KOMENTÁR
Základným posolstvom komunálnych volieb je, že pravicové straníctvo utrpelo debakel. Za tých takmer dvadsaťpäť rokov nehanebného drancovania veľkých miest si zvykli na bohorovnosť. Kým v starom Ríme dokázal cisár aj z koňa urobiť senátora, tak donedávna platilo, že v Bratislave si za poslanca či primátora modrí mohli presadiť aj vrece zemiakov, ak malo tú správnu stranícku podporu. To už dnes tak úplne neplatí. Ukázalo sa, že stratégia pravice vytvárať široké pravicové bloky, len aby „zastavili Smer“, ak zároveň neponúknu dôveryhodnú a kompetentnú osobu, už neúčinkuje. Ak teda komunálky mali byť referendom o Smere, tak pre pravicu dopadli veľmi zle.
Politika vie byť veľmi nespravodlivá. Milan Ftáčnik urobil pre sanáciu Bratislavy po dvadsaťročnom bašovaní pravice obrovskú prácu. Mesto stabilizoval a svojmu nástupcovi ho odovzdáva v podstatne lepšej kondícii. Len mierne potešiteľná je skutočnosť, že ho odovzdáva osobe, ktorá je menším zlom. Ak už Bratislavčania volili, ako volili, je lepšie, že post primátora získal síce Ftáčnikov tvrdý kritik, ale predsa len človek, ktorý sa v komunálnej problematike orientuje. Nakoniec, bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa Nesrovnal vyrovná s problémami, ktoré mu za vyše dvadsať rokov pripravili jeho pravicoví súkmeňovci. Hrozilo, že nekritická bratislavská masa zvolí za primátora Kňažka. Našťastie si väčšina voličov nakoniec uvedomila, že poslať do extrémne náročnej funkcie takmer sedemdesiatnika, ktorý nemá nijakú skúsenosť s vedením samosprávy a ktorý dokáže zaujať akurát tak svojou aroganciou, je viac než nebezpečné. Nakoniec, jeho predstava, že gro svojej funkcie strávi na golfe či tenise a vedenie mesta bude len taká „bokovka navrch“, by sa mu možno prepiekla pri funkcii prezidenta, ale ako primátor by iste narazil.
O tom, že SDKÚ je v absolútnej agónii, svedčí aj debakel asi najznámejšej komunálnej tváre tejto strany Tatiany Rosovej v Starom Meste. Pohorieť v epicentre epicentra svojej bašty, to je priam výkon, navyše ak nemala ani nijaké veľké kauzy. Ak sme pri Starom Meste, tak Števčíkova výhra nad Lipšicovým koňom Grendelom o dvadsaťpäť hlasov musela veľmi bolieť. Podobne poriadne po „čumáku“ (Sulíkov obľúbený výraz) dostal aj Richard Sulík. Jeho bývalí súkmeňovci Greksa či Augustinič (-ová) sa síce do zastupiteľstva dostali, ale už ako nezávislí. Čo ešte prekvapilo, je, že prepadla súčasná viceprimátorka Petra Džerengová-Nagyová.
Poďme však aj k ostatnému Slovensku. Besné mobilizovanie proti Smeru v podstate nikde neuspelo. Aj v Prešove zvíťazila kandidátka širokej pravicovej koalície Turčanová ani nie tak pre stranícku podporu ako zásluhou arogancie primátora Hagyariho, ktorý je, mimochodom, všetko iné len nie ľavičiar. Kto má trochu pamäť, vie, že je to expredseda extrémne pravicovej Strany konzervatívnych demokratov ‒ jeden čas to bola nástupnícka strana po Miklošovej Demokratickej strane.
Čo treba zvlášť oceniť, je triumf Richarda Rašiho. Takmer päťdesiatpäť percent hlasov v čase extrémne vybičovanej protismeráckej hystérie či teatrálnom sa zbavovaní kandidatúry (Bašistová ‒ Sieť) v priamom televíznom prenose pre iného pravicového kandidáta (Bauera), len aby zachránili Košice pre pravicu, je výkon, ktorý si zaslúži obdiv. Zároveň je to podnet na zamyslenie sa pre jeho protivníkov. Zjavne ignorovali osobnostný rozmer voľby.
Prekvapil aj debakel KDH v jeho bašte Trnave, kde ich straníckeho kandidáta Žitňanského doslova deklasoval nonkonformný hipster Bročka. Dvonč v Nitre potvrdil očakávaný výsledok, rovnako ako Choma v Žiline. Tam zaujalo, že totálne prepadol podpredseda KDH Belinský ‒ možno okrem iného aj preto, že sa k rodnej strane v kampani nijako zvlášť nehlásil. Každopádne, svoju kandidatúru si mal rozmyslieť, takýto debakel mu ako straníckej špičke pri presadzovaní sa v strane rozhodne nepomôže.
Komunálne voľby potvrdili tri trendy. Ľudia sú znechutení straníckou politikou, a preto v nebývalej miere bodovali nezávislí, Smer potvrdil svoju dominanciu medzi politickými stranami a odpisovať ho je veľmi predčasné a nakoniec rozdrobená a slabá pravica len ďalej a míľovými krokmi pokračuje vo svojom úpadku.
Roman MICHELKO - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA