Zázračný principál Emil BAČÍK miloval máj, kvitnúce gaštany a svet cirkusov
Maliar, čo do neba mal sto schodov
Emil SEMANCO – Foto a ilustrácie autor
Emil Bačík prišiel na svet v najkrajšom období roka. Narodil sa pred osemdesiatimi piatimi rokmi 4. mája 1929 v Piešťanoch. Preslávené kúpeľné mesto sa akoby na tú slávnostnú príležitosť vyzdobilo kvitnúcimi gaštanmi. Svietniky gaštanových kvetov svietili potom Emilovi Bačíkovi symbolicky aj reálne pod oknami ateliéru na bratislavskej Trnavskej ulici celý bohatý tvorivý život. Škoda len, že sa na tohto výrazného umelca a na jeho rozmerné a prínosné dielo neprávom zabúda.
Sto schodov mal do umeleckého azylu na štvrtom poschodí. Pred ním stúpali po tom istom schodisku „na poval“ Fulla, Mudroch aj Dubay. Vedľa v susedstve si cestu na umelecký Olymp rovnako vyšliapavali Galanda aj Šturdík.
Sto schodov k múzam, sto krokov do neba. K prvým bratislavským ateliérom v kubistickom dome, na dvore ktorého stále rastú gaštanové stromy – svedkovia vohľadov a ľúbostí hrdličiek a holubov. Nemí svedkovia odhalených a vykričaných umeleckých lások.
KVETY GAŠTANOV
Ružovkasté a žltobiele svietniky gaštanových kvetov mal Emil Bačík v rodnom liste aj v umeleckom erbe, na polia ktorého ako na misky zlatníckych váh vytrvalo ukladal dve celoživotné vášne: ženu a cirkusového klauna – vitálne a fascinujúce žriedla vnemov a inšpirácií.
V rokoch 1945 – 1948 študoval na Štátnej grafickej škole v Prahe a v rokoch 1948 – 1950 na pražskej Vysokej škole umelecko-priemyslovej u prof. Antonína Pelca. Po absolutóriu sa usadil v Bratislave, kde ako pedagóg pôsobil na Škole umeleckého priemyslu a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a pravidelne sa zúčastňoval na členských prehliadkach výtvarnej tvorby, ale aj na prezentáciách slovenského výtvarného umenia v Prahe, vo Viedni, vBerlíne, Štokholme, Kodani, Helsinkách, Moskve a inde. Samostatne vystavoval v Bratislave (1958, 1960, 1974, 1978) a v Zlatých Klasoch (1976). Jubilejné výstavy jeho diela sa uskutočnili v hlavnom meste Slovenska v roku 1979 a 1984 a ďalšia autorská prezentácia bola v Piešťanoch (1994). Popri skvelej maliarskej a kresliarskej výbave, ktorá priniesla pôsobivé, nie vždy však docenené výsledky v komornej maľbe aj vo voľnej grafickej tvorbe, bol Emil Bačík uznávaným ilustrátorom a úpravcom kníh, tvorcom plagátov, logotypov a značiek pre rôzne podujatia a organizácie, za čo získal celý rad vydavateľských pôct i celoštátnych ocenení v súťažiach o najkrajší edičný produkt.
Umelcov život sa neočakávane uzavrel pred pätnástimi rokmi 4. novembra 1999. Slovenská pošta v máji 2002 ako hold umelcovmu prínosu do slovenskej a európskej kultúry vydala v emisnom rade Európa na známke reprodukciu Bačíkovho obrazu Klaun s trúbkou (olej, 1990).
