V tejto rubrike som dávno-dávno upozorňoval na to, ako by si Slováci mali pripomenúť sté výročie prvej svetovej vojny. Závažnou udalosťou predtým bola 28. júna 1914 tragická smrť následníka trónu Františka Ferdinanda.
Videl som, ako si túto udalosť pripomínajú v susednom Česku. Kardinál Duka mal zádušnú omšu za Františka Ferdinanda na Konopišti. A čo naša – slovenská cirkevná vrchnosť? O to viac ma ako človeka, ktorý napísal diplomovú prácu o novinárovi a politikovi Milanovi Hodžovi, mrzí, že na Slovensku opäť zavládla známa hluchota a mĺkvota. Okrem Hodžových dní a kladenia vencov v Sučanoch nič nepripomínalo to, že naši dedovia mreli za Rakúsko-Uhorsko. Ešte viac ma prekvapilo, ako povrchne sa protislovenské médiá a slovenskí presstitúti zmieňovali o následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi, ktorý bol pre Slovensko a Slovákov pred prvou svetovou vojnou veľkou nádejou. V knihe profesora Róberta Letza Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938) sa píše: „S federalizačnými plánmi sympatizoval i následník trónu František Ferdinand, ktorý sa dvadsať rokov zaoberal myšlienkou prebudovania monarchie. Najprv ju chcel prebudovať na federáciu korunných krajín, neskôr na trialistický rakúsko-uhorsko-juhoslovanský štát. ... Do belvedérskej dielne nazvanej podľa zámku Belvedér patril Slovák Milan Hodža, Rumuni Július Maniu, Alexandru Vai-da-Voievod, Chorváti Pavao Rauch, Ivan Frank a Marek Bombelles, Rakúšania Otakar Czernin, Leopold Chlimetzky, Felix Oppenheimer. ... Na jednom stretnutí s Milanom Hodžom a so správcom mariánskeho pútnického miesta v rakúskom Mariazelli Rupkom Rehákom sa František Ferdinand 14. 3. 1913 vyjadril: ‚Osud Slovákov mi leží na srdci. Informujem sa o Vašom položení dopodrobna a trvám na tom, že Vášmu národu, ako aj všetkým národom Uhorska treba poskytnúť všetky potrebné podmienky národnej existencie, lebo Vy, a nie Maďari ste vlastne v prvom rade základom mocnej monarchie... I môj syn nosí slovenský kroj a dobre mu pristane...‘ Zvláštne, že takéto dôležité detaily o vzťahu následníka Františka Ferdinanda k slovenskému národu sa málokedy alebo vôbec necitujú.“
František Ferdinand, Rumun Aurel Popovici a bibliotekár Ríšskej rady Karol Renner videli najväčšiu prekážku v uskutočnení federalizačných plánov v maďarských vládnucich kruhoch, ktoré vychádzali zo základov dualizmu smerom k samostatnosti uhorského štátu. Maďari namiesto toho, aby vykonávali dostredivú prácu k národnostiam, ktoré v Uhorsku žili, sa večne zapodievali štátoprávnymi otázkami a šovinistickým štvaním proti Slovákom, Chorvátom, Rumunom a Nemcom. Je zvláštne, že nikto z takzvanej slovenskej slobodnej tlače nespomenul, že na hrobe zavraždeného následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie v kaplnke viedenského Burgu bol aj veniec od Slovákov a na ňom bolo napísané: „Stratenej nádeji – hlboko skormútení Slováci.“ Pýtam sa, načo sú nám takí historici, ako je trebárs Dušan Kováč, keď vo svojom vystúpení (nedávno v TA3) zamlčí práve takéto pre nás dôležité detaily. Európske dejiny si vykladá podľa vlastných čudesných zásad, pritom je platený zo slovenských daní, ako je z nich platená Slovenská akadémia vied...
Chcem veriť, že sté výročie vypuknutia prvej svetovej vojny, ktoré si pripomenieme 28. júla, bude príležitosťou aj pre špičky slovenskej politiky, aby sa k tejto udalosti oficiálne vyjadrili. Osobitne pre Ministerstvo obrany SR! Veď počas prvej svetovej vojny sa vlastne sformovalo celé slovenské hnutie za oslobodenie zo žalára národov z Uhorska. Počas prvej svetovej vojny vznikli česko-slovenské légie, roky 1914 – 1948 sú spojené s úsilím veľkého Štefánika za oslobodenie Slovákov a za život v slobodnej republike. Ako je možné, že opakovane nevieme budovať nové a skutočne skvelé tradície demokratizmu, ktorých základy vznikali aj prostredníctvom legionárov, ako boli Slováci Augustín Malár, Rudolf Gabriš, Rudolf Viest, Ferdinand Čatloš, Ivan Markovič a desiatky ďalších. Kedy chceme tieto osobnosti zapísať do vedomia mladej generácie, keď nie po tieto dni? Neúcta k predkom sa vždy vypomstí!
Drahoslav MACHALA