O ČOM JE REČ
Rok po Rázusovi (1937) v Ružomberku 18. augusta 1938 zomrel aj Andrej Hlinka! Už v roku 1898, žiaľ, neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v okrese Ružomberok. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. Keď sa sústredil na prácu v týždenníku Katolícke noviny, od roku 1905 sa stali Hlinkovými najbližšími spolupracovníkmi Ferdiš Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. S Hlinkom spolupracovali aj MUDr. Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža. Takže slová Andreja Hlinku, ktoré povedal na smrteľnej posteli, keď vedel, že za ním cestuje predseda čs. vlády Milan Hodža: „Milan, vždy som ťa mal rád!“, nepovedal iba v smrteľnom kŕči, ale vedomý si, že Slováci, nech sú v akomkoľvek politickom zoskupení, majú povinnosť vždy spolupracovať na prospech národných a štátnych záujmov vlastného národa.
Napokon sa Andrej Hlinka 5. decembra 1905 stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. Toto bol projekt, ktorý slovenskému prostrediu, situácii aj slovenskej spoločnosti najviac vyhovoval. Bolo to široké národné hnutie bez akéhokoľvek obmedzovania, ktoré ako rieka strhávalo nadšených a citovo otvorených Slovákov do hlavného prúdu tak, ako keď sa z Váhu stáva po búrke veľká prívalová vlna. Pltník slovenskej slobody vesloval na plti zručne a obratne tak, že ju previedol cez všetky začiatočné úskalia. Slovenská ľudová strana vystúpila s programom všeobecného, rovného volebného práva, Hlinka chcel zrušenie liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), chcel presadiť národnostný zákon, teda základné národné práva pre Slovákov, používanie slovenčiny, ale aj boj proti úžere a silne akcentovala odliv ľudí v opakovaných vysťahovaleckých vlnách. S týmto jej široko koncipovaným programom zvolili do uhorského snemu väčšinu slovenských poslancov.
Pri budovaní novej slobodnej, demokratickej a nezávislej Slovenskej republiky si musíme uvedomiť, aké dôležité sú stavebné postupy budovania slovenského štátu. A skúsme sa empaticky aj hĺbavo pozrieť do duší našich bratov katolíkov, ako intenzívne za prvého Česko-Slovenska prežívali vymenovanie slovenských biskupov. Spisovateľ Imrich Kružliak to opísal takto: „Svätá stolica sa po vzniku Česko-Slovenska poponáhľala s menovaním slovenských biskupov. Bola to radostná zvesť, keď pápež Benedikt XV. v decembri 1920 vymenoval troch slovenských biskupov, medzi nimi bol aj Karol Kmeťko. Ďalšími boli Marián Blaha a Ján Vojtaššák. Všetkých 13. februára 1921 slávnostne vysvätili v historickej pribinovskej a metodovskej Nitre. Boli to prví slovenskí biskupi v pravom slova zmysle od čias Alexandra Rudnaya a Štefana Moysesa. Minister pre správu Slovenska Martin Mičura vyjadril ako katolícky Slovák radosť a vďaku, že Svätá stolica ‚vyslyšala prosby slovenského katolíctva‘, keď ho pozbavila takých cirkevných hodnostárov, ‚ktorým zostali cudzie veľké svetové štátne prevraty a nové smernice nášho národa‘. Andrej Hlinka už 20. novembra 1920 písal z Prahy: ‚Plesaj, osirelé Slovensko! Tešte sa, vŕšky naše, plesajte, chudobné slovenské matky, lebo prví slovenskí biskupi sú tvoji synovia citom, krvou. Sú kosť z tvojej kosti... Plesajte, zazvoňte, zapáľte slávne ohne. Jubilujte, pejte roráty... máme prvých slovenských biskupov‘.“
Stalo sa to po prvý raz, čo pápežský nuncius Kliment Micara prišiel do Nitry vysvätiť synov slovenského ľudu za biskupov. Slovensko malo dôvod osláviť tento deň ako „svoj národný i cirkevný historický deň“. Dnes prví slovenskí biskupi odpočívajú v rodnej zemi. Marián Blaha, banskobystrický katolícky biskup, zomrel v roku 1943, Karol Kmeťko (ktorý bol katolíckym farárom aj u nás v Bošáci) stal sa v Nitre prvým slovenským arcibiskupom, zomrel v prelomovom roku 1948 a spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorý dlhé roky skusoval žalár, zomrel v roku 1965 v Česku, nie doma na Slovensku. Tak sa ho báli pustiť na Slovensko.
Drahoslav MACHALA