SVIATOK NA SIHOTI
Sihoť, miesto hier piešťanských šarvancov, bola perifériou mesta. Počas neskorej jesene a zimy bola pohrebiskom všetkých tých vzrušujúcich chalanských hier, futbalových zápolení, gombíkových vojen či uličných súbojov s dyňovým strelivom... Miestne Soho, kde sa zbierali sinky, rástli svaly a kuli plány. Koncom roka sa z tejto arény stávala sivá lúka s nekonečnou cestou do školy. Ale čo s ňou porobila jar! Najprv sa tu rozložili kolotočiari a ako huby po daždi vyrastali búdy strelníc so záhonmi papierových ruží. Vzápätí prišlo bábkové divadlo s obrovskými vyrezávanými figurínami statočných hrdinských rytierov a nežných princezien, s dobrodružstvami zbojníka Rinalda Rinaldiniho, príbehmi Gašparka alebo Jančiho Papriku. Po nich sa pod stanové plachty nasťahovali tajomní kúzelníci, ktorým z očí sálali magické lúče, hltači ohňa a mečov. Tých vystriedali kočovníci so „siedmimi divmi sveta“ – so žabím mužom či s rybou ženou. Potom pricestoval „glóbus smrti“ a vyvolávači nešetrili zvesťami o tragických príhodách, ktoré postihli známych a svetových akrobatov. Neraz tu stáli šiatre, v ktorých ponúkali atrakciu – zápas so „svetovým“ šampiónom alebo s medveďom.
Emilov otec – mäsiarsky tovariš s býčou silou aj povahou – plavčík na piešťanskom kúpalisku Eva, oboje vyskúšal. Raz mu až z uší tiekla krv po neľútostnom zápasníckom chvate, ale svoje zovretie nepovolil, čím v synových očiach vyrástol do nebies...
Keď sa však na uliciach kúpeľného mesta a na plotoch objavili prvé plagáty ohlasujúce, že príde cirkus, všetci tí komedianti pobalili svoje „krámy“ a Sihoť prenechali svojmu kráľovi – cirkusu; ani ich nenapadlo, že by mu mohli konkurovať.
MAGNET MANÉŽE
Ráno, keď tadiaľ prechádzali školáci, bol „pľac“ ešte prázdny. Ale o pár hodín až do tried doletel virvar privážaných maringotiek, vozov so stožiarmi, s plachtami, so slonmi, s exotickou a divou zverou, ťavami, opicami, somárikmi... Hodiny v škole sa stali pre Emila hotovým utrpením; nemohol sa dočkať posledného cengania. Takto vtedy na mučiareň počtov, slohov a krasopisu spomínal: „Cirkus a jeho manéž ma priťahovali ako magnet. Lákal ma neopakovateľnou romantikou. Nikdy ma nesklamal, skôr naopak, každý bol iný. Preto sme každý netrpezlivo vyčkávali. Aj keď sme ako deti mali vždy hlboko do vreciek, nemali sme na vstupné a na večerných predstaveniach sme sa ako deti nemohli zúčastňovať, živili sme svoju predstavu o tom, ako to tam môže vyzerať...
Každým odchodom cirkusu sme niečo strácali. Kruh pilín, ktorý bol stredom celého diania, sa pomaly roztápal v daždi. Spomínam si, ako si husi pochodovali po tých pilinách, akoby nám chceli naznačiť, že všetko krásne sa skončilo... No spomienky nám zostali až do chvíle, keď sa objavil nový cirkus. A takto sa to v našom živote opakovalo.“
Vyučovanie sa končilo až popoludní, ale na zážitky ešte nebolo neskoro. Emil mohol zaujato pozorovať zručnosť, s akou upotení chlapi hýbali veľkými stožiarmi, posúvali mohutnú plachtu cirkusového stanu, do taktu udierali obrovskými kladivami na kotviace kliny. Zavše tiež priložil ruku k dielu – aj keď to bolo len prinesenie piva z hostinca.
Cirkus už stál a on akoby vrástol do zeme. Nechcelo sa mu domov. Nepohol ním ani strach z výprasku, ktorý ho čakal od prísneho otca. Bademajstrovi by sa veru zišiel pri bazénoch, kde bolo dosť roboty pri chlórovaní vody, pri planírovaní pláže, ale aj v šatni, kde bolo treba vymeniť mamu pri vydávaní lístkov...
Emil však čakal na chvíľu, keď stavači stanu a iný pomocný personál zmyli pot tvrdej práce a obliekli sa do nádherných červených alebo belasých, zlatom lemovaných odevov a livrejí. Vtedy sa mu mohol splniť sen a za vytrvalosť si vyslúžil voľný lístok na predstavenie. Splnených snov však bolo ešte menej ako mincí v jeho vrecku...
„Videl som žiariť i zhasínať viacero hviezd cirkusového neba. Zažil som nadšené ovácie, ale aj pobúrený piskot nad nevydareným číslom. Bol som svedkom vzniku aj rozpadu artistických skupín. Mám pred očami kŕdliky priam rozprávkových koní prizdobených parádnymi chocholmi, so šijami ohnutými ako luk. Díval som sa na eleganciu mužov lietajúcich na visutej hrazde, na zázračnú pružnosť hadích žien, na odvahu krotiteľov tigrov, slonov, levov...
Na to všetko, čo som tam odmalička videl, nemožno zabudnúť. Najmä keď viem, že za každú nádheru v manéži, za každé vydarené číslo sprevádzané nadšeným aplauzom, sa platí tvrdou drinou a odriekaním. O to vďačnejší som však týmto ľuďom za nezabudnuteľné zážitky,“ spomínal majster neskôr nad svojimi cirkusovými plátnami.
KORÁBY MARINGOTIEK
Na tých obrazoch svetlá na šapitó zápasili s jasom hviezd a cirkus sa niesol temnotou ako tajomný koráb. Nikto si tak neželal aspoň raz sa naň nalodiť ako on. Narodil sa predsa v plavčíckej rodine. Lenže ako dieťa sa do cirkusu nedostal. To by si bol predsa pamätal. Utkvelo by mu to v mysli ako ten krásny šarkan z maminej spodničky a z otcových bambusových rybárskych prútov, ktorého on pomaľoval. Prvý obraz na plátne...
Aj po desiatkach rokov, keď videl krajinou prechádzať kolónu maringotiek, mal pocit, akoby nimi prichádzalo a odchádzalo jeho detstvo. Biele maringotky ako sťahovavé vtáky. Ten nenaplnený detský sen ho tak opantal, že nevynechal nijakú príležitosť ísť do cirkusu, keď si to ako „veľký“ mohol už dovoliť, keď sa sám stal zázračným maliarskym principálom.
„Ako dospelý som si často uvedomoval, že cirkus je internacionálny, že nepozná rozdiel národností a náboženstva, a aj preto som tento druh zábavy pokladal za symbol znášanlivosti. Nebudem zatĺkať, aj v cirkuse z času na čas prišlo k rôznym potýčkam, ale pán principál to všetko dal rýchlo do laty.
Keď bližšie spoznáte cirkus, ako sa to podarilo mne, zistíte, že aj tam sú rozdiely. Cirkusanti sa v zásade delia podľa toho, kto odkiaľ prišiel. Ten, kto sa narodil z rodičov cirkusantov, sa drží svojej party; dištancuje sa od tých, ktorí prišli z ulice. Dlho trvá, kým aj vynikajúci cirkusoví umelci ‚zapadnú do rodiny‘...
