Diagnóza našej doby

thumbnail

KOMENTÁR Romana MICHELKA

Nestáva sa  často, aby blog mladej študentky vyvolal takú hystériu ako v prípade Lívie z bilingválnej sekcie gymnázia v Spišskej Novej Vsi. O čo vlastne išlo? V podstate o „takú nevinnosť“.  Gymnazistka si „dovolila“ verejne povedať svoj názor, že Európa má svoju históriu, kultúru, svoje hodnoty, ktoré sa tvorili celé stáročia, že európska kultúra je veľmi rozmanitá a hodnotná a Európania nie sú odkázaní na export iných kultúr, ale vystačia si sami. Ako istú, možno aj cielenú provokáciu použila vetu, že si myslí, že dnes a hádam aj v budúcnosti bude normálne, ak Slovenka nebude černoška, ale politicky korektne povedané  osoba kaukazského typu (rozumej beloška).

No a po tomto pre normálneho človeka úplne štandardnom posolstve sa rozpútala hystéria. Noví normalizátori sa  okamžite vyrojili. Polemizovať s obsahom jej posolstva je však veľmi ťažké. Aby kritici presvedčili o škodlivosti a nebezpečnosti jej názorov relevantné množstvo ľudí, nasadili inú stratégiu. Začali robiť to, čo im ide najlepšie ‒ kádrovať a krágľovať: vraj kontroverzná Lívia je členkou mládežníckej organizácie Kotlebovej strany. Toto tvrdenie, samozrejme, ničím nepodložili. No a Benčík či Smatana nemôžu byť meradlom objektívnosti či pravdy pre nijakého normálneho človeka.

Každopádne, extrémne boľševické myslenie sa prejavilo aj v návrhoch, čo s „nešťastnou“ Líviou. V plejáde totalitných návrhov, ako naložiť s Líviou za jej „megapoklesok“, dominoval návrh na okamžité vylúčenie zo školy. Veru,  naši boľševici na pravici nič zlé nezabudli a nič nové sa nenaučili. Táto kauza však naplno ukázala, v akej dobe žijeme. Za nepohodlné názory nás ešte neposielajú do Jáchymova či gulagu, ale naplno zúri normalizácia ako vyšitá. Ľudia, ktorí si dovolia mať názor, ktorý sa vymyká mediálnemu mainstreamu, sú zatiaľ „popravovaní“ len mediálne. Niečo o tom viem aj z vlastnej skúsenosti.

V súčasnosti prežívame takmer dokonale déjà vu povestných sedemdesiatych rokov. Ľudia sú profesijne likvidovaní za vyslovenie svojho názoru. Čas otvorenej a demokratickej diskusie, ktorý bol vo verejnom priestore prítomný na začiatku deväťdesiatych rokov, je nenávratne preč. Dostali sme sa do čias jediných nositeľov pravdy, ktorí takmer bez zvyšku okupujú verejnoprávny priestor.

Technológie, samozrejme, od sedemdesiatych rokov prešli nejakým vývojom, takže dnes už nie sme odkázaní na samizdaty, ale ich úlohu prebral zatiaľ ešte necenzurovaný web. Úlohu „diverzných“ vysielačiek, ako Hlas Ameriky, Slobodná Európa či Rádio Sloboda, zase prebrali internetové rádiá, najmä Slobodný vysielač či Infovojna. Bohužiaľ, aj dosah  postihov za vystúpenie v týchto médiách je podobný normalizačným časom.  Len veľmi málo odborníkov z akademickej obce si dovolí ísť do týchto médií. Nakoniec, jedno či dve vystúpenia Mareka Ťapáka v Slobodnom vysielači takmer zabránili jeho vymenovaniu na post programového riaditeľa v RTVS. Bohužiaľ, aj tu však platia dvojité kilometre či dokonca míle pri kádrovaní osôb za takú „neuváženosť“, ako je vystúpenie v týchto médiách. Pre niekoho návšteva takéhoto média znamená vážne ohrozenie profesijnej či akademickej kariéry, ale pre niekoho, najmä ak je zo SaS, teda pre Sulíka, Klusa či Cigánikovú, ktorí tam chodili a chodia ako na hodiny klavíra, to nijaké negatívne konzekvencie nemá.

Vráťme sa však k Lívii. Žijeme v podstate v absurdnej dobe. Ak si totiž dnes niekto dovolí povedať niečo normálne, je vystavený obrovskej hystérii, kádrovaniu, krágľovaniu a zastrašovaniu. Chorá reakcia na jej vystúpenie mala však v konečnom dôsledku aj pozitívne dosahy. Riaditeľka gymnázia práve po týchto reakciách zrušila debatu s top ideológom mainstreamu Andrejom Bánom, reportérom extrémne tendenčného a vo svojej podstate tupo ideologického plátku .týždeň, a tak uchránila svojich študentov od ďalšej indoktrinácie týmto štedro plateným ideológom, okrem iného aj multikulturalizmu.

Lívia zároveň ukázala, že nie je z tých, čo sa len tak nechajú zastrašiť. Hysterická reakcia na jej blog jej v konečnom dôsledku pomohla. Použijúc heslo pápeža Jána Pavla II.  „Nebojte sa“  ukazuje cestu aj iným. Zastrašovanie, mediálny raketing, kádrovanie a krágľovanie sú isté veci, ktoré si Benčík a spol. ešte dobre pamätajú z čias hlboko normalizačných a radi by ich nastolili aj dnes. Podarí sa im to však len vtedy, ak atmosféra strachu, donášania, kádrovania a masového oportunizmu znova zavládne. Mladá študentka Lívia ukázala, že takýmto kreatúram možno aj dnes vzdorovať.