Pred pätnástimi rokmi sa Tatrami prehnala víchrica storočia. Miroslav Hromada, vedúci v matliarskom hoteli Hutník, nachytro upratal veci na stole a pozrel sa na hodinky. Manželka ho ako obyčajne čaká pri pive v malej reštaurácii, ktorú tu stále volajú Poľská krčma, aj keď názvy mení rovnako často ako majiteľov ‒ zo školy, kde pracuje, to má len cez trať a cestu. Tekutý komplex vitamínov, vravieva, upokojuje... Možno aj preto je u nich pohoda. Ešte ho na recepcii oslovil vrátnik s akýmsi drobným problémom, nechaj to na zajtra, odvrkol mu, nehorí, ponáhľam sa za ženou do Smokovca, predpovedajú búrku a vetrisko nad sto kilometrov... Maj sa! Hodinky na palubovej doske ukazovali o desať minút tri. Budúci rímsky historik Jozef Flavius, keď bol ešte povstalcom v jednej zo židovských vzbúr proti Rímu a ešte sa volal Josuaben Mattijahú, prišiel za svojím učiteľom plný beznádeje a zúfalstva: „Vojnu sme prehrali, padla naša posledná pevnosť Jotapata, Rimania dali zváľať hradby a celé okolie zrovnať so zemou, mužov povraždili, knihy popálili, pijú naše víno a milujú naše ženy. To je koniec, rabí...!“ ‒ „Mýliš sa, synu. To je začiatok. Nikdy dobyvateľ neurčil nadlho okupovanému štýl života. Naopak. S chlebom, s vínom a so ženami nasával aj spôsob života!“ ‒ „Na to však nestačí jeden ľudský život,“ skríkol Flavius, „to potrvá stáročia!“ ‒ „Iste. Čo je však ľudský život v dejinách Zeme?“
Tento rozhovor, zdanlivo nesúvisiaci so zničenou krajinou okolo nás, mi prišiel na um, keď som viezol kamaráta zo správy Tatranského národného parku do Domu spisovateľov v Hornom Smokovci.
V prítmí okolo Detského raja pahýle stromov vyskakovali v reflektoroch ešte strašidelnejšie, ako keď som za vidna sledoval okolie z Popradu do Smokovca a potom až kamsi nad Hágy, kam sa dalo dôjsť. Ani sme sa nerozprávali, len občas môj spolucestujúci začul vzdych.
„Nefňukaj! Všetko tu už bolo. Raz za osemdesiat, možno za sto rokov sa niečo také udeje. A to nevravím o časoch, keď sa topili ľadovce a odnášali bralá, skaly, pôdu, všetko, čo im stálo v ceste. Ukážem ti fotografie tatranských osád zo začiatku dvadsiateho storočia. Na miestach, ktorými prechádzame, nebol nijaký les!
„ Dobre,“ namietam, „ale pred sto rokmi. Veď to je viac ako ľudský život!“
A on mi odpovedal pokojne ako rabín Jozefovi Flaviovi: „A čo je ľudský život alebo storočie v dejinách Zeme?“
■ NÓRSKE PRÚDY
Štvrtok 18. novembra 2004. V Nórsku sa zrazili dva vzdušné prúdy. Lietadlá zosadali skôr, ako došli do cieľa, alebo sa ihneď po štarte vracali. Lode náhlivo hľadali najbližší prístav alebo zátoku, v ktorej by spustili kotvy. Trajekty medzi Dánskom, Švédskom a Nemeckom prestali premávať. Pri pobreží stáli vlaky. Dvestotisíc škandinávskych rodín zostalo bez elektriny. Večer na ostrove Hidensee namerali víchrici stošesťdesiatdeväť kilometrov za hodinu. Prímorská časť Hamburgu sa ocitla pod vodou. K noci už besnelo aj v okolí Gdanska a víchor sa hnal na juh. Cestou stihol zabiť deväť ľudí, medzi nimi polročné dieťa, keď matke vychytil z rúk kočík a hnal ho pred sebou, kým nenarazil do kandelábra a bábätko nevyletelo na dlažbu. Šesťdesiattisíc poľských bytov stemnelo. Nemeckom a západným okrajom Poľska sa orkán hnal do stredu Európy.
■ PRI BLUMENTÁLI
Pred pol druhou popoludní v piatok 19. novembra som vyšiel z domu za starým bratislavským Avionom a cez Fazuľovú vykročil k rozhlasu. O druhej som mal nahrávať. Pri Blumentálskom kostole ma vietor ovalil prvý raz, v uličke k rozhlasu druhýkrát. Nápor som zdolal iba tak, že som sa mu obrátil chrbtom a zaprel sa celou silou. V krátkej pauze medzi dvoma nárazmi som zazrel ženu ‒ vietor ju mrštil o štítovú stenu bývalej kefárskej fabriky. Dovliekol som ju k plotu školského ihriska, tam sa mohla chytiť železných tyčiek. Chôdzou opilca a štítom vlastného temena som si prerážal cestu k obrátenej pyramíde. V závetrí Národnej banky sa mi to podarilo. Ľutoval som každého, kto je práve na otvorenom priestranstve. Nemohol som tušiť, že na Prístavnom moste vietor už prevalil poľský kamión aj s prívesom a zablokovaný most priviedol do kolapsu celý dopravný systém Bratislavy, v Galante strhol strechu školy, v Piešťanoch strechu vojenského múzea, v Žiline zastavil dopravu, na Kysuciach a Orave už bolo bez elektriny sto dedín, v Košiciach padali aleje... Slovenskí meteorológovia od včera varovali, že sa k nám valí víchrica, ale ľudia sa nádejali, nemusí to rosničkám vyjsť, aj pred mesiacom strašili ‒ a nič. Vtedy sa studený front rozpadol na naše šťastie kdesi nad Českomoravskou vysočinou...
