Ján Kulich zo slovenských dejín vystaval pozoruhodnú stavbu

thumbnail

Majster Ján KULICH ‒ sochár, čo sa dotkol slovenskej hlbinnosti aj hviezd. Dielo národného umelca profesora Ján Kulicha je už, žiaľ, uzavreté. Bol to však majster sám, kto uzavrel svoje dielo. Všetko podstatné z našich dejín vyjadril v našom výtvarnom umení ako jeden z mála.  Vystaval z ich odkazu pozoruhodnú stavbu, ktorú tvoril a kompletizoval vo všetkých významných a podstatných horizontoch. Do priestoru národných dejín vstupoval ako dôverný znalec, s očarením, eruptívne a nekonformne.Keď sa mnohí báli Cyrila a Metoda, venoval sa im so záväznosťou kultúrneho dejateľa. Vrátil ich, vrátil ‒ vzdelanému národu a kresťanským cirkvám. Pre mnohých to bol dobovo nutný a odvážny, takmer nepochopiteľný jav, lenže Kulich preukázateľne chcel ďalšiu renesanciu slovanského slova a napomáhal ju.

DVOJAKÁ MISIA

Dnes s určitosťou vieme, že išlo o čas 863 ‒ 1963 a dvojitú misiu. Jedna bola solúnskych bratov a druhá sochárova.Tí dvaja sú svätí, čo už ďalej netreba komentovať. Vierozvestcovia Jána Kulicha majú svoje výtvarné cnosti; zobrazil ich tak, ako bolo možné rekonštruovať obraz o nich ‒ v podobách, v ktorých mohli prísť na územie Veľkej Moravy. S tými atribútmi a tým písmom, ktoré koncipovali pre nás a na ceste, na púti k nám, v začiatkoch svojej dejinnej misie. Až po rokoch sa vrátil k ďalšiemu horizontu ‒ k slovenským kresťanským mučeníkom. Málokto o nich čokoľvek vie. Že tu bol povedzme Gorazd, mučeník, Močenok... Samozrejme, išlo a ide o geniálne reliéfne diela, kruhové terče a či, odborne povedané ‒ tondá. Išlo a ide o doslova takmer vedný vklad ‒ v hľadaní novej dobovej ikonografie, ale aj v tom, že spolu s prof. Matúšom Kučerom šírili dovtedy neznáme, vlastenecky a nábožensky závažné hodnoty a informácie.

■ APOTEÓZA SVÄTOPLUKA

Vzápätí sa majster Kulich začal venovať Svätoplukovi. Mnoho hlúpych, ba až zúrivých slov zaznelo v spojitosti s týmto monumentom na Bratislavskom hrade. Azda najviac o dvojkríži na jeho štíte, ktorý je doteraz farizejsky schovaný. V tejto otázke vážne slovo vypovedala aj Matica slovenská a jej odborníci. Konštatovali iné traktovanie, ako bolo oficiálne stanovisko komisie, ktoré si na potvrdenie svojej osobnej zaujatosti a nevraživosti objednal predseda istej politickej formácie, vtedy v pozícii predsedu parlamentu. Ten, kto vníma vlastnými očami a vlastným umom, nemohol nevidieť, že sochár to vyjadril plastickosťou, na ktorú dovidí aj slnko.

PRAMENE HODNÔT

Ak  by sme sa vrátili k rokom jeho pražských výtvarných štúdií, Ján Kulich sa povedľa mladších ‒ Arpáda Račka a Štefana Pelikána, stal odchovancom medailérskej špeciálky Otakara Španiela. Tu pramení, v tom tkvie absolútna výtvarná hodnota Kulichovho komorného výtvarného prejavu, najmä však medailérskej tvorby. Aj tí najzarytejší šíritelia protikulichovských táranín a organizovaných (!) dezinformácií nezabudli, lebo nemohli nespomenúť svetovosť tých hodnôt, ktoré znamená jeho medailérska tvorba a neskôr vďaka nej slovenská medailérska tvorba a tvorba mincí všeobecne. To možno povedať aj o jeho portrétistických kvalitách. Porovnateľného portrétistu v slovenskom výtvarnom umení naozaj niet.

Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia sa v Kulichovej tvorbe prejavuje dynamický vývin, a to akoby troma smermi: v reliéfnej a komornej tvorbe a v tvorbe mincí, najmä k závažným témam a podnetom protifašistických tradícií, v monumentálnej  sochárskej pomníkovej a pamätníkovej tvorbe k odkazu národných dejín a protifašistického zápasu, ako aj vo výtvarných technologických experimentovaniach a vrcholných realizáciách ‒ v hydronáliu či vo zváranom železe. V roku 1964 sa zúčastňuje na súťaži k jubilejnému výročiu Slovenského národného povstania a získava ocenenie za súbor šiestich plakiet. Práve tu vzniká ten nie často badateľný súvis, že obraz a odkaz SNP možno vyjadriť aj ako skutočné výtvarné dielo, bez tematického nánosu, ako vzácnu autentickú národnú spomienku.

V tom období Ján Kulich završoval aj práce na súbore medailónov, na plaketách osádzaných na dverách obradnej siene v Kolumbáriu duklianskeho memoriálneho komplexu. Pojem Dukla však bol ‒ a dúfame, že bude aj v budúcnosti ‒ stotožňovaný s jeho ústrednou plastikou Žalujem!, respektíve s jej opisným názvom Slovenská matka ďakuje sovietskemu vojakovi ‒ osloboditeľovi. Dielo vznikalo už v polovici päťdesiatych rokov, pričom autor svojou východiskovou štúdiou súsošia zvíťazil v sochárskej časti celoštátnej súťaže k desiatemu výročiu oslobodenia v roku 1955. Úspešne pritom obstál v konfrontácii s výtvarným návrhom súsošia od mimoriadne prestížneho českého umelca Josefa Malejovského, autora dverí obradnej siene Pamätníka na Vítkove v Prahe. V roku 1959 bola na Dukle inštalovaná štúdia realizovaná v patinovanej sadre a v roku 1962 (!) bolo toto dielo slávnostne osadené. Do roku 2014, až do mimoriadne sporných úprav nad rámec symboliky cintorína padlých príslušníkov československej armády, bolo toto dielo exponované na plateau, na piedestáli architektúry pamätníka vytvorenej Josefom Grusom (1949). Možno síce predpokladať opatrnícke príčiny českých a slovenských vojensko-bezpečnostných zložiek proti antisovietskej pomníkovej „ikonoklazme“ v Ukrajine a Poľsku, lenže u nás nemožno tolerovať nezákonnosť a ani defetizmus a devalvovanie antifašistického odkazu dejín.

ALEJA HRDINOV

Ján Kulich a Dukla, to je však aj súbor heroizujúcich portrétov v Aleji hrdinov. Asistovali mu pri tom zdatní kolegovia ‒ Arpád Račko, Alexander Trizuljak a Ladislav Berák. Vzniklo pätnásť portrétov hrdinov, veliteľov a padlých bojovníkov sovietskej a československej armády. Aleju hrdinov odhaľovali v roku 1982 a Ján Kulich vytvoril pre túto galériu skutočne vynikajúcich portrétov podobizne L. Svobodu, S. V. Koneva, K. S. Moskalenka, K. Klapálka, R. Tesaříka, A. Sochora a I. V. Babina. Napokon v roku 1989, 4. októbra, slávnostne odhaľovali Pomník Ludvíka Svobodu vo Svidníku, ktorý vznikol v tandeme s architektmi ‒ akad. arch. Branislavom Kulichom a akad. arch. Karolom Brnom.