Klauni boli samostatnou skupinou, bez nich sa cirkus nerátal. A nebolo ich tak veľa. Nikto sa neodvážil mimo manéže na nich smiať. Bol som vždy zdrvený, keď som videl starého klauna ako smutného muža, ktorý v ničom nepripomínal hviezdu cirkusového neba. Bola to smutná postava, a možno aj to ma na nej tak vábilo...“
CIRKUSOVÁ ZÁVISLOSŤ
K Bačíkovej cirkusovej závislosti – ak sa to tak dá nazvať – prispel tiež kamarát z detstva. Bohdan Mareček prichádzal do Piešťan z Bratislavy na prázdniny k babke. Jeho otec bol v hlavnom meste bankový úradník, starý otec akademický maliar a sestra známa slovenská plavecká trénerka Vlasta Wawrová. Keď sa Bohdan vychystal na prvé kvalifikačné žonglérske previerky v bratislavskej Redute, nepomohlo, že si rekvizity a kostým vopred ukryl u Emila. Otec, aby mu zabránil zúčastniť sa na ponižujúcom a nedôstojnom konkurze, vzal mu topánky, oblek aj kabát. Pre budúceho nádejného žongléra to bol nadlho najsmutnejší deň... Tak prichádzajú iluzionisti o ilúzie! Ale žongléri sú vytrvalci!
S Emilom sa stretali na kúpalisku, kde plavčík Bačík cvičil svojich troch synov na rybičky, skákali zo štartovacích blokov ako pstruhy, hrali pólo, stávali sa šampiónmi, ba aj olympionikmi, lámali plavecké rekordy a neskôr aj ženské srdcia. Ktosi však pedantnému správcovi kúpaliska potajomky rozoberal plážové stoličky a s drevenými drúčikmi skúšal budúce žonglérske čísla. Občas chýbali na kúpalisku aj lopty...
Zasiahol osud. Emila postihol ťažký zápal kĺbov. Šport zavesil na klinec. „Čierno-biela ovca.“ Grafik! Napriek nevôli rodičov odišiel študovať do Prahy. Bohdan sa stal cirkusovým profesionálom – čiernou ovcou v bankárskej rodine.
Umelci... Bačík mu vďačí za veľa. Uviedol ho do cirkusového sveta, otvoril mu dušu artistu, pomohol rozšíriť obraz o ňom a pochopiť, že sú dve strany mince života. Poznal, že v živote nič nie je zadarmo. Rozmaľovať celú paletu cirkusu je však úloha nad sily. Preto sa začal venovať jednej cirkusovej postave – klaunovi. Takto sa zo svojho zaujatia vyspovedal: „Cirkusoví klauni sú v plejáde zážitkov z cirkusu samostatná a osobitná kapitola. Hádam už preto, lebo klaunom sa nijaký artista nerodí, ale sa ním postupne stáva. Často to znamená posledný stupienok pred definitívnym odchodom z manéže. Je v tom kus tragédie, a to ma najväčšmi vzrušovalo. Býva to jeseň artistu, ktorý sa možno v čase svojej najväčšej slávy díval na obecenstvo ‚zhora‘ – ako majster sveta – z kupoly cirkusu. Možno je to trochu sentimentálne, ale o to viac pravdivé. A vari najlepšie svedčí o tom skutočnosť, že v manéži býva veľa šašov, ale len málo a vzácne je klaunov.“
A takto majster Bačík rámcoval svoje vyše štyridsaťročné tvorivé úsilie: „Nejde mi v tvorbe iba o spomienku na cirkus ako taký. Zaujíma ma človek, čo si vybral toto zvláštne povolanie. Tvár klauna nie je pre mňa namaľovaná grimasa – za maskou vidím ľudský osud. A možno ešte lepšie ako bez nej. Preto je každý obraz výrazom ľudskej duše. Ide mi o človeka, ktorý je skrytý za tou maskou. V opačnom prípade by to bol iba kostým a klaun neživou bábkou – figúrkou... A to je moja odpoveď na otázku, prečo maľujem klaunov? Nepoznám nijaké iné dôvody. Je vlastne iba jeden jediný – cirkus ako zázračný a tajuplný svet môjho detstva, ktorý mám nesmierne rád, a preto sa k nemu rád vraciam. A ešte ženy... Azda sa raz pokúsim spojiť obe tieto témy. Je medzi nimi predsa aj nejaká – a nielen symbolická – súvislosť. Možno ju budem hľadať. Ešte neviem...“
Zázračný principál Emil BAČÍK miloval máj, kvitnúce gaštany a svet cirkusov
Maliar, čo do neba mal sto schodov
Emil SEMANCO – Foto a ilustrácie autor
Emil Bačík prišiel na svet v najkrajšom období roka. Narodil sa pred osemdesiatimi piatimi rokmi 4. mája 1929 v Piešťanoch. Preslávené kúpeľné mesto sa akoby na tú slávnostnú príležitosť vyzdobilo kvitnúcimi gaštanmi. Svietniky gaštanových kvetov svietili potom Emilovi Bačíkovi symbolicky aj reálne pod oknami ateliéru na bratislavskej Trnavskej ulici celý bohatý tvorivý život. Škoda len, že sa na tohto výrazného umelca a na jeho rozmerné a prínosné dielo neprávom zabúda.
