KOMENTÁR Romana MICHELKA
Tri roky fungovania súčasnej koalície ukázali, že nielenže totálne premrhala svoj politický kapitál, ale predstavila sa ako najneschopnejšia a najneobľúbenejšia vláda od vzniku Slovenskej republiky. A ako bonus: fungovali aj ako permanentný generátor konfliktov! V istej fáze si dokonca aj Igor Matovič uvedomil, že jeho koaličný potenciál veľmi rýchlo výrazne klesá. Niekedy tesne po páde vlády, teda po 15. decembri 2022, začal rozmýšľať čo ďalej. Prvé, čo ho napadlo, je, že jeho verný podporovateľ Eduard Heger v tandeme s ministrom Jaroslavom Naďom vytvoria akúsi fantómovú stranu, akési OĽaNO 2 s cieľom oslabiť jeho liberálnych konkurentov a zároveň vytvoriť stranu, ktorá bude jeho poslušným a poddajným koaličným partnerom.
Tento „sociálny“ konštrukt mal však hneď pri štarte viacero nezrovnalostí. Predovšetkým, urobiť z dočasného premiéra Hegera lídra je doslova nesplniteľná misia. Iste, rolu tútora alebo „šéfa“ po Matovičovi by prevzal Naď. Ukázalo sa totiž, že nevýrazného, málo schopného premiéra, ktorý sa vyhýba jasným stanoviskám a neodpovedá priamo na otázky novinárov, v zásade nikto nechce. Lebo jeho potenciálni partneri nevedia, čo vlastne chce. A možno to nevie ani on sám. Heger síce rokoval s KDH, a to mu ponúklo druhé miesto na svojej kandidátke, no ako poslušný synáčik sa pýtal Matoviča, čo si má o tejto ponuke myslieť, a ten mu povedal, že KDH je pyšné a nemá ponuku prijať. Tak sa aj stalo.
Potom nastala éra rokovaní s „pravicovým politickým planktónom“ – ZA ĽUDÍ, ZMENA ZDOLA, a vtedy možno ešte aj SPOLU. Tieto strany mal Heger dostať do daru, ale zase také jednoduché to nebolo. V absolútnom zúfalstve si síce mysleli, že ak aj nemajú lídra, majú aspoň premiéra. To však nestačilo na to, aby sa svoje subjekty tomuto „spasiteľovi“ darovali takpovediac bezodplatne. Naopak, začali sa hlásiť hladné krky. V strane ZA ĽUDÍ ich chcelo byť v prvej desiatke možno aj sedem, tak i v ZMENE ZDOLA, kde zase číhala Budajova desiatka. A to bol a je problém. Medzitým sa Dzurinda pokúsil ovládnuť SPOLU, stranu Miroslava Kollára. Premenoval ju na Modrú koalíciu s tým, že bude tým povestným šéfom, ktorý z pozadia riadi figúrky na scéne. Neuvedomil si však dve veci. Jednak dva prieskumy po sebe namerali jeho politický výtlak na mikroskopických 1,4 percenta až dve percentá. Po takomto výsledku rešpekt vlastníka kľúčov od miešačky (strana Modrá koalícia) Miroslava Kollára k starému politickému toxínu menom Dzurinda značne opadol. A začal sa pozerať po inej ponuke na trhu. Ponúkal sa však len partiový tovar v podobe už spomenutého Hegera, Naďa a najnovšie aj vytrvalého politického bezdomovca a večného politického porazeného Roberta Mistríka. Je síce naozaj úsmevné, ak Miroslav Kollár o týchto indivíduách hovorí ako o áčkových politikoch... ale nechajme ho žiť si vo svojom vesmíre. Výtlak jeho strany mnohé naznačuje.
Ako sa to nakoniec vyvrbí, môžeme len odhadovať. V čase uzávierky tohto vydania SNN to už asi bude jasné, ale nateraz to vyzerá tak, že pod hlavičku Modrej koalície sa nasťahuje Heger, Naď, možno aj Mistrík a, samozrejme, Šeliga, ktorý len nedávno dostal od časopisu .týždeň titul antiosobnosť roka. Z menej toxických mien tam bude asi Jana Žitňanská i pôvodná squadra zo SPOLU, teda okrem Miroslava Kollára aj Pavol Nechala či Andrea Letanovská. Nieto pochýb, že na tomto projekte sa budú chcieť priživiť i politické indivíduá z Budajovej jedenástky. Stále sa špekuluje aj o tom, kto napokon z klubu OĽaNO odíde spolu s Hegerom a Naďom a kto ostane s Matovičom.
Je nepravdepodobné, že takýto mix získa potrebných päť percent na vstup do parlamentu. Fakt je však ten, že pri dobrej mediálnej masáži môže tento subjekt dosiahnuť preferencie v rozmedzí 2,5 percenta až štyri percentá, čo môže mať pre niekoho milý a pre niekoho veľmi nemilý dôsledok. Takáto strana totiž pôvodne podľa Matovičovho zadania mala erodovať progresívcov, vytlačiť stranu SaS z parlamentu a otvoriť OĽaNO diaľnicu k moci. Prieskumy však paradoxne hovoria, že podobný subjekt by primárne oslaboval KDH a aj samotné OĽaNO. Ak by OĽaNO poslal mimo parlamentu a KDH doň zase nevpustil, bol by to zaujímavý paradox.
Vráťme sa však k náhle oživenému politickému zombíkovi Dzurindovi. V čase, keď ohlasoval odchod z Modrej koalície, povedal zároveň niečo v tom zmysle, že ostáva vo verejnom priestore. Nedalo sa z toho vyrozumieť, či bude zakladať debatný klub, v ktorom by svoj ťažký abstinenčný príznak z nedostatku uznania a moci liečil takouto substitučnou liečbou, alebo, nedajbože, plánuje zbierať podpisy a pod hlavičkou Modrých sa pokúsi predsa len zamútiť politické vody. Je jasné, že so svojím výtlakom 1,4 percenta až dve percentá toho veľa nenamúti, ale dobre zamierenou neschopnosťou môže definitívne vyradiť z parlamentu tie sily, ktorým mal pôvodne pomáhať.