■ NÁHLIVÁ ALENKA
Alenka Višňovská odišla z práce v Hornom Smokovci včaššie, lebo penzión bol takmer prázdny. Letná sezóna sa dávno skončila a zimná sa tu začína neskôr ako na Štrbskom Plese, až okolo Vianoc. Zviezla sa električkou do Popradu, stretla sa so synom, žiakom základnej školy, pravdaže hokejovej, keď sa Erik volá Višňovský, a rýchlo si nakúpila, lebo sa v meste zdvihol vietor a dobre by bolo stihnúť spoj o pol štvrtej, nech sú čím skôr doma. Nevedela, že na popradskom letisku namerali víchru rýchlosť stodvadsaťjeden kilometrov. Netušila, že ide na poslednú električku budúcich dní. Iba sa náhlila. Matka zavetrila nebezpečenstvo. Ako lomnické lane. Tie sa pred chvíľou pustili z hory, celé stádo, prebehli cez park, kam sa naučili chodiť pásť, a zdupotali do hory v doline. Na zastávku Pod lesom električka nedošla. Pred nosom jej padajúci strom zrazil stĺp trolejového vedenia. Ľudia povyskakovali z vozňov dvesto metrov od zastávky pri parkovisku. Tatranci, naučení na fujavice, sa prikrčili, pritiahli vetrovky, pobehli a o chvíľu boli v závetrí sídliska. V tej chvíli na Lomnickom štíte zaznamenali absurdný pokles teploty ‒ z mínus tri na mínus dvadsaťtri stupňov v priebehu niekoľkých minút...
Vyplo svetlo. Alenka s Erikom vykukli spoza deky, ktorú pred polhodinou pripevnili na okno ‒ tma ako v bani. Šmátrali okolo seba hľadali sviečku, zápalky a potom posmelení svetlom vykukli na chodbu. Plnila sa ľuďmi ako kostol na výročné sviatky. Nevydržali v bytoch, hukot, akoby štartovalo vedľa nich lietadlo, ich vyhnal sem. Tu bolo tichšie a necítili sa sami. Na Lomnickom štíte práve zaznamenávali aktuálnu rýchlosť vetra stošesťdesiatšesť kilometrov za hodinu.
Schodisko sa stalo najbezpečnejším priestorom. Z vedno sediacich ľudí sa akoby vytrácal aj strach. Prestali komentovať explózie a uvažovať, čo sa tam vonku asi práve stalo. Tu a tam niekto spomenul svojho najbližšieho, okolie ho hneď ubezpečovalo, že istotne zostal v robote, tam dolu to nebude také hrozné ako tu v prekliatych horách. Raz sa to musí skončiť, hovorili si, pritískajúc deti k sebe.
■ V POĽSKEJ KRČME
„ Poďme, už sa to začína,“ povedal Miro Hromada a jeho pani prikývla. Do Kežmarku je ešte kus cesty. Ledva sa dostali tých pätnásť krokov k autu, vietor ich išiel uchytiť.
Auto z malého parkoviska pri Poľskej krčme vyšlo na cestu. V temnom vzduchu lietali haluze, chumáče buriny a bodľačia a smeti po turistoch, ležiace v priekopách okolo cesty a v húštine nad ňou. Stromy sa nahýnali raz jedným, raz druhým smerom.
„Už aby sme boli v Lomnici,“ povedal muž. „Pod ňou sa les, chvalabohu, končí.
Vtedy na auto padol strom.
■ PÁR DNÍ PO
V Tatrách je krásne počasie. Prichádzame sem s kolegom Vladom Babničom dohodnutí, že napíšeme o tej skaze knihu. Z diaľky sa nám obraz Tatier nejavil nijako hrôzostrašný. Sneh všetko milostivo prikryl, ešte aj tridsaťštyri rokov starú záľahu stavebného odpadu, fúriky, lopaty a batérie pivných fliaš okolo nových objektov, postavených pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní. Katastrofálny polom sme akosi nepobadali ani na ceste z Popradu, okolo boli zatiaľ iba polia a smerom hore do Smokovca ‒ biela plocha zaliata slnkom až po oblohu. Iba niekde na pol ceste ju prerušovali čudne veľké obrysy budov. Až keď sme došli bližšie, uvedomili sme si, čo je na príčine ich čudnej premeny: doteraz ich zakrýval paraván lesa ‒ a toho niet.
Museli sme bližšie, potrebovali sme stáť až kdesi pred sanatóriom v Tatranskej Polianke, aby sme pochopili rozsah katastrofy. Hore po Sliezsky dom, dole po Svit, ak si odmyslíme štíhly hájik pri Batizovciach ‒ samá spúšť. Museli sme vyliezť až na čistinu, už rozrytú mohutnými strojmi, aby sme videli, že svah je do výšky dvoch chlapov zaváľaný krížom-krážom hrubými kmeňmi stromov, len kde-tu vytŕča pahýľ smreka, ktorý musel mať mohutnejšie korene ako susedia, nevyvalilo ho, iba zlomilo v páse alebo v kolenách. A ešte pár takmer načisto odvetvených smrekovcov ‒ týždeň predtým im opadalo ihličie, koruna bola ihneď redšia, nekládla víchru takmer nijaký odpor. Smrekovce jediné vydržali tú svadbu čertov.
■ ŽENA V AUTE
Hanka sa prebrala zo šoku. Pokúsila sa pohnúť. Išlo to, aj keď ju bolelo doslova všade. Strechu auta mali prevalenú, ale ona mala šťastie, hmlisto si uvedomovala, pri tom náraze ju zrazilo do takmer ležiacej polohy. Manžel za volantom zapadol až pod volant, zdalo sa jej, že to ho zachránilo, veď strecha ich auta bola na úrovni kapoty.
Keď to rachlo, cesta pred nimi bola voľná, akurát vo vzduchu sa mihali konáre a igelitky. Teraz tu ležali stromy ako pováľané kolky na konci dráhy. Víchrica hvízdala, rúcala, nesmie strácať čas, vravela si, pokúsi sa dostať z auta a privolať pomoc manželovi. Prešli vlastne len pár metrov. Strom ich trafil pod penziónom Partizán. Pomoc nie je ďaleko!