Sto schodov mal do umeleckého azylu na štvrtom poschodí. Pred ním stúpali po tom istom schodisku „na poval“ Fulla, Mudroch aj Dubay. Vedľa v susedstve si cestu na umelecký Olymp rovnako vyšliapavali Galanda aj Šturdík.
Sto schodov k múzam, sto krokov do neba. K prvým bratislavským ateliérom v kubistickom dome, na dvore ktorého stále rastú gaštanové stromy – svedkovia vohľadov a ľúbostí hrdličiek a holubov. Nemí svedkovia odhalených a vykričaných umeleckých lások.
■ KVETY GAŠTANOV
Ružovkasté a žltobiele svietniky gaštanových kvetov mal Emil Bačík v rodnom liste aj v umeleckom erbe, na polia ktorého ako na misky zlatníckych váh vytrvalo ukladal dve celoživotné vášne: ženu a cirkusového klauna – vitálne a fascinujúce žriedla vnemov a inšpirácií.
V rokoch 1945 – 1948 študoval na Štátnej grafickej škole v Prahe a v rokoch 1948 – 1950 na pražskej Vysokej škole umelecko-priemyslovej u prof. Antonína Pelca. Po absolutóriu sa usadil v Bratislave, kde ako pedagóg pôsobil na Škole umeleckého priemyslu a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a pravidelne sa zúčastňoval na členských prehliadkach výtvarnej tvorby, ale aj na prezentáciách slovenského výtvarného umenia v Prahe, vo Viedni, vBerlíne, Štokholme, Kodani, Helsinkách, Moskve a inde. Samostatne vystavoval v Bratislave (1958, 1960, 1974, 1978) a v Zlatých Klasoch (1976). Jubilejné výstavy jeho diela sa uskutočnili v hlavnom meste Slovenska v roku 1979 a 1984 a ďalšia autorská prezentácia bola v Piešťanoch (1994). Popri skvelej maliarskej a kresliarskej výbave, ktorá priniesla pôsobivé, nie vždy však docenené výsledky v komornej maľbe aj vo voľnej grafickej tvorbe, bol Emil Bačík uznávaným ilustrátorom a úpravcom kníh, tvorcom plagátov, logotypov a značiek pre rôzne podujatia a organizácie, za čo získal celý rad vydavateľských pôct i celoštátnych ocenení v súťažiach o najkrajší edičný produkt.
Umelcov život sa neočakávane uzavrel pred pätnástimi rokmi 4. novembra 1999. Slovenská pošta v máji 2002 ako hold umelcovmu prínosu do slovenskej a európskej kultúry vydala v emisnom rade Európa na známke reprodukciu Bačíkovho obrazu Klaun s trúbkou (olej, 1990).
