Ak by som vedel skladať hudbu, napísal by som ódu na Malú Fatru
Krásu dal našim dolinám Stvoriteľ, nemáme právo ju ničiť
Ivan BROŽÍK – Foto: autor
„Považujem Slovensko za jednu z najkrajších krajín na svete. Náš problém je ten, že nevieme definovať, v čom je hodnota Slovenska. Preto by aj – a hlavne mladí ľudia – mali prejsť túto zem, lebo len vtedy, keď nám niečo chýba, si uvedomujeme hodnotu toho, čo nám chýba.“ To povedal v jednej čitateľskej ankete cestovateľ a filmár Pavol Barabáš. Mňa často a už roky k sebe volá lúka Pod Sokolím, Štefanová, posed pod Poludňovými skalami a pohľad na Rozsutec v červenej žiare septembrového zapadajúceho slnka. Kráľovstvo, ktoré stráži Kamenný mních.
Kráčajúc Terchovou popri Varínke smerom na Vrátnu dolinu človek míňa jeden „Zimmer frei“ za druhým. Tam dolu Varínka nepripomína nič, iba dedinský potok, ponuka voľných izieb nevyžaruje tak isto nič, iba typickú zástavbu socialistického urbanizmu v kedysi naozaj a dnes už iba na papieri rázovitej obci – a obrovitý Jánošík z čohosi striebristo lesklého vôbec nemá ďaleko ku gýču, hoci ako obdivovaného turistami a najmä návštevníkmi folklórnych slávností. Terchová úspešne, ale nie celkom šťastným spôsobom ťaží z toho, čo sa začína niekoľko sto peších metrov nad ňou.
■ TICHÁ NÁDHERA
No, tichá... Azda vtedy, ak sa sem vyberiete niekedy mimo sezóny – či už zimnú alebo letnú v období hlavných prázdnin. Zvolil som obdobie Veľkej noci, tiež takej bez snehu, bez lyžiarskych davov, bez bláznov, ktorí sa tlačia najskôr na príjazdovej ceste, potom na parkovisku, potom pred turniketmi na vlek, potom zas na zjazdovke, aby sa napokon tlačiac v bufete opäť prepracovali k autu uväznenému na preplnenom parkovisku a vydali sa v tlačenici na úzkej ceste kamsi naspäť do „civilizácie“ všedných dní. Po asfaltke práve prešiel dolu prázdny linkový autobus. Pred hodinou išiel hore, viezol dvoch, teraz vezie čerstvý vzduch z Vrátnej doliny. Z unavenej dedinskej Varínky sa stáva dravá mladica, šumiaca, spievajúca, hučiaca a šepkajúca: poď, poď, človek, poď vyššie, tu je život, ktorý sa oplatí žiť. Vody riečky skáču po balvanoch, zarezávajú sa do skál čoraz tesnejšej Tiesňavy, akoby chceli ukrojiť už z aj tak úzkej vozovky pre akurát tak jeden autobus.
■ PATRÓNKA V SKALÁCH
Panenka Mária v miniatúrnej „kaplnke“, vytesanej do skalného masívu nad spenenou Varínkou, volá: Zastav sa pútnik! Zdravas‘, Mária, milosti plná, Pán s tebou. Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen. A ja prosím i za Teba, veď kto za Teba prosí? Kto ešte myslí aj na druhých a vníma ich bytie tak ako to svoje? Prosím, aby aj v doline, ktorú na jednej strane Tiesňav strážiš Ty a na druhej Kamenný mních, kľačiaci a spínajúci ruky nad a pred toľkou krásou našou slovenskou, aby v tej doline ešte stále zostal ranný opar a vzdialený hukot hôr, aby v nej zostala lavička pod Krížom, kde ktosi na strom napísal: „Zastav sa, pútnik, daj odpočinúť svojim nohám, ale aj svojej duši a otvor ju tejto kráse...“
V tejto doline musí zostať tá krása, ktorú jej dal Stvoriteľ. I keď sa do nej za naozaj zvláštnych okolností so svojimi haciendami natlačili politici, podnikatelia, magnáti – i napriek faktu, že sa so svojimi okázalými majetkami rozložili na území národného parku. Ani modliaci sa mních nevymodlil pre tento svet spravodlivosť a rovnosť pre všetkých. A oni si zas nikdy nevymodlia to, čo dostatočne napĺňa obyčajného človeka – schopnosť vnímať krásu prírody a dary Pána v podobe zdravia, očí, ktoré vidia, nôh, ktoré chodia, a sŕdc, ktoré milujú.
