JÁN GOLIAN
Narodil sa 26. januára 1906 v maďarskom Dombóvári v rodine slovenských osídlencov Dolnej zeme – ako vojenský veliteľ SNP mal teda iba tridsaťosem rokov. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa rodina vrátila do vlasti a po niekoľkonásobnom sťahovaní mládenec vyrastal v Trnovci nad Váhom. Počas prezenčnej služby ho velenie posádky vybralo na vojenské štúdium – ako dvadsaťjedenročný poručík delostrelectva absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. O niekoľko rokov pokračoval v štúdiách na Vojenskej vysokej škole v Prahe, ktorú absolvoval v roku 1937 ako kapitán a vo funkcii štábneho dôstojníka slúžil v 10. divízii v Banskej Bystrici, ktorej na sklonku prvej republiky bol veliteľom. Po vzniku Slovenskej republiky sa stal náčelníkom štábu Rýchlej divízie, ktorá v prvých rokoch vojny operovala na území ZSSR. Po stiahnutí z frontu už v hodnosti podplukovníka gen. štábu sa stal náčelníkom štábu Veliteľstva pozemných vojsk Slovenskej armády v Banskej Bystrici – to už bol zapojený do ilegálnych príprav budúceho povstania a v intenciách akéhosi styčného pracovníka česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne MUDr. Vavra Šrobára budoval okolo seba spoľahlivú skupinu protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov. Vo februári 1944 vypracoval pre prezidenta Beneša a ministra obrany Ingra (obaja v londýnskej emigrácii) aktuálny plán ozbrojeného povstania Slovenskej armády, pričom vychádzal z koncepcie, ktorú rok predtým vypracoval pplk. gen. štábu František Urban (o jeho osudoch sme písali v č. 34). Dňa 27. apríla ho vláda Č-SR v Londýne poverila velením pripravovaného vojenského povstania a vymenovanie potvrdilo aj vedenie ilegálnej Slovenskej národnej rady – to ho oficiálne ustanovilo za veliteľa Vojenského ústredia SNR, pričom ho povýšilo na plukovníka a v čase vyhlásenia SNP na generála. Z tejto pozície nadviazal a stále udržiaval spojenie s tvoriacimi sa partizánskymi oddielmi v slovenských horách a s odbojármi vo vládnych a iných dôležitých orgánoch na Slovensku, zabezpečoval kádrové a materiálne podmienky na budúci boj.
Ohniskom povstania mala byť Banská Bystrica, ale hlavnými bojovými silami dve plne ozbrojené divízie na východnom Slovensku, kde konšpiráciu viedol zástupca veliteľa východoslovenskej armády plk. V. Talský. Ten v rozhodujúcom okamihu však spanikoval a s dvanástimi bojovými lietadlami ušiel cez front k maršalovi Konevovi ku Ľvovu. Predčasné, a teda aj nekoordinované vyhlásenie povstania spolupôsobilo pri odzbrojení východoslovenských divízií a strate najsilnejšej bojovej zložky SNP.
RUDOLF VIEST
O šestnásť rokov starší dôstojník a jediný slovenský generál v česko-slovenskej armáde za prvej republiky. Narodil sa 24. septembra 1890 v Revúcej, vychodil priemyselnú školu ešte za Uhorska v Budapešti, ako sedemnásťročný musel narukovať na východný front, kde sa dostal do ruského zajatia a okamžite sa hlásil ako dobrovoľník do srbskej armády. Onedlho reagoval na výzvu M. R. Štefánika a stal sa príslušníkom česko-slovenských légií v Rusku. Po vzniku republiky absolvoval v Prahe Vysokú vojenskú školu, pôsobil vo vojenských diplomatických službách a v tridsiatych rokoch – už ako jediný slovenský generál vo vtedajšej armáde – velil 6. a 7. armádnemu zboru. V auguste 1939 sa mu podarilo ujsť na Západ, stal sa členom Česko-slovenského národného výboru v Paríži a veliteľom nášho formujúceho sa zahraničného vojska. Po okupácii Francúzska sa mu aj s väčšou časťou jednotiek podaril presun do Anglicka, čím upevnil Benešove pozície a vážnosť exilovej vlády v britských vládnych kruhoch. Počas SNP ho Beneš vymenoval za veliteľa povstaleckých vojsk a poslal na Slovensko, aby jeho prostredníctvom zlepšil autoritu v slovenských povstaleckých orgánoch.
ooo
Ako na inom mieste ‒ v kalendári povstaleckých udalostí ‒ uvádzame, krátko po tom, čo Viest s Golianom vydali rozkaz povstaleckým vojskám ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja, na základe udania zatkli gardisti, posilnení jednotkou SS, oboch generálov ukrytých v Pohronskom Bukovci. Vyšetrovali ich v Banskej Bystrici a Bratislave, previezli do Berlína a po vynesení rozsudku smrti deportovali do koncentráku vo Flossenbürgu.
Oficiálna správa vydaná po vojne tvrdila, že niekedy na jar v roku 1944, tesne pred príchodom vojsk Červenej armády, nacistické komando rozsudok vykonalo. Doteraz sa o tom – napriek nemeckej precíznosti – nenašiel nijaký záznam. Medzi historikmi aj preto panuje domnienka, že po oslobodení ich NKVD zavlieklo na sovietske územie a ako dôstojníkov, podriadených Londýnu, nechalo umrieť v niektorom z početných gulagov. K tomu názoru navádza aj odstránenie ich pamätníka vo Zvolene krátko po nastolení komunistickej diktatúry, osudy širšej Viestovej rodiny, prenasledovanej celé desaťročia, príbeh Golianovej manželky Jarmily, ktorú v roku 1951 odsúdili za údajnú špionáž (ich syna Ivana musel vychovať manželkin brat), a napokon embargo na ich mená a zásluhy prakticky od roku 1950 až do novembra roku 1989 – s výnimkou šesťdesiatych rokov, teda v čase úsilia o demokratizáciu spoločnosti.
(jč)