■ V HORSKEJ SLUŽBE
Keď bosorky začali tancovať a tam hore sa rozpútalo peklo, chlapci z Horskej služby vybehli na dvor spratať autá a techniku. Pod ich parkoviskom je strmý zráz a tam dolu na samom dne železničná stanica, nedajboh, aby im víchrica prevrátila nejaké vozidlo, to by bola riadna fuška vyťahovať ho z koľajiska.
Martin Kulanga, náčelník Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry, prekrikuje vietor, ide do tuhého, chlapci, dúfajme, že tam hore nie sú ľudia, hádam poslúchli varovanie a zaliezli niekde na Hrebienok alebo Zamkovského!
Vošli dnu. Pri kozube bolo teplo. Vysielačka i telefón driemali ako nemecký ovčiak v kúte. Len zvonku prenikali zvuky víchrice a lomoz padajúcich stromov.
Hanka medzitým prekonávala nápory víchra a preliezala popadané stromy. Tamto už je svetlo, to je Gálfyho obchod! Nečula tie príšerné zvuky, necítila vietor, myslela len na svoje bolesti, na svetlo, ktoré už bolo na dosah a na muža v privalenom aute.
V smokoveckej centrále Horskej služby zrazu zazvonilo, až sa nevdojak všetci strhli, ešte aj pes pri kozube. Službukonajúci záchranár sa automaticky pozrel na hodinky, o chvíľu bude musieť telefonát zaznačiť do denníka. Šestnásť hodín, dvadsaťjeden minút. Volala predavačka zo Športcentra na Peknej vyhliadke. Dovliekla s k nim úplne vyčerpaná pani z hotelovej akadémie, keď sa popoludní vracala domov do Kežmarku, privalil ich strom. Niekde pod Partizánom. Vodič je ťažko ranený, nedokázala ho z auta dostať. Žena je v šoku a v bolestiach, sťažuje sa na kríže a hrudník, dovliekla sa do Športcentra, tu leží.„Žena je zrejme v uspokojivej opatere, keby sa jej zhoršil stav, ľudia okolo nej pomôžu. Cieľom akcie musí byť privalené auto s vodičom, o ktorom nevedno, či ešte žije,“ komentoval záchranár. „ Ženu máme po ceste, pozrieme sa aj tam, môže mať vnútorné zranenia...,“ doplnil ho náčelník. Muži prikývli a začali sa obliekať.
■ PRIVALENÝ ŠOFÉR
Kým vyrazili, zhaslo svetlo. Martin Kulanga, Miro Živčák, Erik Dianiš a Tomáš Petrík sa vystrojili skôr, ako ich kolega odbehol od telefónu a zapálil petrolejky. Brali so sebou motorovú pílu, benzín, olej, sekery, skladacie nosidlá, kufrík prvej pomoci, svetlá a veľa drobností, človek nevie, aká maličkosť môže v istej chvíli chýbať.
Prekľučkovali pomedzi popadané stromy k parkovisku a zbehli na autobusovú stanicu. Tu bol terén otvorenejší, každý z nich mal čo robiť, aby ho víchor nešmaril o zem. Nad hlavami im lietali vrcholce smrekov, plechy zo striech a antény. Medzi autobusmi sa krčili skupinky ľudí. Niektorí sa snažili preraziť si cestu k obchodnému domu. Muži z horskej služby vybehli z parkoviska na rázcestie pri železničnom prejazde. Ktosi z nich ešte zakričal, nie je to také zlé, o pár minút sme tam. Vtedy zbadali, že cesta na Tatranskú Lomnicu je úplne zatarasená stromami. Márne hľadali možnosť obísť masu dreva. Nedalo sa. Zostal jediný spôsob ‒ cestu si prepíliť. Tam vpredu leží v aute privalený človek, v športovom obchode zranená žena, musia im pomôcť. Našťastie je to len sedemsto metrov, sotva viac.
■ U HUSÁROV
Gabika Husárová bola sama doma. Sedela nad prekladom anglickej kuchárskej knihy o grilovaných jedlách, barbecue. Manžel, bývalý záchranár horskej služby, teraz pracovník Air Trans Europe, bol ešte na letisku. Obe dcéry, ako sa dnes na mladé dámy sluší, sú vo svete. Z prieduchov kozuba sa šíri teplo. Okolo panej domu pár slovníkov, šálka čaju a svietiaci monitor počítača. Pohoda. Vtedy sa to začalo. Ich dom je vlastne samota, hoci blízko cesty. Keď začula padať stromy, stuhla. Schytila mobil a volala manžela. Nechcel jej veriť. Hej, fičí už hodinu, ale že padajú stromy na ich dom? Strach má, dievča moje, veľké oči. Budem sa ponáhľať!
Zhaslo svetlo. V tme pod oknami zbadala Gabika postavy smerujúce na Matliare. Asi pacienti z liečebne alebo hostia z Hutníka, pomyslela si. Bože, ta nedôjdu! Privalí ich. Zavolá ich dnu. Zaváhala. Ktovie, čo sú zač. A ona sama doma! Brala však baterku a kráčala k dverám. Zaprela sa o veraje a vyšla pred vchod. Ďalej sa nedalo. Dvor bol zavalený stromami. Tí traja sa krčia pri ich garážovej bráne. Zakričala na nich a zamávala baterkou. Pochopili. Preliezli k nej a vošli do ticha.Boli to príjemní spoločníci. Gabina však predsa len zavolala manželovi, že majú návštevu. Nech chlapi vidia, že o chvíľu príde gazda.
Na ceste zrazu zažali svetlá, aspoň na stožiaroch, ktoré nezvalili stromy. U nich tma.
