Stopäťdesiat rokov slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Začiatkom októbra uplynulo presne stopäťdesiat rokov, keď sa otvorili brány štvortriedneho, teda nižšieho slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Pri príležitosti okrúhleho výročia obec zorganizovala milú spomienkovú slávnosť, pretkanú kultúrnym programom aj vedeckými rozpravami trvajúcu tri dni, pochopiteľne bez záujmu médií. Ak by po uliciach Kláštora pod Znievom pobehoval medveď, to by sem pritiahlo aj tri televízne štáby a tucet novinárov. Chabá bola aj účasť politikov. Len poslankyňa Slovenskej národnej strany a podpredsedníčka výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport Eva Smolíková bola svetlou výnimkou, ktorej sekundovalo niekoľko predstaviteľov okolitých samospráv i Žilinského samosprávneho kraja. Vďaka im za to!
Ešte aj dnes historici a školské učebnice hovoria len o troch slovenských gymnáziách, ktoré vznikli v šesťdesiatych rokoch 19. storočia a v nasledujúcom desaťročí ich štátna moc zrušila. Sú to Osemročné slovenské evanjelické gymnázium v Revúcej (1862), Nižšie slovenské evanjelické patronátne gymnázium v Turčianskom Martine (1866) a napokon Slovenské katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom (1869). Podľa tohto prehľadu slovenskí katolíci vyzerajú ako nanajvýš ľahostajní s oneskoreným záujmom o vzdelávanie v slovenskom jazyku. Štátne osemtriedne katolícke gymnázium v Banskej Bystrici s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré od roka 1862 viedol Martin Čulen, sa akosi neberie do úvahy. Mali sme teda štyri slovenské gymnáziá s veľmi podobnými osudmi.
■ PROTI PANSLÁVOM
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní narástlo Maďarom a maďarónom sebavedomie. Už v júni 1867 vedúce kádre Zvolenskej stolice na čele s notárom a známym prenasledovateľom všetkého slovenského Bélom Grünwaldom sa v júni 1867 obrátili na ministra školstva Jozefa Eötvösa so žiadosťou, aby banskobystrické katolícke štátne gymnázium očistil od nevlasteneckých a panslávskych živlov. Liberálny minister vyhovel, Čulena a slovenských profesorov z gymnázia odstránil. Keďže škola bola štátna, šlo to veľmi ľahko. Od jesene 1867 sa v Bystrici vyučovalo v maďarskom jazyku a slovenčina sa stala nepovinným predmetom. Katolícki Slováci zostali bez strednej školy. Iniciatívy sa chopili bývalí absolventi bystrického gymnázia, ktorí študovali na peštianskej univerzite. V apríli 1868 vydali v Pešťbudínskych vedomostiach výzvu, aby sa začalo pracovať na zriadení samostatného a len od patronátu závislého, teda neštátneho slovenského katolíckeho gymnázia a začali organizovať finančnú zbierku.
Na výzvu nadšene reagoval Franko Sasinek a zaviazal sa, že hoci je chudobný, na gymnázium obetuje dvesto zlatých, i keby mal peniaze vyžobrať. Popri Sasinkovi sa do príprav zapojil aj Martin Čulen a spoločne presviedčali ostatných Slovákov, aby budúce gymnázium podporili. Od jari 1868 vyzbieraná suma rýchlo rástla, prispievali slovenskí kňazi, kapláni, učitelia, ale i remeselníci, roľníci, ba i celé obce. Na gymnázium sa po grajciaroch zbieral aj jednoduchý ľud pri krstinách, na svadbách, pohreboch a na zábavách. Kto nemal hotovosť, prisľúbil pár meríc obilia z budúcej úrody, ovcu či jalovicu. Martin Čulen pre myšlienku školy získal richtára Jána Capku a jeho zásluhou predstavenstvo mestečka Kláštora pod Znievom sa uznieslo, že „v prípade, keď utvoriť sa majúce slovenské katolícke gymnázium a vrchnostenské povolenie obsiahne, také s radosťou a najväčšou ochotou do lona svojho prijať je hotové“.