■ SVIATOK NA SIHOTI
Sihoť, miesto hier piešťanských šarvancov, bola perifériou mesta. Počas neskorej jesene a zimy bola pohrebiskom všetkých tých vzrušujúcich chalanských hier, futbalových zápolení, gombíkových vojen či uličných súbojov s dyňovým strelivom... Miestne Soho, kde sa zbierali sinky, rástli svaly a kuli plány. Koncom roka sa z tejto arény stávala sivá lúka s nekonečnou cestou do školy. Ale čo s ňou porobila jar! Najprv sa tu rozložili kolotočiari a ako huby po daždi vyrastali búdy strelníc so záhonmi papierových ruží. Vzápätí prišlo bábkové divadlo s obrovskými vyrezávanými figurínami statočných hrdinských rytierov a nežných princezien, s dobrodružstvami zbojníka Rinalda Rinaldiniho, príbehmi Gašparka alebo Jančiho Papriku. Po nich sa pod stanové plachty nasťahovali tajomní kúzelníci, ktorým z očí sálali magické lúče, hltači ohňa a mečov. Tých vystriedali kočovníci so „siedmimi divmi sveta“ – so žabím mužom či s rybou ženou. Potom pricestoval „glóbus smrti“ a vyvolávači nešetrili zvesťami o tragických príhodách, ktoré postihli známych a svetových akrobatov. Neraz tu stáli šiatre, v ktorých ponúkali atrakciu – zápas so „svetovým“ šampiónom alebo s medveďom.
Emilov otec – mäsiarsky tovariš s býčou silou aj povahou – plavčík na piešťanskom kúpalisku Eva, oboje vyskúšal. Raz mu až z uší tiekla krv po neľútostnom zápasníckom chvate, ale svoje zovretie nepovolil, čím v synových očiach vyrástol do nebies...
Keď sa však na uliciach kúpeľného mesta a na plotoch objavili prvé plagáty ohlasujúce, že príde cirkus, všetci tí komedianti pobalili svoje „krámy“ a Sihoť prenechali svojmu kráľovi – cirkusu; ani ich nenapadlo, že by mu mohli konkurovať.
■ MAGNET MANÉŽE
Ráno, keď tadiaľ prechádzali školáci, bol „pľac“ ešte prázdny. Ale o pár hodín až do tried doletel virvar privážaných maringotiek, vozov so stožiarmi, s plachtami, so slonmi, s exotickou a divou zverou, ťavami, opicami, somárikmi... Hodiny v škole sa stali pre Emila hotovým utrpením; nemohol sa dočkať posledného cengania. Takto vtedy na mučiareň počtov, slohov a krasopisu spomínal: „Cirkus a jeho manéž ma priťahovali ako magnet. Lákal ma neopakovateľnou romantikou. Nikdy ma nesklamal, skôr naopak, každý bol iný. Preto sme každý netrpezlivo vyčkávali. Aj keď sme ako deti mali vždy hlboko do vreciek, nemali sme na vstupné a na večerných predstaveniach sme sa ako deti nemohli zúčastňovať, živili sme svoju predstavu o tom, ako to tam môže vyzerať...
Každým odchodom cirkusu sme niečo strácali. Kruh pilín, ktorý bol stredom celého diania, sa pomaly roztápal v daždi. Spomínam si, ako si husi pochodovali po tých pilinách, akoby nám chceli naznačiť, že všetko krásne sa skončilo... No spomienky nám zostali až do chvíle, keď sa objavil nový cirkus. A takto sa to v našom živote opakovalo.“
Vyučovanie sa končilo až popoludní, ale na zážitky ešte nebolo neskoro. Emil mohol zaujato pozorovať zručnosť, s akou upotení chlapi hýbali veľkými stožiarmi, posúvali mohutnú plachtu cirkusového stanu, do taktu udierali obrovskými kladivami na kotviace kliny. Zavše tiež priložil ruku k dielu – aj keď to bolo len prinesenie piva z hostinca.
Cirkus už stál a on akoby vrástol do zeme. Nechcelo sa mu domov. Nepohol ním ani strach z výprasku, ktorý ho čakal od prísneho otca. Bademajstrovi by sa veru zišiel pri bazénoch, kde bolo dosť roboty pri chlórovaní vody, pri planírovaní pláže, ale aj v šatni, kde bolo treba vymeniť mamu pri vydávaní lístkov...