„Idem sa na to pozrieť,“ vraví jeden z mužov, „som banský elektrikár...“ O chvíľu sa vrátil a vrtel hlavou. Transformátor vedľa domu dostal plný zásah. O deviatej všetko stíchlo. Chlapi sa vybrali po svojom. Dala im na cestu čelenkové svetlo, inak tú skazu neprelezú.
Milan už počul, že z Popradu do Smokovca neprejde, cesta od Reymunda je plná stromov. Pustil sa teda na Veľkú Lomnicu a popri Eurocampe do Tatier. Tam musel nechať auto a šplhať sa po zváľaných stromoch. Prišlo mu na um, že túto časť Tatier ľudia volajú Čukotka. Čukotka, to je ono! Domov prišiel pred polnocou, aj to len vďaka kondícii. Dvadsať rokov slúžil v horskej službe.
■ PEKELNÝ ORKÁN
Chvíľami sa ľuďom na schodisku zdalo, že sa peklo končí. To len naberalo druhý dych. O19. hodine mal orkán na Skalnatom plese rýchlosť stodeväťdesiatštyri kilometrov za hodinu. Až po deviatej sa ľudia osmelili a pobrali sa do bytov. Baterkami svietili do kútov a okien, všetko v poriadku, akurát susednému domu chýbala strecha. Zvešiavali deky z okien. Aj Alena s Erikom. Keď padla na zem prvá deka, nedokázala pochopiť, kde sa to nachádzajú. Nevedeli, že približne od deviatej mali nad nimi v úseku Smokovec ‒ Lomnica už elektriku. A zrazu tam, kde večerami vídavali len les a obrysy štítov, svietil pás svetiel ako rozťahané mesto. Čo je to za krajina? Kde sa vzala? Po chvíli pochopila. Tie hotely, penzióny, vily, sídlisko pod Lomnicou zakrýval les. A lesa zrazu niet.
Predavačky v Športcentre sa správali ako profesionálne záchranárky. Ranenú ženu opatrne vyzliekli a uložili do polohy, v ktorej najmenej cítila bolesť. Jedna zalovila v kabelke ‒ v zápisníčku našla číslo telefónu doktora Juračku z Dolného Smokovca. Pán doktor je síce už na dôchodku, ale poradiť predsa môže! Druhá navlhčovala pery pani Hromadovej, kým pán doktor nedovolí, aby sa aj napila. Pán doktor bol dokonca ochotný ihneď prísť, len nevedel, či sa k nim dostane. Dievčatá mu to chytro vyhovorili, neviete si predstaviť, čo sa tu hore deje, cesty sú plné polámaných stromov, chlapci z horskej služby sú už na ceste, len nám pomôžte s prvou pomocou! Doktor sa pýtal na podrobnosti a radil, čo bude najmúdrejšie, kým príde sanitka. Telefonovali ešte najmenej trikrát, kým prišli chlapci z horskej služby. Po príchode sa aj oni spojili s doktorom Juračkom. Podľa jeho inštrukcií jej skontrolovali teplotu, tep, tlak. Šokové hodnoty sa pomaly ustaľovali. A zo Sibíri sa už sem snaží dostať ich dobrovoľný člen MUDr. Slávo Šlosárik. Podchvíľou volal, kam sa mu už podarilo predrať. Môžu sa teda pustiť za jej manželom.
Janka Kroláková z Peknej vyhliadky zaliezla do najtichšej časti bytu. Iba počula, ako manžel volá: „Janka, poď, musíš to vidieť!“ Nešla. Stačil jej ten ukrutný hrmot. Takže pozná obraz len z manželovho opisu. V jednej chvíli víchor schmatol strom pred ich oknami. Nevyvrátil ho a neplesol do doliny. Nie. Vytrhol ho zo zeme, zdvihol a niesol vzduchom, kým ho tma nezhltla. Kúsok vyššie je hotel Panda. Ktosi sa opovážil pozorovať besnenie z krytej terasy. O chvíľu s krikom vbehol dnu: „Ľudia boží, neuveríte! Práve som videl letieť mačku!“
■ EPIZÓDY KATASTROFY
O 21.20 h recepcia hotela Poprad oznamuje Horskej záchrannej službe, že jeho hostia, maďarskí turisti, uviazli autobusom pri Danielovom dome. Služba sa hneď spojila s horárom Stanom Paškom, býva kúsok povyše. Maďarský autobus objavili oveľa neskôr medzi Tatranskou Poliankou a Gerlachovom. Turisti sa mohli uchýliť v hoteli Hubertus, ale sa báli z autobusu vyliezť.
Riaditeľ ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie docent Ivan Solovič odišiel v piatok popoludní z práce domov do Popradu. Keď počul, čo sa hore deje, sadol do auta. Dostal sa len po Štôlu. Ani peši sa ďalej nedalo. Chcel však byť v ústave, najschodnejšou sa mu videla cesta priesekom vysokého napätia. Prešplhal nedlhý úsek a za svitania bol v sanatóriu. Práve z neho odchádzalo asi päťdesiat ľudí, ktorí včera v autách alebo v autobusoch uviazli v blízkosti. Tu im dali najesť a umožnili spojiť sa s najbližšími. O tretej v noci stanica horskej služby vyzvala svojho dobrovoľného člena Jana Mierku zo Štôly, aby preveril okolie, koľko tam uviazlo áut. Jano sa pousmial. Sám sedel v zavalenom aute. Podal správu, že je tu päť áut, väčšinou opustených, ľudia našli úkryt v liečebnom ústave, iba v jednom sú ľudia, ale boja sa vyjsť.
Popradskí hasiči sa presekali po Dolný Smokovec. Vedia už o mužovi v aute pod penziónom Partizán a o jeho žene, ošetrovanej v Športcentre. Pokúsia sa dostať k nim kratšou cestou, ktorá ide od motorestu Reymund popri sídlisku Pod lesom.
