KOMENTÁR Romana MICHELKA
Sledujúc stupňujúcu hystériu okolo Ukrajiny je jasné, že tento problém treba riešiť. Čoraz viac sa však ukazuje, že propaganda ide na plné obrátky a zdravý rozum kľačí kdesi v kúte. V čase písania tohto komentára, teda 16. februára, už sa mala začať vojenská akcia Ruska proti Ukrajine, a nič sa nedeje. Že by hoax Bidenovej administratívy...?
V ostatných dňoch sme okrem sústredenej dezinformačnej kampane boli svedkami aj intenzívnej kyvadlovej diplomacie. V Moskve si podávali kľučky francúzsky prezident Emmanuel Macron či nemecký kancelár Olaf Scholz s cieľom nájsť riešenie krízy. Tak či onak, Vladimír Putin sa dostal do epicentra svetového diania a svetové aj regionálne veľmoci ho musia brať naozaj vážne. A práve jedna epizóda z tohto koloritu rokovaní a stanovísk vyvolala absurdnú mediálnu búrku. V priebehu spiatočného letu z Moskvy dával prezident Emmanuel Macron na palube lietadla rozhovory pre viaceré svetové médiá. No a v jednom rozhovore údajne zaznelo jeho vyjadrenie v tom zmysle, že riešenie pre Ukrajinu by mohlo byť aj vo finlandizácii Ukrajiny. Hystéria, ktorá následne vypukla, svedčí o absolútnej strate súdnosti nielen médií, ale aj svetového politického mainstreamu. Skúsme si teda definovať, čo to vlastne tá finlandizácia znamená a ako by vyzeral svet, ak by sa tento model uplatnil aj na Ukrajinu.
Tak teda finlandizácia je spôsob koexistencie, aký fungoval medzi Fínskom a Sovietskym zväzom. Medzi oboma národmi bolo v priebehu ich spoločnej histórie viacero sporných udalostí. Až do roka 1917 bolo Fínsko súčasťou Ruského impéria. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR) sa Fínsko po vzájomnej dohode osamostatnilo a až do Zimnej vojny v roku 1940 ZSSR a Fínsko koexistovali v relatívnom pokoji. V roku 1940 vznieslo ZSSR voči Fínsku územné nároky na časť územia, ktoré by umožnili výhodnejšiu obranu strategického mesta Leningrad. Sovietska vláda za to ponúkla Fínsku iné územie v Karélii, čo fínska vláda odmietla a nasledovala nešťastná vojna, v ktorej síce Červená armáda za cenu veľkých asymetrických strát vyhrala, ale to víťazstvo bolo draho vykúpené.
Po druhej svetovej vojne, keď sa nanovo budovala bezpečnostná architektúra Európy, sa v prípade Fínska našiel celkom nasledovaniahodný model súžitia. Fínsko si zachovalo nezávislosť a demokratické politické zriadenie. Na strane druhej prijali dohodu, že nevstúpi do NATO, na jeho území nebudú základne Severoatlantickej aliancie a pre ZSSR nebude predstavovať žiadne vojenské ohrozenie. Na hrách studenej vojny sa Fínsko nijako nepodieľalo. Práve naopak, Fínsko bolo voľne asociovaným členom RVHP a malo privilegované postavenie medzi ostatnými západnými štátmi, z čoho významne ekonomicky profitovalo.
Na začiatku deväťdesiatych rokov po kolapse ZSSR táto naviazanosť na ekonomiky RVHP spôsobila, že sa Fínsko dostalo do ekonomických problémov. Túto krízu rýchlo prekonali vďaka rozumnej vláde a prijatiu národnej doktríny, na ktorej sa zhodli všetky relevantné politické sily. Vďaka všeobecnému konsenzu, že jedinou schodnou cestou je masívna podpora školstva a systematické budovanie poznatkovo orientovanej spoločnosti, sa Fínsko po krátkom čase dostalo medzi najvyspelejšie krajiny Európy. Po rozpade ZSSR sa téma finlandizácia znova dostala do verejného diskurzu v súvislosti so súžitím Ruskej federácie a pobaltských republík. Tento koncept sa vtedy nepresadil. Ruská federácia na čele s Jeľcinom prežívala svoj najväčší mocenský úpadok, čo NATO využilo alebo ‒ ešte lepšie ‒ zneužilo. Mnohí sa ešte pamätajú, že úlohu užitočného služobníčka dobrovoľne zahral český prezident Václav Havel, ktorý prvý verejne vyzval k prijatiu pobaltských krajín do Severoatlantickej aliancie, čím prelomil akési nepísané tabu. Následne Západ ostentatívne ignorujúc bezpečnostné záujmy Ruskej federácie integroval pobaltské republiky do NATO.
Je jasné, že vojenské základne na území svojich susedov nie sú v záujme Ruska a ruská diplomacia robí všetko pre to, aby sa obkľučovanie Ruska zastavilo. Aj preto Macronov náhodný nápad alebo cielene vypustený balónik mal otestovať reakcie verejnosti na takýto model riešenia. Ukazuje sa, že arogancia Západu a absolútna absencia empatie dnes výrazne dominujú. Pritom nezúčastnená Ukrajina bez integrácie do vojenských paktov, ale s nezávislou vnútornou politikou, navyše spolupracujúca s Ruskou federáciou na báze vzájomnej výhodnosti – to by bolo pre obe krajiny najvýhodnejšie riešenie. Iste, je tu Krym, ktorý nadlho skomplikuje vzájomné vzťahy, a je tu aj hnisajúca rana nevyjasneného postavenia dvoch odštiepeneckých republík ‒ Donecka a Luhanska. Preto presadenie tohto konceptu nebude jednoduché, ale v zálohe by rozhodne mal ostať. Možno raz bude vzájomne výhodným riešením súžitia dvoch susedných štátov.