V polovici októbra1868 sa v Kláštore pod Znievom zišlo stodvadsaťsedem katolíckych kňazov a laikov, ktorí na gymnázium prispeli vysokými sumami a vytvorili patronát, teda akúsi správnu i dozornú radu gymnázia. Rozhodli, že v nasledujúcom roku sa tu otvorí prvý a druhý ročník a za riaditeľa určili Martina Čulena, ktorý mal vypracovať štatút školy a zariadiť u vrchnosti všetko potrebné.
V čase vrcholiacich príprav na otvorenie školy 5. júla 1869 zomrel banskobystrický biskup Štefan Moyses. Kláštorského gymnázia sa už nedožil. Pre Slovákov to bola nenahraditeľná strata. Ešte žila nádej, že na biskupský stolec zasadne niektorý z katolíckych národovcov. Hovorilo sa o Jánovi Mallom, lebo vynikal vzdelaním i charakterom a mal aj dobré kontakty vo Viedni. Uhorská vláda napokon dosadila Arnolda Ipolyiho-Stummera. Na čelo čisto slovenskej diecézy sa dostal biskup, ktorý len slabo lámal slovenčinu. Sympatické bolo, že sa ju začal doučovať. Ale slovenský duch sa z bystrickej biskupskej auly vytratil a s ním aj zbožnosť, akou vynikal Moyses. Biskupov výrok, ktorý zachytil jeho tajomník Michal Hýroš, si iste zaslúži miesto v moderných maďarských cirkevných dejinách: „Inkáb akarok káromkodó Magyart, mint azimád kodó Tótot,“ ‒ Radšej chcem mať zlorečiaceho Maďara ako modliaceho sa Slováka...
■ PRVÝ ROK
Druhé valné zhromaždenie patronátu gymnázia sa zišlo 15. augusta 1869 v Kláštore pod Znievom, kde sa posúdil štatút, určili sa prostriedky na zabezpečenie chodu školy a účastníci definitívne potvrdili Martina Čulena vo funkcii riaditeľa. Slávnostnými bohoslužbami bol 3. októbra otvorený prvý školský rok. Do toho času sa na gymnázium vyzbieralo šestnásťtisíc zlatých. Na štúdium sa prihlásilo sedemdesiatštyri žiakov pochádzajúcich z nebohatých slovenských roľníckych a remeselníckych rodín. Preto Čulen zriadil pri gymnáziu aj alumneum, teda jedáleň, kde chudobní žiaci dostávali zadarmo trikrát denne stravu, ba aj odev, zošity i učebnice. Za veľmi nízky poplatok mohli bývať v gazdovských domoch mestečka. Riaditeľ najviac dbal na kvalitu výučby a do pedagogického zboru sa mu podarilo získať odborne zdatných a národu oddaných učiteľov, ako bol Gabriel Zaymus, Dr. Matej Korauš či Samuel Zachej. Škola sa utešene rozvíjala, v roku 1871 mala už stoštyridsaťpäť žiakov. V nasledujúcom roku gymnázium navštívil aj biskup Ipolyi-Stummer, aby zistil, aké pomery tu vládnu. Preskúšal žiakov, prezrel učebné plány a s úrovňou výučby bol veľmi spokojný. Na fond školy daroval sto zlatých a prisľúbil, že škole zaobstará právo verejnosti, čím by gymnaziálne vysvedčenia získali všeobecnú platnosť.
Čo sľúbil, aj urobil, a znievske gymnázium bolo zrovnoprávnené so štátnymi školami. Škole to veľmi pomohlo a záujem o štúdium ešte vzrástol. Dosiaľ sa žiaci učili len v provizórnych priestoroch, ktoré boli poskytnuté mestečkom, a tak patronát rozhodol o stavbe riadnej budovy. Na výstavbu, ale i na chod gymnázia a prevádzku alumnea sa organizovali ďalšie zbierky doma aj u vysokých cirkevných predstaviteľov i v cudzine. Uhorskí biskupi nedali nič, ale predseda patronátu opát Ján Gotčár využil svoje kontakty v Nemecku a Rakúsku, a tak linecký biskup dal tisíc zlatých, regensburský sedemstopäťdesiat zlatých. Aj bývalý profesor bystrického slovenského gymnázia Emil Černý, ktorý po jeho pomaďarčení odišiel do Ruska, poslal šesťsto rubľov, čo bolo vyše tisíc zlatých. Nazbieralo sa vyše dvadsaťtisíc zlatých, a tak v apríli 1874 položili základný kameň novej budovy. Aj keď ju do jesene dokončili, gymnázium sa už do nej nenasťahovalo. Prečo?