Po chvíli zistili, že tu je to ešte horšie. Úzka cesta nad Dolným Smokovcom viedla lesom, ktorého už nebolo. Mysleli si, že stromy budú padať dole do podlesia a cesta bude viac-menej voľná. Kdeže. Stromy sa tu prestali riadiť zákonmi fyziky. Poslúchali len zlomyseľnosť vetra: padali krížom-krážom. Ráno tu na jednom mieste namerali výšku tejto palisády – 8,1 metra. To je asi dvojposchodový dom. Na stometrovom úseku cesty ležalo tristopäťdesiatosem padnutých stromov.
■ BEZ ŽIVOTA
Keď chlapci opúšťali pani Homolovú v športovej predajni, vedeli, že auto s jej manželom nebude ďaleko. Po chvíli zbadali svetlo ‒ batéria auta sa ešte nevybila. Posledný úsek prekonali, z odhodlaním sa doň pustili. Motorová píla strom odrezala od mohutných koreňov, ale skúste tú šesťstokilovú opachu, ktorá sa bráni každým cólom ‒ konármi, ihličím, ba ešte aj živicou, stiahnuť z vozidla na cestu, najmä ak je taká zaprataná, že nemáte ani kam!
Vietor znova zosilnel. Prudko sa ochladilo. Pri ďalších nárazoch víchrice hrozilo, že posledné dva stromy, čo trčali nad nimi, padnú im rovno na prilby. Zrýchlili tempo, podvedome, bez príkazu, v sebazáchove, až im v tom mraze stekal pot po chrbte.
Konečne Maťo Kulanga vliezol dovnútra a nahmatal vodičovi krčnú tepnu. Chýbajúci tep na ruke nemusí ešte nič znamenať. Krvný obeh zraneného a šokovaného človeka môže byť taký slabý, že záchranca tep na ruke ani nepocíti. Alebo ranenému už funguje len malý krvný obeh. Nie je to také jednoduché zistiť, či v rozdrúzganom tele je ešte kvapka života!
Krčná tepna bola bez pohybu. Otvoril mu oči a zažal baterku – fotoreakcia zreničky nulová. „Chlapci,“ vraví, „rýchlo k jeho žene, tomuto už nepomôžeme!“
■ CESTA PRE SANITKU
Cestou si rozdelili úlohy, aby čo najrýchlejšie uvoľnili cestu pre sanitku. Vedeli, že hasiči prerážajú úsek medzi Dolným a Starým Smokovcom. Aby sa však sanitka z popradskej nemocnice dostala k pani Homolovej, musia uvoľniť cestu od železničného priecestia v Starom Smokovci. Dvaja budú píliť a rúbať odtiaľto dolu, dvaja zbehnú po techniku a pôjdu im oproti.
Keď si tí dvaja nabalili potrebné zariadenia a pustili sa vyslobodzovať cestu od parkoviska k športovému obchodu na Peknej vyhliadke, tí zo Športcentra už boli pod hotelom Bellevue. K hornej dvojici sa pridal aj policajt Strela. Po chvíli sa udrel po čele a rozbehol sa práve prepílenou cestou nazad. „Strelovi asi strelilo,“ zamrmlal jeden zo záchranárov. Ten však vedel, čo robí. Doma má dobre vybavený traktor. Keď sa vrátil, chlapi sa nestačili čudovať, ako obratne ním narába.
Na hoteli Šport robili nadstavbu a jeden z murárov sa tam akosi pozabudol. A potom už nemal úniku. Keď začali zavýjať píly, pridal sa k chlapom. V tú chvíľu boli na tomto úseku štyria ‒ dvaja záchranári, policajt s traktorom a chlap zo stavby. Onedlho dobehli chlapci z horskej, ktorí nemali službu, a keď víchor utíchol, vedeli, že treba ísť pomáhať. Za nimi došli piliari z Technických služieb aj s odhŕňačom, paráda! Odspodu, z Popradu šli hasiči. Bola nádej, že sa k šokovanej a pomliaždenej žene dostane sanitka včas. Stalo sa.
Ešte skôr sa podarilo dobehnúť doktorovi Šlosárikovi. Poďakoval sa MUDr. Juračkovi za hodiny, ktoré strávil pri telefóne, a sľúbil mu, že sa o pacientku už postará. K zranenej medzitým prišla aj pani Andrea, majiteľka reštaurácie, v ktorej jej priateľka popoludní sedela. Pohostinstvo mala donedávna plné ľudí, ktorí nestihli odísť pred víchrom alebo sa tam schovali. Pred chvíľou tam však prišla vedúca z Poľany, susedného penziónu, v medzisezóne poloprázdneho. Zastala pri dverách a oznámila osadenstvu: „Ak dáte po stovke, ubytujem vás aj v prezidentskom apartmáne, ak by sme taký v Poľane mali!“
To sú dnes tri eurá.
Okolo polnoci bola cesta z Popradu až po zastávku Pekná vyhliadka presekaná. O chvíľu prišla sanitka. K pacientke na nosidlách si prisadla aj priateľka Andrea. V popradskej nemocnici počkala na záver vyšetrenia, hoci mala doma desaťročného syna a v reštaurácii istotne ešte pár hostí. Lekári konštatovali zlomenú kľúčnu kosť, bolestivé zranenia hrudníka, narazené kĺby, šok. Bez ohrozenia života.
Keď sanitka odišla do Popradu, chlapci z Horskej záchrannej služby a skupina hasičov začali uvoľňovať cestu smerom do Lomnice, teda k zavalenému autu. Nemohli akciu prerušiť. Homola nejavil známky života, ale to bola len zbežná prehliadka, nebol by to prvý prípad, že pacient po ťažkom úraze je v stave zdanlivej smrti a v nemocnici mu ešte dokážu pomôcť. Martin, Miro, Erik a Tomáš pokračovali v akcii.