S Jánom Kulichom je spojený celý povstalecký  reťazec  pomníkov  a pamätníkov  v  Dolnom Harmanci, vo Zvolenskej Slatine, v Partizánskom, Bratislave, vo Zvolene... Jeho pomníková tvorba má mnohopočetné historizujúce a tematické vrstvenia. Povedľa dobových statických riešení prichádza (kongeniálne s Františkom Gibalom) s dramatizujúcim a dynamickým novotvarom a výrazom náročného historického sujetu. Povedľa piliera v tvorbe, ktorý preň znamenala Dukla, sústreďuje sa aj na vznik súsošia pre bratislavský Slavín (1959). Koncipuje tu náročné súsošie vyjadrujúce pocity a okamihy po oslobodení, ktoré zároveň, hoci v bronze, rieši pre mnohých sochárov „neriešiteľný“ pohyb postáv značných objemov. To, čo je v keramike a porceláne hravo možné, to je málokto schopný vyjadriť v rozmernom bronzovom, pomníkovom tvare. Túto schopnosť (vyjadriť dynamiku pohybu postáv) sochár Kulich pripomenul vo svojom Svätoplukovi...

Povstalecký pomník a pamätník vo Zvolenskej Slatine je venovaný nie iba miestnym padlým. V sochárskej tvorbe Jána Kulicha je toto dielo akoby na konci súboru diel, ktoré vznikali na báze zváraného železa (alebo ocele). Vari doslova na jej konci je terchovský Jánošík. Čo všetko však vzniklo na báze zváraného železa ‒ nie iba Bratrík, ale aj zvolenský Štúr, ako aj ‒ Matica pred druhou budovou staviteľa Jána Palkoviča. Matka z pamätníka vo Zvolenskej Slatine je aj pomníkom účasti Matice v SNP. Iba v tomto období sa, našťastie, opätovne dozvedáme aj o odkaze matičiarskych osobností, ako boli J. Marták, J. Barč Ivan, A. Hirner...

ŤAŽISKOVÉ DIELA

V roku 1974 vznikajú dva nesporne najvýznamnejšie Kulichove pamätníky k odkazu SNP. Súsošie v Bratislave (architekt D. Kuzma) a vo Zvolene (architekt J. Lacko). Vyšlo množstvo odborných referencií na tieto realizácie (J. Dekan, Ľ. Petránsky, K. Kahoun, Ľ. Peterajová...) Povedzme teda niečo nové ‒ bratislavské súsošie si našlo svoje nové revolučné miesto. Po dlhé roky bolo aj hrobom neznámeho vojaka, kde si celý svet uctil štátnymi poctami význam slovenskej hrdinskej dejinnej udalosti. Dopovedzme však aj ten hodnotový kánon ‒ pamätník je aj pomníkom – dávnej autentickej pocitovosti odbojníka, vrúcnej matky a hroziacej sa láskavej ženy. Autorský celok podnetov zo SNP Ján Kulich završuje sochárskym dotvorením vchodových dverí na Gajovej ulici v Bratislave. Na pamätnom mieste vzniku Vianočnej dohody (1943, 1983). Spomenuli sme Maticu slovenskú. Žiada sa pripomenúť, že Ján Kulich bol jej funkcionárom. A nie náhodou. U neho naozaj žiari to vzdelané národniarstvo, a to práve tým, čo akoby mimochodom vytvoril: sochárskou a pomníkovou galériou osobností slovenských národných dejín. Od Mateja Bella cez štúrovské a hurbanovské portréty a podnety až po štefánikovský pomník.

Od začiatku sedemdesiatych rokov, a aj neskôr, koncipoval však rozsiahly, doslova neprekonateľný komplet plakiet a medailónov s portrétmi (a citátmi) slovenských literátov a dejateľov ‒ od renesancie a reformácie cez literárny barok, osvietenstvo, národných buditeľov, ba až po tých ľavicových, moderných, nedávnych. Takmer celý súbor tvoril výtvarné dotvorenie bratislavského Klubu spisovateľov a súborne bol tento celok exponovaný na Hrade Ľupča v čase slávnostného otvorenia stálej expozície v roku 2013 pri príležitosti významného výročia príchodu vierozvestcov na územie Veľkej Moravy.

Ak svoju reliéfnu epopeju Ján Kulich nazval Z našej histórie, to asi preto, aby získali a nadobudli hodnoty intelektu, mravnosti a slávy. O jeho tvorivej veľkosti  a umeleckej presvedčivosti a priebojnosti sa možno presvedčiť aj v jeho Galérii vo Zvolenskej Slatine.

Ladislav SKRAK ‒ Foto: Emil SEMANCO