■ OTVORENÁ NÁRUČ
Tiesňavy ustupujú, merajúc kroky smerom hore do doliny, úbočia jej kotla zľava odtláčajú Boboty a sprava Sokolie. Neprístupné, na pohľad dravé a človekom nespútané. Sokolie, horský chrbát pokrytý bukovo-jedľovým porastom s výskytom platanu, borovice a tisu. Rastú tam aj kroviny ako jarabina mukyňová, ríbezľa alpínska a lykovec jedovatý. Kto z tých uponáhľaných vie, že na svete existuje aj dryádka osemlupienková, tučnica alpínska, soldanelka karpatská (endemit Západných Karpát), horec Clusiov a prvosienka holá? A všetky naraz na Sokolí alebo kúsok pod ním. V skalách horského chrbta hniezdi orol skalný a sokol sťahovavý. Mimo sezóny sa krútia vo výšinách nad dolinou ako jej praví a nespochybniteľní panovníci.
Vtedy pred rokmi, niekedy koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia a tisícročia bolo kúsok vyššie aj táborisko. Verejné, strážené, obľúbené, vyhľadávané, preplnené a voňajúce. Podvečer, pri stmievaní ním rozvoniavala lákavá stopa táborníckeho gulášu alebo kuriatok smažených na cibuľke s vajcom. Najmodernejšie auto, aké tu kedy parkovalo, bol Spartak, Škoda 440. A popri ňom už len „kredence“ – od tatry po aerovky. V stanoch bez podsady a v hrubých modrých teplákoch prespávali turisti, ktorí si z Malej Fatry a z jej Vrátnej doliny odnášali zážitky a spomienky na celý život. Neraz i nové lásky, tiež životné, trvalé.
Prechádzam cez táborisko a usilujem sa rozpamätať, kde asi moji rodičia mali postavený svoj ihlan, a potom v modernejších dobách obrovské „áčko“ Jadran. Iba betónový základ spod niekdajšej umyvárne tu zostal. Potom už len stromy, kríky, tráva a príroda. A to nádherné podvečerné stmievanie, plné farieb a nádherných tieňov.
■ POD SOKOLÍM
Už len ako spomienka. Ktosi tu dostal povolenie stavať sídlisko. Sídlisko bungalovov pre naozaj majetných, sídlisko, na ktorom prvý zrub postavil vraj „národniar“ z tých ešte nedávno najnárodnejších. Všetci miestni vám povedia kto. A dávajú si prst pred ústa. „Pozor, pssst! On môže všetko.“ Hrozná jazva na tvári Národného parku, ale aj v svedomí tých, ktorí to dopustili. Vraj povedal istý podnikateľ, „aby to nemali na svah ďaleko, veď musíme urobiť niečo pre rozvoj cestovného ruchu a komplexnosť jeho služieb“. Svah, ktorý ponad Starý dvor rastie až k boku Grúňa na druhej strane údolia. Ešte šťastie, že tí, ktorí tadiaľto chodievali s palicou v ruke, v hrubých modrých teplákoch a námorníckom páskavom tričku, v ťažkých vibramkách a s ruksakom na chrbte, ešte šťastie, že sa už nevrátia alebo nevládzu vrátiť. Zaplakali by tak ako ja, ako všetci tí, ktorí sa neveriac v národnom parku pozerajú na cedule Vstup zakázaný – súkromný majetok. Našťastie aj pre Malú Fatru platí, čím ďalej od asfaltky, tým je príroda pôvodnejšia a najmä – slobodnejšia od všetkých tých zbohatlíkov, novodobých panovníkov a priekopníkov podnikania na slovenský „demokratický“ spôsob.
■ LOPÚCHOVÁ DOLINA
Ak by niekto na turistickej mape hľadal tu pod Rozsutcom dolinu s takýmto názvom, nenájde ju. A predsa existuje. Smeruje od Starého dvora serpentínami Varínky až pod poslednú zákrutu pod Starou dolinou, ktorá je bránou do Vrátnej. Na starej čiernobielej fotografii s olámanými okrajmi sa pozerám na skupinku šťastných turistov, ako v lejaku schádzajú dolinou po výstupe na Fatranský Veľký Kriváň a hlavy si chránia obrovskými listami lopúchov. Ako málo kedysi potrebovali mladí k šťastiu, k radosti a k celoživotným spomienkam. Zobral som si ju a hľadal tú zákrutu, v ktorej bola fotografia nasnímaná. Štyria z piatich na tej fotke už nežijú a piatej sviečka práve dohára. Mala šťastie, prešla dolinou veľakrát aj potom, po rokoch, keď ešte vládala. Prechádzala a spomínala na svojich „parťákov“. A mladosť, šťastie, zdravie, vtedajšiu budúcnosť, ktorá je dnes už len nezmeniteľnou minulosťou. I na to málo, čo kedysi človeku stačilo na to, aby jeho duša poletovala na obláčikoch šťastia. Trebárs taká Vrátna dolina, Malá Fatra, Jánošíkove diery a potom krčma v Štefanovej. Alebo výstup na Chleb a potom už len pochod po chrbte Hromového, Stienok, na Poludňový grúň a cez chrbát Stohu až na Veľký Rozsutec. Už len, „už len“.