Niekde na polceste k autu si urobili malú pauzu. Tomáš si rukávom vetrovky utrel spotené čelo. Keď mi o niekoľko dní o tom hovoril, spomenul si na krásny detail:
„Vtedy som v kuželi našich svetiel zbadal veveričku. Sedela medzi popadanými stromami na kúsku zasneženej čistinky. Taký vyplašený pohľad, akým sa pozerala na svet okolo seba, si neviete predstaviť!
Čosi podobné som zažil po príchode do Tatier. Pod domom spisovateľov stálo niekoľko vysokých smrekov a jeden smrekovec. Smreky ležali na zasneženej zemi. Nad nimi sa vypínal len ošklbaný samotár. Redšia koruna a hlbšie korene ho zachránili. Po ňom spanikovane pobehovala veverička. Spomínam si, ako pred pár mesiacmi, keď som tu bol posledne, veselo preskakovala z konára na konár, zo stromu na strom – a zrazu nič, preskočiť nebolo kam!
Ráno sa chlapci dostali k autu. Zdola už dorazili hasiči a mohla prísť aj sanitka. Cez vylomené dvere zničeného Pugeota 205 vytiahli telo. Lekár konštatoval smrť, ktorá podľa všetkých znakov nastala v okamihu, keď strom padol na strechu automobilu.
Dvaja synovia zostali bez otca, Hanka sa stala vdovou. Pre chlapcov z Horskej záchrannej služby sa skončila akcia. Trvala šestnásť hodín...
Riaditeľ Štátnych lesov Tatranského národného parku Ing. Liška nás informuje, že podľa družicovej snímky NASA víchor zasiahol dvanásťtisíc hektárov lesa, povalil takmer tri milióny kubíkov dreva, čo je asi päť miliónov stromov. Toľko, čo je Slovákov. Iba jeden strom zabíjal. Tu by sme mohli náš príbeh skončiť. Lenže on je nielen o smrti, ale predovšetkým o živote. Preto mi dovoľte pokračovať. O ľuďoch a stromoch. Lebo aj stromy majú svoj život. V sobotu o siedmej ráno sa zišiel v Poprade krízový štáb. Pred ôsmou štartoval vrtuľník. Mal zistiť, kde sú zakliesnené autá a autobusy. A či sú tatranské cesty a cestičky priechodné. Po obhliadke vydali zákaz vstupu na všetky značkované chodníky ‒ všetky sú zavalené. Prioritné úlohy: zásobovať ľudí odrezaných od sveta, vyslobodiť zatarasené vozidlá, spojazdniť cesty a električkovú trať.
- VOLANIA O POMOC
Vrtuľník sa dostal k žene, ktorá zostala v aute medzi Štôlou a Vyšnými Hágmi. Podchladenú ju previezli do nemocnice. Hneď potom rozviezol jedlo, čaj a deky ľuďom zo šiestich autobusov, zarúbaných na tatranských cestách. Z hájovne Tri studničky telefonujú lesníci, že sa nedostanú ani do Pribyliny, ani na Štrbské Pleso, prosia o potraviny. Vrtuľník vezie zásoby ‒ chlieb, konzervy, slaninu, vodu a čaj. Z horárne v Kežmarských Žľaboch volá dvadsaťštyriročná mamička s dvoma synmi ‒ jeden má tri roky, druhý dva týždne. Ide po nich vrtuľník. Vo väčšine volajú ženy, privalené vo svojich domoch. Muži boli v práci alebo na ceste z nej. Prichádza správa, že je nezvestný lesný robotník, ktorý bez pomoci zostal v hájovni nad Podbanským. Horská záchranná služba sa v nedeľu ráno chcela k nemu dostať od Važeckých lúk terénnym vozidlom, márne, napadlo tridsať centimetrov čerstvého snehu, lesné cesty boli neprejazdné. Vrtuľník pristáva teda na Važeckých lúkach, berie na palubu dvoch záchranárov a smeruje k hájovni. O chvíľu zbadali dym z komína a pár koní na zasneženej lúke. Furman Miro Grešák z Kýčera je živý a zdravý, odmieta však transport, nemôže predsa opustiť koníky. Nech mu zhodia poživeň a vodu, zatiaľ si ju berie pre seba i koníky z potoka. Astmatikovi na Troch studničkách zhodili lieky. V horskej chate na Pavlovej popadané stromy a sneh odrezali od sveta dvoch bezdomovcov. Aj im chlapci z horskej služby spustili jedlo a vodu. Dvaja Poliaci sa pustili z Hrebienka do Smokovca napriek varovaniu. Medzi popadanými stromami sa zamotali ‒ ani hore, ani dolu. Záchranári ich našli po hodine hľadania a po ďalších dvoch hodinách vysekali z bludiska. Pani Pacigová býva v Starom Smokovci na vrchnej ceste, čo vedie od Grandu popri policajtoch k Jakubkovej lúke. Dom bol okrúžený stromami. Popadali na seba. Ako fantasmagorické indiánske tí-pí. Vdova nevedela, čo si počne. Ani dverami, ani oknom sa vyliezť nedalo. Nechcela telefonovať na horskú službu ani hasičom, majú teraz vážnejšiu robotu. Zavolala teda mobilom bratranca na Liptove. Vystrašil sa a začal organizovať pomoc. Popoludní dobehli hore ôsmi s husquarnami, so sekerami a s topormi... Veľmi sa ospravedlňovali, že nemohli skôr, ale ich autá hasiči zastavili na ceste z Popradu, tam museli vozy odstaviť a ďalej šliapať peši. Dali sa do roboty. Vyslobodili dom v utorok. Dreva má pani na tri roky.
■ PRVÉ DNI
Podarilo sa uvoľniť cestu v polovičnom profile z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso. Kto ju videl v sobotu, nechcel veriť. Večer sa vozidlá záchranárov, sanitky a ťažké mechanizmy mohli pohybovať na celej Ceste slobody. V pondelok uvoľnili jeden pruh cesty od diaľnice cez Podbanské na Štrbské Pleso. V utorok, nepovedali by ste, aký je to krásny pohľad, sa pohla prvá električka.
