Furnierova bájka splodená z  falošného telegramu

thumbnail

Generála Štefánika neviedli na návrat domov do vlasti nijaké súkromné pohnútky. V Československu pred sto rokmi sa zámerne rozšíril falošný dôvod Štefánikovho návratu na Slovensko – že vraj „súkromná“ návšteva. Návšteva „rodiny“. Toto staré slovanské slovo, ktoré napísal vo svojom poslednom liste, dnes nikomu neevokuje pojem „vlasť“. Aj keď už je dávno známe, že niesol do Prahy nótu prezidentovi Masarykovi a vláde ČSR aj dvom generálom dvoch cudzích armád na území Československa, dodnes to úradne nikto nepotvrdil.

Historici si nechali pre seba aj odtajnenú skutočnosť, že ako prvému išiel Štefánik odovzdať nótu veliteľovi talianskej vojenskej misie na oslobodenom území „na východ od rieky Moravy“ generálovi Piccionemu. Ten ráno odišiel z Bratislavy do Skalice na celonárodnú slovenskú slávnosť zasadenia slovanskej Lipy slobody. V Skalici bolo po vyhlásení ČSR prvé sídlo prvej Dočasnej vlády ČSR a Štefánik si viezol v lietadle svoju generálsku šabľu na slávnostnú prehliadku svojich legionárov...

Po sto rokoch nikomu na Slovensku nebolo ‒ ani nie je ‒ čudné,  že francúzsky generál Štefánik išiel „na súkromnú návštevu k rodine“ talianskym trojmotorovým bombardérom s posádkou dvoch pilotov a mechanikom. S generálskou šabľou.

Niečo také by si celkom určite nemohol dovoliť Masaryk ‒ tobôž nejaký jeho „pomocník“ pri zakladaní nového štátu v Európe. Dnes by si takú cestu na súkromnú návštevu vojenským lietadlom cudzieho štátu do iného cudzieho štátu nemohol dovoliť ani generálny tajomník NATO. Pýtam sa: Kto bol Štefánik, že si dovolil taký frajerský kúsok? A prečo vlastne?

●●

„Nevedomí Slováci“ nezačuli či nepochopili, že bez Štefánika by nebolo Československo ani bez pomlčky.

Po sto rokoch si znova postavili Masarykovu sochu do historického centra Bratislavy. Z nového námestia „tatíčka Osloboditeľa“ hľadí Masaryk na Hrad, z ktorého im kedysi vládla Mária Terézia a jej potomkovia. Pre Masarykovho „pomocníka“ Štefánika sa v hlavnom meste SR také významné miesto nenašlo. Štefánikovým „námestím“ sa stal priechod medzi obchodmi v Eurovei!

Štefánik vyzlečený z uniformy francúzskeho generála ako neznámy pilot hľadí ponad Dunaj k cintorínu padlých vojakov prvej Veľkej vojny mocností o nadvládu nad svetom...

●●

Vlani z oslavných tribún „v Roku Štefánika“ nikto neprezradil mladej Slovenskej republike, že to bol Štefánik, kto ju počal v lone Dohody mocností a priviedol na svet ako plnoprávnu dvojičku Českej republiky v spoločnom štáte Česko-Slovensko. Dal jej do vena dedičstvo po kniežati kráľovi Rasticovi z Devína ‒ tisíc rokov pod Karpatským rebrom schovávané a stále živé tlčúce srdce slovanskej Európy. Štefánik vybojoval Slovákom Slovensko vo Veľkej vojne ako Napoleon ‒ vrátil na mapu sveta „svätú zem“ Slovenov na severovýchod od Devína nad Dunajom po Vysoké Tatry.

Ale nestal sa „oteckom“. Slováci dostali od mocností iného „tatíčka“. Muža, ktorý odišiel do vojny vybojovať pre svoju Maffiu tisícročnú Svätoplukovu korunu českú s pridanou hodnotou dvoch strategických perál ‒ Čechy chcel zväčšiť o prístavy na Dunaji ‒ o Bratislavu a Komárno. Smrťou Štefánika Masarykovi spadla z neba do lona celá svätá zem slovenská a Maffia urobila zo Slovenska koloniálny prívesok Česka.