■ PROTISLOVENSKÝ ČASOPIS
V Banskej Bystrici 8. apríla 1873 vyšlo prvé číslo dvojtýždenníka Svornosť. Časopis zohral dôležitú úlohu pri likvidácii slovenských gymnázií aj Matice slovenskej. Pri zrode Svornosti stál v tej dobe už zvolenský podžupan Béla Grünwald. U vlády vybavil dotáciu desaťtisíc zlatých ročne. Časopis bol písaný po slovensky a vystupoval v mene Slovákov, obsah prevažnej časti článkov bol však protislovenský. Prispievatelia sa pod svoje výtvory ani nepodpisovali. Hneď v prvých číslach autor série článkov „Naše školy“ sa snažil dokázať, že Slováci nepotrebujú slovenské školy, ale maďarské, a to najmä z dôvodov civilizačného pokroku. Opakuje sa v nich myšlienka, ktorá sa s pomocou tlače a štátneho aparátu šírila až do konca Uhorska: „Stať sa Maďarom je progres, zostať Slovákom znamená úpadok.“ V novej úprave sa táto téza opäť oprášila, ibaže Maďara naši „progresívni liberáli“ vymenili za Európana...
■ OSTRÉ VÝPADY
Po spochybnení opodstatnenosti slovenských škôl sa na stránkach Svornosti začali množiť ostré výpady proti slovenským gymnáziám, ktoré vznikli vraj preto, aby sa panslavizmus medzi hornovidieckym, vlasť svoju milujúcim slovenským obyvateľstvom cestou stredných škôl rozširoval... Články prinášali fantastické správy, aký protivlastenecký duch panuje v slovenských ústavoch, ako je v nich zanedbávaná výchova a duchovné vzdelanie študujúcej mládeže, keďže sa hlavný dôraz kladie len na rozširovanie panslavizmu. Nehorázne výmysly Svornosti však preberala peštianska vládna i bulvárna tlač a vydávala ich za všeobecný postoj väčšiny vlasti oddaných Slovákov.
Minister školstva a tuhý vlastenec Trefort, inak narodený v Humennom v rodine francúzskeho lekárnika, plynule hovoriaceho francúzsky, nemecky a rusínsky, sotva však maďarsky, ochotne vyhovel „naliehavým hlasom“ zo Slovenska a vyzval evanjelickú a katolícku cirkev, aby vyšetrili pomery v gymnáziách.
Už v máji zavítala na kláštorské gymnázium komisia pod vedením škôldozorcu Jána Bartona. Podrobné vyšetrovanie i prehliadky osobných vecí profesorov a žiakov nepriniesli želateľné výsledky. Barton v správe ministrovi školstva oznámil, že duch na ústave je slovenský a katolícky, ale „žiadnych protivlasteneckých tendencií tu nenašiel. Výučba je veľmi kvalitná a na škole vládne prísna disciplína“. Vysoko hodnotil znalosť maďarského jazyka u všetkých študentov.
Svornosť ihneď zaútočila na Bartona, ktorý bol slovenského rodu a aj Čulenov priateľ, a referovala o jeho panslavistických sklonoch a panslávskych priateľoch. Mediálna kampaň priniesla ovocie, výsledky vyšetrovania sa nebrali do úvahy. Minister školstva navrhol patronátu znievskeho gymnázia, aby ústav prepustil do štátnej správy, čo by znamenalo jeho pomaďarčenie. Patronát sa pochopiteľne zdráhal, preto Trefort nariadil gymnázium zatvoriť. Oficiálnym dôvodom bola „dojemná“ starostlivosť o žiakov, lebo vraj budova školy je vlhká a pobyt v nej ohrozuje ich zdravotný stav. Potom síce patronát vyslovil súhlas s prevzatím gymnázia štátom pod podmienkou, že zostane katolíckym a profesorský zbor sa nezmení. Trefort už nepristúpil na kompromis a dosiahol kráľovský súhlas na zrušenie školy. Na zdraviu škodlivé prostredie sa zázrakom zabudlo. Do budovy sa zakrátko nasťahoval slúžnovský úrad.