Organizujú sa veľké skupiny piliarov. Prví sú z Vojenských lesov. Za nimi dobre vybavené oddiely hasičov zo Žiliny a z Malaciek, z okolia Tatier sú nasadení už od piatka noci. Inštitút Krista Veľkňaza zo Žakaroviec poskytuje dvanásť mužov, z toho dvoch s mašinami a nákladným autom. Kežmarok posiela skúseného drevorubača s vysokozdvižnou plošinou a pomocníkmi. Prichádza tridsať dobrovoľníkov zo Štrby, partia piliarov z Liptovskej Tepličky, hasiči z Humenného, Košíc, Prešova, Vranova, zo Svidníka...
■ CINTORÍN...
Ešte na jeseň som sa bol prejsť cintorínom v Novom Smokovci. Najkrajším slovenským cintorínom. Žulové balvany, opracované i surové, stáli nad hrobmi v pološere, ktoré vytvorili koruny stromov. Povedal by som, že skôr to boli hroby v tatranskom lese ako stromy na cintoríne. Pristavoval som sa pri priateľoch a známych, aj pri tých, s ktorými som nemal šťastie sa stretnúť. Arno Puškáš, s tým som bol niekoľkokrát v kaviarni smokoveckého Grandu, raz sme do noci debatovali v jeho ateliéri Pod lesom, starý kocúr mi priadol v lone... A Milan Kriššák, ten z vrtuľníka, čo vybuchol na hornom konci Mlynickej doliny... Hroby zváľané, náhrobky zničené, žulové balvany prevrátené, tabule popraskané... Drevorubači z Nového Targu oslobodzujú márnicu, postavenú v goralskom štýle. Leží alebo visí na nej vari dvadsať stromov.
„Ešte nepoškodili ani šindeľ, tak citlivo odťahujú z márnice strom za stromom,“ kričí mi do ucha Jozef Polaštík zo smokoveckých Verejnoprospešných služieb, keď ďalší porezaný strom snímajú zo strechy krásnej drevenice.
■ ... A ZLODEJI
V sobotu večer vykradli v Tatranskej Lomnici dve predajne. Na druhý deň záťah zopakovali. Prestrihli aj policajné pásky na dverách... V utorok ráno vykradli poštu a pobočku Poštovej banky v Poprade. Neďaleko stálo policajné auto s kľúčikom v zapaľovaní. Ušli na ňom. V piatok polícia preverila šesťdesiat nákladných áut, ktoré s prívesmi, návesmi i bez nich odvážali z Vysokých Tatier kmene. Polovici šoférov chýbali akékoľvek doklady o pôvode dreva. Na ďalší utorok urobila polícia raziu znova. Preverila dvadsať vozidiel s drevom. Sedem z nich nemalo nijaký doklad.
Týždeň po víchrici, v sobotu ráno, sa pristavil pri stánku pod hotelom FIS na Štrbskom Plese český dobrovoľník Michal Zitka z Pardubíc. Objednal si čaj. Majiteľ kiosku sa ho pýta, odkiaľ je a čo tu robí. Keď sa dozvedel, že pomáha pri kalamite, kioskár ukázal pohybom palca a ukazováka, koľko mu to sype. Čech že nič, že celá ich partia sem prišla za svoje a robí tu z pasie, lebo majú Tatry radi. Stankár tomu nechcel veriť. Potom predsa len uznanlivo zakýval hlavou. A zobral si za tú teplú vodu dvadsať korún.
■ HLUČNÁ ZIMA I JAR
Zima vo Vysokých Tatrách nebola tichá, azda okrem Vianoc. Na všetkých svahoch, od Kežmarských žľabov na východe po Podbanské na západe, vrčali motorové píly, hrmotili buldozéry, nakladače a nákladné autá s hydraulickou rukou. Najväčší záujem ľudí pútali hádam Rakúšania s mechanizmami, čo pílili popadané stromy a hneď si ich aj nakladali na korbu, a ešte tie hlučné mlyny pod stráňami a pri cestách ‒ ich čeľuste sa zahryzli do kopy haluziny, hodili si ju do pažeráka, eskalátor posunul konáre, kusiská polámaných kmeňov i velikánske korene stromov do svojej mlynice a vzadu zo širokej trúby padali do nákladných áut drobné štiepky, drevená mrvenica, použiteľná v celulózke, papierňach alebo ako biopalivo.
Na jar sa na vyčistených stráňach zjavila kvetena lesných robotníčok. Začalo sa najväčšie zalesňovanie plešatých svahov v dejinách Vysokých Tatier. Najviac sadeníc minuli na stráňach od Nového Smokovca po Tatranskú Polianku, kde víchor zoťal všetko, od Sliezskeho domu po Batizovce. Potom začiatkom leta za jednou z budov v Tatranskej Polianke si spravili ľudia oheň. Vietor miluje iskry, je preň potešením plachtiť s nimi okolím... Požiar trval takmer týždeň. Valil sa suchou burinou, prikrmovaný popadaným ihličím, vyschnutými vetvičkami, olúpanou kôrou dávno odstránených stromov, poobhrýzal vyvalené korene, plazil sa po pahýľoch, plazil popod vegetáciu, preskočil chodník z Tatranských zrubov na Velické pleso, hnal sa hore smerom k Sliezskemu domu a na východ k Novému Smokovcu. Mladé stromčeky, sadené pre dvoma-troma mesiacmi, hádzali iskry ako prskavky.
Na smrť unaveným hasičom sa ho podarilo zastaviť vari sto metrov pred smokovským benzínovým čerpadlom. Ženy mohli sadiť stromčeky znova.
