Tridsať rokov Ústavy SR ‒ základného zákona samostatného Slovenska. Presne pred tridsiatimi rokmi prvého septembra 1992 stoštrnásti demokraticky zvolení poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady schválili aklamačným spôsobom základný zákon budúceho samostatného Slovenského štátu – Ústavu SR. Spolu s Hnutím za demokratické Slovensko a so Slovenskou národnou stranou podporila tento národno-emancipačný proces aj drvivá väčšina poslaneckého klubu Strany demokratickej ľavice. Poslanci Kresťanskodemokratického hnutia a maďarských strán hlasovali proti. Slávnostný podpis najvyššieho zákona štátu sa uskutočnil prvého septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade. Účinným sa stal prvého októbra 1992 ‒ s výnimkou niektorých ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť prvého januára 1993.
Proces prípravy Ústavy SR prebiehal kontinuálne už od roka 1990. Bývalý politik Ján Cuper v rozhovore pre náš matičný týždenník z roka 2019 na otázku, aké výsledky priniesli tzv. Plankove komisie, ktorých bol členom, povedal, že vypracovali rôzne návrhy ústav, ktoré následne posunuli na celonárodnú diskusiu. „Ľudia sa mohli slobodne vyjadriť. Posielali nám svoje pripomienky, ktoré sme ako odborní členovia komisie spracovávali a následne posúvali poslaneckej časti komisie. Bola to pomerne rozsiahla celonárodná a politická diskusia, a keď niekto hovorí, že sme si ako HZDS sami vytvorili ústavu a vyhlásili samostatnú Slovenskú republiku, nehovorí pravdu.“
■ KOLEKTÍVNE DIELO
Ako potvrdil, všetci občania SR mali pri tvorbe ústavy možnosť slobodne sa vyjadriť. „Ako komisia sme niečo akceptovali a, naopak, niečo sme akceptovať nemohli. A keď sa tvorila po voľbách 1992 finálna verzia Ústavy SR, ako ju poznáme dnes, vychádzalo sa predovšetkým z predchádzajúcich návrhov, ktoré sme ako komisia spracovávali. Mali sme k dispozícii pomerne slušnú názorovú orientáciu spoločnosti, a čo je dôležité, pomerne veľká väčšina občanov sa vyslovila za samostatnú Slovenskú republiku.“
V závere svojej odpovede konštatoval, že Ústava SR bola kolektívnym dielom, na ktorom pracovala politická, právnická, kultúrna a ekonomická elita slovenského národa. „Nebola to ľahká práca. Ako expertná skupina sme všetky tieto návrhy spracovávali do jednotlivých článkov, ustanovení a hláv, ktoré potom poslanci SNR dali do takej podoby, o ktorej hovoril Milan Čič, že on jediný spolu s Ľubomírom Fogašom tvoril Ústavu SR. Na schválenie Ústavy SR bolo potrebných minimálne deväťdesiat hlasov. Museli sme preto akceptovať pripomienky aj SDĽ. Pričinením Fogaša a Weissa nesie náš zákonodarný orgán názov Národná rada Slovenskej republiky.“
■ NA MATIČNEJ PÔDE
V nasledujúcej otázke: Z čoho ste vychádzali pri tvorbe Ústavy SR? Právny expert poznamenal, že pre každú ústavu je dôležitá kontinuita. „Zaoberali sme sa týmto problémom na pôde Matice slovenskej. Kontinuita vývoja znamenala asi toľko, že sme sa mohli ako národ prihlásiť od veľkomoravskej tradície akejsi imaginárnej slovenskej štátnosti cez uhorskú, v ktorej sme ako národ nič neznamenali, alebo habsburskú, cez prvorepublikovú, v ktorej nás integrovali a vytvorili z nás československý národ, až po hlinkovskú tradíciu, v ktorej sa vytvorila slovenská autonómia a z nej neskôr vznikla prvá Slovenská republika, oklieštená o územia, ktoré si Maďari zobrali. Ja som vo svojom vystúpení argumentoval, že nie je sa k čomu prihlásiť, pretože sa nemôžeme prihlásiť ani k prvej Slovenskej republike, lebo by nás svet obviňoval, že sme klérofašistický štát. Preto som vo svojom vystúpení povedal, že sme jedine mohli vychádzať z kolektívneho sebaurčovacieho práva, ktoré sa dostalo aj do dvoch medzinárodných dokumentov ‒ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu občianskych, politických, sociálnych a kultúrnych práv.“
■ ZA ÚSTAVU A PROTI NEJ
Samotný proces schvaľovania Ústavy SR prvého septembra 1992 zhodnotil J. Cuper slovami: „Bol to úžasný pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. S ideou samostatnosti sme žili už od našich študentských čias.“
Odmietavý postoj Kresťanskodemokratického hnutia podporiť vznik samostatnej Slovenskej republiky kritizoval aj nedávno zosnulý kardinál Jozef Tomko. Jeho slová potvrdil bývalý slovenský veľvyslanec vo Vatikáne Marián Servátka v rozhovore publikovanom pred dvoma týždňami: „Viem, že bol sklamaný z niektorých skutočností na Slovensku, keď známa kresťanská strana hlasovala proti zvrchovanosti, proti prijatiu Ústavy SR. Verejne som to nezachytil hovoriť, ale viem, že súkromne im to viacerým povedal.“
Rovnaký postoj zastával aj vtedajší celoslovenský metropolita Mons. Ján Sokol. „Keď som bol ako hosť v starej budove SNR počas vyhlásenia Zvrchovanosti SR, všimol som si, že podaktorí Maďari sa lepšie zachovali ako KDH. Približne tretina opustila rokovaciu sálu, ďalšia tretina sa zdržala hlasovania a posledná tretina bola proti. Keď sa postavil prvý poslanec za KDH Július Brocka a vyhlásil: ‚Som proti zvrchovanosti,‘ za ním ďalší stranícki kolegovia, vzdychol som si: ‚Pane Bože, to azda nie je pravda.‘“
Pripravil Matej MINDÁR