Emil však čakal na chvíľu, keď stavači stanu a iný pomocný personál zmyli pot tvrdej práce a obliekli sa do nádherných červených alebo belasých, zlatom lemovaných odevov a livrejí. Vtedy sa mu mohol splniť sen a za vytrvalosť si vyslúžil voľný lístok na predstavenie. Splnených snov však bolo ešte menej ako mincí v jeho vrecku...
„Videl som žiariť i zhasínať viacero hviezd cirkusového neba. Zažil som nadšené ovácie, ale aj pobúrený piskot nad nevydareným číslom. Bol som svedkom vzniku aj rozpadu artistických skupín. Mám pred očami kŕdliky priam rozprávkových koní prizdobených parádnymi chocholmi, so šijami ohnutými ako luk. Díval som sa na eleganciu mužov lietajúcich na visutej hrazde, na zázračnú pružnosť hadích žien, na odvahu krotiteľov tigrov, slonov, levov...
Na to všetko, čo som tam odmalička videl, nemožno zabudnúť. Najmä keď viem, že za každú nádheru v manéži, za každé vydarené číslo sprevádzané nadšeným aplauzom, sa platí tvrdou drinou a odriekaním. O to vďačnejší som však týmto ľuďom za nezabudnuteľné zážitky,“ spomínal majster neskôr nad svojimi cirkusovými plátnami.
■ KORÁBY MARINGOTIEK
Na tých obrazoch svetlá na šapitó zápasili s jasom hviezd a cirkus sa niesol temnotou ako tajomný koráb. Nikto si tak neželal aspoň raz sa naň nalodiť ako on. Narodil sa predsa v plavčíckej rodine. Lenže ako dieťa sa do cirkusu nedostal. To by si bol predsa pamätal. Utkvelo by mu to v mysli ako ten krásny šarkan z maminej spodničky a z otcových bambusových rybárskych prútov, ktorého on pomaľoval. Prvý obraz na plátne...
Aj po desiatkach rokov, keď videl krajinou prechádzať kolónu maringotiek, mal pocit, akoby nimi prichádzalo a odchádzalo jeho detstvo. Biele maringotky ako sťahovavé vtáky. Ten nenaplnený detský sen ho tak opantal, že nevynechal nijakú príležitosť ísť do cirkusu, keď si to ako „veľký“ mohol už dovoliť, keď sa sám stal zázračným maliarskym principálom.
„Ako dospelý som si často uvedomoval, že cirkus je internacionálny, že nepozná rozdiel národností a náboženstva, a aj preto som tento druh zábavy pokladal za symbol znášanlivosti. Nebudem zatĺkať, aj v cirkuse z času na čas prišlo k rôznym potýčkam, ale pán principál to všetko dal rýchlo do laty.
Keď bližšie spoznáte cirkus, ako sa to podarilo mne, zistíte, že aj tam sú rozdiely. Cirkusanti sa v zásade delia podľa toho, kto odkiaľ prišiel. Ten, kto sa narodil z rodičov cirkusantov, sa drží svojej party; dištancuje sa od tých, ktorí prišli z ulice. Dlho trvá, kým aj vynikajúci cirkusoví umelci ‚zapadnú do rodiny‘...