■ BUDÍME ÚSMEVY
Kráčam si so svojím psíkom, hrdo si nesie nielen postroj, ale aj akýsi psí „ruksak“. Štítom nadšene máva chvostíkom, ale i okoloidúcim, ktorí sa usmievajú a fotia si štvornohého turistu. Kabínová lanovka nás oboch vyťahuje až pod Snilovské sedlo. Najskôr čakajúci chvíľu váhali, ale potom si dvaja mladí prisadli k nám. Kabínka pre štyroch a – psa labradora. Nikdy som nevidel zviera tak sa nadchýnať krásou a majestátom prírody. Nikdy som nevidel to, čo zákon stále považuje iba za vec, majetok, vlastníctvo, ako nadšene sleduje turistický chodník pod dráhou lanovky, ale ani to, ako sa zasnene pozerá do diaľky zo sedla až kamsi na poľské vrchy. Nič mu neprekážalo, ani turisti, ani dravý vietor, prevaľujúci sa cez sedlo smerom do doliny Váhu k Šútovským vodopádom. Pohľady z úpätia Chlebu počas jasného dňa, najlepšie po daždi, patria k čomusi, čo musí rozochvieť dušu všetkému, čo má v tele srdce. Ani granulku, ktorú rád berie ako pochvalu, nechcel. Iba sa pozerať, vnímať. Keby mohlo mať neskoré popoludnie niekoľko mesiacov, sedíme tam spolu dodnes...
■ INÝ SVET
Dobrý deň, Gruss Gott, Jónapot, Dzień dobry, Dobrý den, Hezký den... To sú asi najvyslovovanejšie slová, ktoré na hrebeni adresujú ľudia ľuďom. Rozumieme si všetci, bez ohľadu na vek, reč, oblečenie, výbavu. Tu si musia rozumieť naozaj všetci, ktorí sa sem vybrali. A nielen musia. Tu sa priam žiada usmiať sa na iného, pozdraviť ho, uhnúť sa z úzkeho chodníka, podať ruku ako krátkodobú pomoc pri prekračovaní balvana. A keď to treba, nejaká usmiata pani mi podáva kúsok čokolády . Vidí, potím sa, potkýnam sa, mám toho za sebou už dosť a ja aj ona vieme, že dolu je to ešte ďaleko a dlho.
„Mladý pán, vezmite si, dodá silu, zvládnete to, dajte si.“ Neviem, či som poďakoval. Či som stihol, ponáhľala sa za svojou skupinou. Ak náhodou číta tieto noviny a spomenie si na turistu so psíkom, ktorý nesie ruksak a škriabe sa takmer po skalách do vrchu – ďakujem. Nie za tú čokoládu. Za tú nádhernú spomienku, za tú ľudskosť a blízkosť človečiny. Vynára sa z každého kúska chodníka malofatranských turistických trás.
Každý, kto chce prežiť niečo výnimočne krásne, vzácne a emotívne bohaté, mal by navštíviť Malú Fatru a jej Vrátnu dolinu i blízke okolie. Miniatúrny národný park, kúsok vyššie nad Žilinou, dve hodiny jazdy autom z Bratislavy či tri z Košíc, taký blízky a mnohým na Slovensku ešte neznámy. Národný park Malá Fatra sa nachádza na severe Slovenska v Krivánskej Malej Fatre, v severnej časti pohoria Malá Fatra. Výrazným vrcholom je Veľký Rozsutec, ktorý je súčasťou loga národného parku. Park sa rozprestiera na území okresov Žilina, Martin, Dolný Kubín a Ružomberok. Zaberá územie Krivánskej Malej Fatry, severnej časti pohoria Malá Fatra (od Strečnianskeho priesmyku, ktorým rieka Váh rozdeľuje pohorie na Krivánsku Malú Fatru a nižšiu Lúčanskú Malú Fatru). Vyznačuje sa mimoriadnou členitosťou reliéfu a rozmanitosťou geologických a klimatických pomerov. Zachovali sa tu prirodzené ekosystémy so širokým zastúpením rastlinných a živočíšnych druhov, typických pre Západné Karpaty. V špecifických prírodných podmienkach sa vyskytujú aj endemity (rastlinné a živočíšne druhy, ktoré sa nikde inde nevyskytujú) a tiež reliktné druhy (druhy, ktoré boli v minulých vývojových obdobiach rozšírené na veľkých územiach, teraz sa vyskytujú už len na obmedzených stanovištiach).
V roku 1967 toto územie vyhlásili za chránenú krajinnú oblasť, neskôr v roku 1988 ho prekategorizovali na Národný park Malá Fatra. Jeho rozloha je 22 630 hektárov, ochranné pásmo má ďalších vyše 23 tisíc hektárov...