Podobný osud mali aj zvyšné dve gymnáziá a napokon aj Matica slovenská, a tak od roka 1875 Slováci na viac ako štyri desaťročia zostali bez vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií.
Kým v obnovené martinské a revúcke gymnázium boli poštátnené a stali sa československými gymnáziami, znievske si chcelo zachovať čulenovskú tradíciu a konštituovalo sa ako Slovenské patronátne katolícke verejné reálne gymnázium. Od začiatku sa štátne orgány k škole správali macošsky, prekážal tu panujúci kresťanský, slovenský a národnobuditeľský duch. Gymnázium bolo odkázané na zbierky ako za Uhorska a na školné. Ministerstvo školstva a národnej osvety dokonca 20. júna 1920 zakázalo na znievskom gymnáziu vyučovanie. Patronát sa odvolal k Najvyššiemu súdu a aj v školskom roku 1920/1921sa žiaci učili, ale za mimoriadne zložitých podmienok. Hromadné petície jednotlivcov i obcí, požadujúce zachovanie historickej strednej školy, zvrátili nezmyselné rozhodnutie, a tak štátna moc sa pokúsila gymnázium zničiť ekonomicky. Nielenže ministerstvo neprispelo ani korunou, ale príslušné orgány zakázali zbierky a milodary na gymnázium a časť už zozbieranej hotovosti zhabali. Kľúčovým českým úradníkom, kormidlujúcim v tom čase Slovensko do močiara čechoslovakizmu, prekážalo, že na gymnáziu sa vyučuje slovenský, a nie československý jazyk ako na ostatných slovenských stredných školách, že žiaci sú vzdelávaní v národnom a kresťanskom duchu.
■ ROZSUDOK SMRTI...
Po roku 1923 sa pomery začali predsa len zlepšovať, úrady opäť povolili zbierky a škole sa voľnejšie dýchalo. Keď sa v roku 1929 prezidentom Slovenskej krajiny stal Ján Ország, rodák z Kláštora pod Znievom, gymnázium začalo dostávať pravidelnú štátnu finančnú dotáciu. V roku 1936 dokončili novú budovu gymnázia, v tom čase najmodernejšiu na Slovensku.
Na prahu svetovej vojny gymnázium navštevovalo päťsto žiakov pochádzajúcich prevažne z robotníckych, roľníckych a remeselníckych rodín. Škola im poskytla kvalitné vzdelanie, popri ktorom sa dbalo na vlasteneckú, náboženskú a mravnú výchovu. Pod dozorom pedagogického zboru tu vyrástli také osobnosti slovenskej vedy a literatúry, ako sú lekár fyziológ Juraj Antal, matematik Cyril Palay, etnológ Adam Pranda, historik Peter Ratkoš, klasický filológ Miloslav Okál, básnik Pavol Bunčák, prozaik Rudolf Jašík, astronómka Ľudmila Pajdušáková a mnohí ďalší.
Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť uvažovalo o zatvorení školy, lebo vraj na nej panoval nevlastenecký, protištátny a ľudácky duch, keďže dlhoročným riaditeľom gymnázia bol historik Dr. František Hrušovský, poslanec Slovenského snemu, ktorý pred príchodom frontu radšej emigroval do zahraničia. Napokon gymnázium prežilo aj povojnové zemetrasenie, ale na škole nastali podstatné zmeny. V roku 1949 bol rozpustený patronát gymnázia, odpadla náboženská výchova a gymnázium zaradili do jednotnej školskej sústavy, ktorá mala žiakov vychovávať v komunistickom duchu. Po ďalšej reforme sa zmenilo na jedenásťročnú všeobecnovzdelávaciu strednú školu. Keď sa žiaci i učiteľský zbor pripravovali dôstojne si pripomenúť deväťdesiate výročie vzniku gymnázia, rada Okresného národného výboru v Turčianskych Tepliciach navrhla strednú školu v Kláštore pod Znievom zrušiť. Rada žilinského Krajského národného výboru s návrhom jednohlasne súhlasila. To bol druhý rozsudok smrti nad znievskym gymnáziom. Podarí sa ho po tretí raz obnoviť?
Ivan MRVA ‒ Foto: archív