maľujete aj viac rovnakých obrázkov?“ spýtala som sa, keď som sa premŕvala v tej hŕbe umenia.
„Nikdy. Aj keď ich urobím dvetisíc zdanlivo rovnakých, nikdy nenájdete dva presne rovnaké. Každý z nich je iný. To iba slepí a tupí tvrdia, že sú jednaké.“
„Ako viete, že ste vyčerpali všetky možné varianty?“ vyzvedala som ďalej.
„Viem to veľmi ľahko. Maľujem dovtedy, kým ma to baví. Keď ma istý motív prestane baviť, začnem maľovať čosi iné.“
Logické vysvetlenie. Nenápadne som zisťovala, či by bol ochotný odpovedať na moje otázky aj obsiahlejšie. Plánovala som s ním totiž urobiť rozhovor do časopisu a on mi zakaždým poskytol iba veľmi úsporné odpovede. Len čo pochopil môj úmysel, už aj hľadal výhovorky.
„Môžete za mnou prísť, kedy chcete. Ale sama. Bez toho vášho mikrofónu.“
Takto sa vykrúcal hádam päť rokov. Medzičasom, vždy keď som sa u neho ukázala, priniesla som nejakú maličkosť. Keď som už vymíňala celú svoju fantáziu, vytiahla som z tašky bonboniéru.
„Och, tak toto ste nemali,“ namietal. „Z takýchto sračiek ma bolí brucho.“ ‒ „Nuž, tak čím by som vám urobila radosť?“ vyzvedala som. „Keď tak veľmi chcete, prineste mi višne. Tie mám rád.“ ‒ „Ale veď sú trpké“ namietala som v dobrom. „A život nie je trpký?“ uviedol moje obavy na pravú mieru.
Zohnať chutné višne nie je vonkoncom jednoduché. Dostať ich iba raz do roka na začiatku leta, a aj to iba na niektorých trhoviskách. Ale zohnala som. Ešte stihol mať kopu výhovoriek, kým privolil, aby som si nahrala zopár jeho odpovedí. Podchvíľou som vypla diktafón, akože končíme, keď som pobadala, že už má toho plné zuby. A to som ten malý strojček zakaždým položila na iné miesto, len aby ho nemal na očiach. Celý som ho mala zababraný od farieb a glejov.
Potrebovala som však k profilu o ňom aj fotky. Môj stály fotograf Juraj Velebír, obdarený úžasným darom umeleckého videnia, ale aj pokojnou povahou, sa nenápadne (akože si obzerá obrazy) tmolil okolo umelca so zaujímavými stareckými rysmi tváre, zvlášť s výraznými očami a Marxovou bradou, oblečeného ako vždy v teplákoch a papučiach, až sa mu podarilo vystihnúť ten správny moment. Portréty esenciálne dokresľovali majstrovu myšlienku: „Dnes, keď spravíte čiaru nakrivo, ešte ju aj prečiarknete, už je to veľdielo.“
Nebanujem, že som do jeho ateliéru, ktorý bol súčasťou domu na kopci vysoko nad mestom, merala cestu veľakrát. Každé stretnutie s ním bolo pre mňa podnetné. A ako som sa pri ňom nasmiala. Ten chlap mal aj v osemdesiatke iskrivý humor. Bol to huncút na pohľadanie. Mohla som si vychutnať aj jeho virtuóznu hru na husliach, keď mu prsty behali po hmatníku rovnako dobre, ako keď v nich držal štetec. Moju galériu rozhovorov s osobnosťami obohatil o svoju autenticitu. A pridal aj miniatúrny obdĺžnikový obrázok svojho nevšedného pestrofarebného, oranžovo-žlto-červeného nosa. Unikátne čosi. Vzácne najmä tým, že ide o jedinú olejomaľbu jeho nosa, ktorú v ateliéri mal...
Text a foto: Anna SLÁVIKOVÁ