Z tribún pri oslavách Najväčšieho Slováka nezaznelo ani pol slova o tom, že v porovnaní s francúzskym generálom Štefánikom, ktorý už pred vojnou bol diplomatom francúzskej vlády a vo svete známym astronómom pracujúcim na vrchole vedy nového veku v Paríži, bol pražský univerzitný profesor Masaryk len malým provinčným politikom, ktorý urobil kariéru a stal sa prezidentom nového štátu s pomocou Štefánika.

Dôvod Štefánikovho letu do Československa po skončení prvej svetovej vojny bol po sto rokoch de facto znova utajený.

Z nijakého úradného fóra v oslavnom „Roku Štefánika“ nezaznelo, že 4. mája 1919 nehavaroval pri Bratislave „Masarykov pomocník“, čo išiel na súkromnú návštevu k príbuzným na Slovensko, ale že v osobe Štefánika letel do Československa vysoko postavený francúzsky generál, diplomat francúzskej vlády a vrcholový manažér Dohody známy vo svete ako expert „na robenie nemožného možným“. Letel s nótou z vrchného velenia európskych mocností Dohody prezidentovi Masarykovi a vláde ČSR aj dvom generálom dvoch cudzích armád na území ČSR.

●●

Slováci nezačuli či nezaregistrovali, že letela „osoba poverená a zodpovedná“ za urovnanie vážneho medzinárodného konfliktu medzi troma štátmi ‒ Talianskom, Francúzskom a Československom. Vysoko postavený generál Dohody letel vyriešiť vojensko-politicko-ekonomický problém, ktorý vyrobil Beneš v Paríži v mene záujmov USA a pražskej Maffie. Nevedomí sa nedozvedeli, že domov z vojny letel Štefánik pri tomto poslaní ako nadriadený dvom generálom dvoch armád ‒ talianskej a francúzskej na území ČSR – a tiež aj veliteľovi čs. vojska prezidentovi Masarykovi. Slovenské médiá pri stom výročí smrti Najväčšieho Slováka ani nešepli, že do „Masarykovej republiky“ letel francúzsky generál Štefánik urobiť poriadok so svojimi čs. légiami v talianskej armáde ‒ podľa Návrhu priloženého k nóte ‒ tak ako on „uzná za najlepšie“.

O tom, čo išiel urobiť Štefánik do Československa, nie je nič známe. Štefánikov boj za Slovákov v posledných dvoch mesiacoch jeho života v Paríži a v Ríme bol vygumovaný z histórie.Vie sa len, že na mierovej konferencii v Paríži žiadal pripojiť k Slovensku Slovinsko koridorom.Spojiť pôvodný rozdelený kmeň Slovenov, aby Slováci a Slovinci vytvorili aj početne rovnocennú polovicu k Čechom.Chcel vytvoriť pevný slovanský štát v Európe.

Po roku 2000 ‒ po odtajnení archívov – ani jeden historik sa nepustil do pátrania, či nóta, ktorú Štefánik niesol Masarykovi, nemala náhodou niečo spoločné s tým koridorom.

V „Roku Štefánika“ naďalej ostalo utajené, že Štefánik letel do vlasti so záverečným ovocím svojej diplomatickej práce na prospech Slovenska v hrsti.

●●

Namiesto Štefánika oddýchnutého a s načerpanými novými silami, pokračujúceho v boji za Slovensko ‒ znovuzrodeného po zdravotnej katastrofe, ktorá zožierala pri zistení, čo sa stalo s jeho légiami na východnom fronte (keď nový člen Dohody USA zradil zakladajúceho člena Rusko) ‒ namiesto Štefánika uzdraveného a podopretého podpismi vrchných veliteľov Dohody na nóte, ktorú niesol do Prahy, renomovaný historik vo svojej knihe predložil Slovákom Štefánika „zrelého na samovraždu“...