Klauni boli samostatnou skupinou, bez nich sa cirkus nerátal. A nebolo ich tak veľa. Nikto sa neodvážil mimo manéže na nich smiať. Bol som vždy zdrvený, keď som videl starého klauna ako smutného muža, ktorý v ničom nepripomínal hviezdu cirkusového neba. Bola to smutná postava, a možno aj to ma na nej tak vábilo...“
■ CIRKUSOVÁ ZÁVISLOSŤ
K Bačíkovej cirkusovej závislosti – ak sa to tak dá nazvať – prispel tiež kamarát z detstva. Bohdan Mareček prichádzal do Piešťan z Bratislavy na prázdniny k babke. Jeho otec bol v hlavnom meste bankový úradník, starý otec akademický maliar a sestra známa slovenská plavecká trénerka Vlasta Wawrová. Keď sa Bohdan vychystal na prvé kvalifikačné žonglérske previerky v bratislavskej Redute, nepomohlo, že si rekvizity a kostým vopred ukryl u Emila. Otec, aby mu zabránil zúčastniť sa na ponižujúcom a nedôstojnom konkurze, vzal mu topánky, oblek aj kabát. Pre budúceho nádejného žongléra to bol nadlho najsmutnejší deň...
Tak prichádzajú iluzionisti o ilúzie! Ale žongléri sú vytrvalci!
S Emilom sa stretali na kúpalisku, kde plavčík Bačík cvičil svojich troch synov na rybičky, skákali zo štartovacích blokov ako pstruhy, hrali pólo, stávali sa šampiónmi, ba aj olympionikmi, lámali plavecké rekordy a neskôr aj ženské srdcia. Ktosi však pedantnému správcovi kúpaliska potajomky rozoberal plážové stoličky a s drevenými drúčikmi skúšal budúce žonglérske čísla. Občas chýbali na kúpalisku aj lopty...
Zasiahol osud. Emila postihol ťažký zápal kĺbov. Šport zavesil na klinec. „Čierno-biela ovca.“ Grafik! Napriek nevôli rodičov odišiel študovať do Prahy. Bohdan sa stal cirkusovým profesionálom – čiernou ovcou v bankárskej rodine.
Umelci...
Bačík mu vďačí za veľa. Uviedol ho do cirkusového sveta, otvoril mu dušu artistu, pomohol rozšíriť obraz o ňom a pochopiť, že sú dve strany mince života. Poznal, že v živote nič nie je zadarmo. Rozmaľovať celú paletu cirkusu je však úloha nad sily. Preto sa začal venovať jednej cirkusovej postave – klaunovi. Takto sa zo svojho zaujatia vyspovedal: „Cirkusoví klauni sú v plejáde zážitkov z cirkusu samostatná a osobitná kapitola. Hádam už preto, lebo klaunom sa nijaký artista nerodí, ale sa ním postupne stáva. Často to znamená posledný stupienok pred definitívnym odchodom z manéže. Je v tom kus tragédie, a to ma najväčšmi vzrušovalo. Býva to jeseň artistu, ktorý sa možno v čase svojej najväčšej slávy díval na obecenstvo ‚zhora‘ – ako majster sveta – z kupoly cirkusu. Možno je to trochu sentimentálne, ale o to viac pravdivé. A vari najlepšie svedčí o tom skutočnosť, že v manéži býva veľa šašov, ale len málo a vzácne je klaunov.“
A takto majster Bačík rámcoval svoje vyše štyridsaťročné tvorivé úsilie: „Nejde mi v tvorbe iba o spomienku na cirkus ako taký. Zaujíma ma človek, čo si vybral toto zvláštne povolanie. Tvár klauna nie je pre mňa namaľovaná grimasa – za maskou vidím ľudský osud. A možno ešte lepšie ako bez nej. Preto je každý obraz výrazom ľudskej duše. Ide mi o človeka, ktorý je skrytý za tou maskou. V opačnom prípade by to bol iba kostým a klaun neživou bábkou – figúrkou... A to je moja odpoveď na otázku, prečo maľujem klaunov? Nepoznám nijaké iné dôvody. Je vlastne iba jeden jediný – cirkus ako zázračný a tajuplný svet môjho detstva, ktorý mám nesmierne rád, a preto sa k nemu rád vraciam.
A ešte ženy... Azda sa raz pokúsim spojiť obe tieto témy. Je medzi nimi predsa aj nejaká – a nielen symbolická – súvislosť. Možno ju budem hľadať. Ešte neviem...“