O niekoľko dní som šiel s niekdajším lesným chodníkom z Polianky do Nového Smokovca, po oboch stranách už iba malinčie a tráva vyše chlapa. Prekvapil ma ostrý zvuk strunových kosačiek. Chlapi z TANAP-u vykášali okolie sadeníc. Zrazu sa začal objavovať mladý les na miestach zhoreniska. Bol to taký prekvapivý obraz, že som sa ani nečudoval, koľkí ľudia tu zastali a s úžasom sa pozerali na tú sviežu mladinu, čo sa zjavila za strhnutou oponou žltosivej suchej trávy, vysokých bodliakov a vatou nafúkaných stebiel vŕbovky.
■ DOBRÉ SPRÁVY
Ráno som čítal v časopise Tatry, že jelenia zver, ktorej expanzia u nás sa začala po prvej svetovej vojne, v štyridsiatych rokoch sa tu natrvalo udomácnila a krátko pred víchricou z Tatier zutekala, je tu znova. Lane, jelene a srnky sa tu cítia tak bezpečne, že sa dokonca špacírujú v lomnickom parku, na lúke pod Grandhotelom. Samé dobré správy. Keby...
Keby po víchrici a požiari neprišla na Tatry tretia morová rana: podkôrový hmyz. Nepatrí medzi pekné stvoreniatka. Azda najškaredším z tejto pliagy je lykožrút, pažravý a ešte sa aj hrdí závideniahodnou potenciou. Miluje smreky. Počas šiestich rokov od víchrice napadol asi tri štvrtiny stromov v najprísnejšie chránených územiach Tatier, v bezzásahovom pásme, čo je asi štvrť milióna kubíkov dreva. V Tichej doline má ticho, v Kôprovej raj. Lesníci mu pred štyrmi rokmi nachystali šesťtisícsto nových feromónových lapačov, chrobák priletí ‒ a neodletí. Do leta roku 2010 nachytali dvesto miliónov lykožrútov smrekových, sto miliónov lykožrútov lesklých, desiatky miliónov inej podkôrovej chrobače, prevažne samcov. Tie majú totiž mimoriadne vyvinutý čuch na vôňu lyka a miazgy. Samice prilietajú až za pachom samcov, vtedy, keď im budúci partneri pripravia bývanie a všetko, čo k láske a plodnosti potrebujú.
Samec, nalákaný arómou povedzme zdravého smreka s čerstvou miazgou, okamžite navŕta kôru. Keď sa ocitne v hĺbke štedrej na potravu a dostatočne teplej aj za studených nocí, vyhlodá dutinu, ktorú botanici nazývajú snubná komôrka. Tam za ním dolezú dve až tri roztúžené samičky. Oplodní ich a začne vŕtať v mäkkom podkôroví chodbičky pre vajíčka svojho háremu. Samičky ta uložia šesťdesiat až sedemdesiat vajíčok. O šesť až desať týždňov, podľa okolitej teploty, sa vyvinú dospelé chrobáky. A vyroja sa do okolia.
Keď počasie praje, od jari do jesene sa vyroja tri generácie. Na jeden strom, aby bezpečne uhynul, stačí tritisíc lykožrútov. Do zimy z neho vyletí päťdesiattisíc a viac. Apokalypsa. Ak človek nezasiahne.
Feromónové lapače všetko nezmôžu. Ani vtáctvo nebeské, ktoré má v Tatrách hody. A proti chemickému postreku sa zdvihla najvyššia vlna grínpisákov v našich dejinách. Vlastnými telami bránili doliny za hlavným hrebeňom Tatier, aby lesníci nemohli odtiahnuť na píly napadnuté drevo, čo bol najšetrnejší spôsob likvidácie pliagy s chorobnou žravosťou a sexom.
Majme v úcte ochrancov prírody, kým má ich úsilie logické medze a kým sa tí mladí nadšenci nestanú „talibancami“. Tatranskí lesníci, ako všetci lesníci na svete, milujú prírodu, láska k nej ich viedla do lesníckych škôl, určite to nebola vidina skvelých platov, školy ich lásku obohatili erudíciou – a my sme zrazu konali pod tlakom nadšených a zanietených detí. Ich vzťah k prírode je obdivuhodná vec, neviem však, či to platí aj vo chvíľach katastrofy. A víchor v Tatrách bol katastrofou.
Istotne je zdravé posilňovať svoj organizmus pohybom, jogou, saunou, ale keď dostanete zápal pľúc, nebudete čakať, že si to telo vyrieši samo. Nesiahnuť za antibiotikami len preto, že zničia nielen choroboplodné streptokoky, ale aj „dobrú“ žalúdočnú flóru, je, samozrejme, nezmysel. Tá sa obnoví už o niekoľko dní. Ani cielený chemický postrek nezasiahne len lykožrútov, to je pravda. Les sa však zachráni a život v ňom, vrátane najmenších živočíchov, dokonca aj mycélia, sa obnoví do roka. Generačný čas lesa je však sto rokov.
Odborníci sa ešte aj po rokoch upokojovali, že lykožrúty sa vybúria na smrekoch ‒ a smrekovce, limba a kosodrevina zostanú uchránené. Dnes pripúšťajú, že kým limba prežila dobu ľadovú, neprežije ochrancov prírody. Vysoko položené lesy v celých dejinách Tatier boli základňou i bariérou zachovania pôvodného rastlinného spoločenstva. Ešte za Márie Terézie ich pomenovali „branná hora“ a považovali za poklad pôvodného tatranského genofondu. Dnes to nemusí byť pravda. Výmera limbových hájov je malá a chrobač ich môže zlikvidovať, ani sa nenazdáme. Už žltne aj kosodrevina. Odborníci sa boja, že ak pažravci nebudú mať v okolí dosť čerstvej potravy a kôry pre svoje snubné komôrky, nájdu ich v kosodrevine.
Za ten čas iní pažravci potichu skupujú pozemky v Tatrách a pod nimi. Developeri zahusťujú tatranské osady luxusnými hotelmi a vilami pre najbohatšiu klientelu. Zmysly nenásytných zahmlila vidina veľkých ziskov...
Ján ČOMAJ ‒ Foto: Emil SEMANCO