Po sto rokoch vedúce médiá v mladej Slovenskej republike vyzdvihli skutočnosť, že po skončení vojny sa Štefánik vrátil z Ruska chorý ‒ zrútený fyzicky aj psychicky.

Na mediálnej tácni Najväčšieho Slováka bol Slovákom naservírovaný Štefánik vyčerpaný, deprimovaný, skrachovaný ‒ už celkom zbytočný Masarykov „pomocník“ ‒ lebo Masaryk mal preňho už pripravenú výpoveď z vlády ČSR.

Namiesto Štefánika diplomata, čo navštevoval kráľov aj pápeža, obedoval s ruským cárom a večeral s japonským cisárom, Slovákom predložili Štefánika sukničkára a hochštaplera, čo sa „len tak flákal“ po svete. Namiesto Štefánika energického, neústupného, tvrdohlavého, neúnavne pokračujúceho vo svojom „robení nemožného možným“ bol Slovákom na tácni Najväčšieho Slováka predložený „koniec Štefánika“ bez jeho vrcholného diela ‒ bez ČOHOSI, čo išiel urobiť do Prahy s medzipristátím na Slovensku...

●●

Je prakticky neznáme, že pri Vajnoroch v roku 1919 nebolo letisko, ale veľký močiar. Sto rokov sa traduje, že Štefánik „letel do Vajnor“. Neveriť tomu je rúhanie proti svätému slovu „Fournierovho“ telegramu, uloženého v archíve Dr. V. Šrobára. Historici nevytiahli na svetlo sveta doklad z archívu obce Vajnory, podľa ktorého magistrát Prešporka začal odvodňovať plochu na letisko až v roku 1925! Držia sa oficiálneho svätého písma a „rečí“, že Štefánik sám povolal z Paríža svojho francúzskeho pobočníka Fourniera pripraviť mu „prístavište“ pri Bratislave. Tie reči sú v parížskom archíve doložené kópiou rozkazu na odvelenie Fourniera do Prahy. Historici veria aj tomuto svätému písmu, ktoré má neznámeho AUTORA. A v Bratislave nebolo svedka, ktorý by videl Fourniera...

Vo Vajnoroch Štefánika nikto nečakal. Nijaký predstaviteľ vlády ČSR ani talianskej armády, ktorá oslobodila Bratislavu s nasadením Štefánikových čs. légií.

A talianska armáda nestavala hangáre v močiaroch. To dokumentuje druhý telegram, uložený v archíve. Podľa neho generál Piccione lokalizoval „pevnú suchú pôdu“, vhodnú na pristávanie lietadiel, pri Ivanke – okolo osem kilometrov od vajnorského močiara. Ale tento telegram majú historici len za „drobnú nepresnosť“ v lokalizácii.

Dnes Wikipedia falšuje históriu antidatovanými fotografiami „hangárov na letisku vo Vajnoroch“!

Je známe, že pred odletom z Campoformido zavčas rána v kancelárii letiska Štefánik sám telegrafoval a telefonoval, niečo zariaďoval, zatiaľ čo všetci, ktorí ho vyprevádzali z Talianska, čakali vonku pri lietadle. Generál Piccione toho dňa nečakane odišiel s celým svojím štábom vlakom z Bratislavy na celonárodnú slovenskú slávnosť do Skalice ‒ zasadiť slovanskú Lipu slobody s tam zídenou slovenskou vedúcou inteligenciou. Ťažký taliansky bombardér, ktorým letel Štefánik do Prahy, mal na medzipristátie k dispozícii servis buď vo Viedni, alebo na vojenskom letisku v Nitre.

Z Nitry je len o kúsoček dlhšia cesta do Skalice, než akú podnikol toho dňa generál Piccione z Bratislavy. Na spiatočnej ceste zo Skalice do Nitry sa Štefánik mohol zastaviť v Košariskách objať si matku.

●●

O tej nedeli sa svetom nesie „Fournierova bájka“ vytvorená zo „svätého písma“ falošného telegramu. Nevadí, že Autor nepripravil vo Vajnoroch bombardovaciemu lietadlu servis na ceste do Prahy ‒ doliať benzín a kontrolu pred pokračovaním letu. Podľa bájky Štefánik mal letieť len do Vajnôr. O osem rokov neskôr, keď čs. úrady začali vyšetrovať „letecké nešťastie“ pri Vajnoroch ‒ lebo sa príliš rozšírili rečí o atentáte ‒ bola Štefánikova havária „vo Vajnoroch“ potvrdená dvoma falošnými výpoveďami robotníkov pracujúcich „na hangároch“. V rokoch 1926 ‒ 2927 sa tam hangáre naozaj stavali, ale kto nikdy nebol na letisku vo Vajnoroch a nešiel odtiaľ k Štefánikovej Malej mohyle, nevie, že sa to nedá prebehnúť za pätnásť minút ako vraveli „svedkovia“. Z letiska okolo dediny Vajnory cez polia a les k Ivanke je osem kilometrov!

Predpoludním toho dňa vojenské hliadky uzavreli cestu z Bratislavy do Ivanky, aby sa „žiadny peší ani pojazdný“ nedostal do priestoru pristávania lietadla.

Napriek tomu aj po sto rokoch platí úradná správa, že Štefánikovi talianski piloti nezvládli pristávací manéver „na letisku vo Vajnoroch“ pre silný nárazový vietor. A na internete antidatované fotografie potvrdzujú „Fournierovu bájku“ obrázkami „hangárov vo Vajnoroch cca 1920 ‒ 21“.

Len neúradní svedkovia vraveli, že Štefánikovo lietadlo v Bratislave privítala streľba hneď po prelete Dunaja. Vojaci z okien kasární puškami strieľali na „nepriateľské maďarské lietadlo letiace pod talianskym znakom“ ‒ prišiel taký telegram. Potom to lietadlo „s nakriveným“ krídlom dvadsať minút márne hľadalo nezastavanú plochu v meste na núdzové pristátie a piloti mávali bielymi vreckovkami ‒ pri každom pokuse sa znova vznieslo. Prečo tak asi?

Dodnes platí maskovacia verzia, že Štefánik letel do Vajnôr. V skutočnosti v Bratislave nebol nijaký veľký vietor.

V  Bratislave nikdy nebol tajfún ani tornádo schopné schytiť padajúci Caproni 450 (Ca.33) so štyrmi ľuďmi na palube z „nezvládnutého pristávacieho manévru“ vo Vajnoroch a preniesť ho k Ivanke. Ponad dedinu Vajnory, ponad polia a les do druhého chotára k dedine Ivanke ‒ osem kilometrov...

Veliteľ delostreleckej batérie Skydánek úradne vypovedal, že „o streľbe v meste nič nevie, lebo v ten deň bol mimo kasární“. Niet úradného dokladu, že by bol s delami pri Ivanke. Iba „peší“ a „pojazdní“, ktorých vojaci nepustili po ceste z Bratislavy do Ivanky, vraveli, že z diaľky videli silný záblesk nad lesom pri Ivanke.

Sto rokov nebolo známe, čo sa so Skydánkom stalo? Vedelo sa len, že telegrafista, ktorý prijímal falošné telegramy, emigroval. Lenže teraz je už známe aj to, že Skydánek skončil svoju vojenskú kariéru v psychiatrickom ústave v Pezinku. Nevie sa len, či preto, že uveril falošnému telegramu o „nepriateľskom“ lietadle a trápilo ho svedomie, že zostrelil Štefánika. Zatiaľ nijaký historik sa o Skydánka nezaujímal.

●●

Pred sto rokmi bol v Československu utajený skutočný dôvod Štefánikovej cesty na Slovensko. Dôvod k atentátu.

Nájde sa pri sto štyridsiatom výročí narodenia Najväčšieho Slováka niekto, kto vypátra, čo obsahoval Štefánikov Návrh priložený k nóte, ktorú niesol Masarykovi?

Marta SLEZÁKOVÁ - Foto: archív, web Piešťanský týždeň



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.