Prameňom autority Ústavy prvej Slovenskej republiky bol Boh. Existencia Slovenskej republiky v rokoch 1939 ‒ 1945 bola dôležitým medzníkom v dejinách Slovenska. Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 významným spôsobom prehovoril do ďalšieho vývoja Slovenska, najmä v období druhej svetovej vojny. Nie všetko, čo bolo napísané na papieri a najmä v ústave prvej Slovenskej republiky sa naplnilo. Išlo však o historicky prvú ústavu Slovákov v našich dejinách. Jej hodnoty počas trvania prvej republiky neboli celkom naplnené. Slovenský snem 21. júla 1939 zákonom číslo 185 Sl. z. prijal Ústavu Slovenskej republiky. Autorom tohto návrhu bol vtedajší hlavný ideológ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ale aj štátu Štefan Polakovič. „Zakladateľský“ zákon obsahoval aj tzv. recepčnú normu, ktorá upravovala prevzatie dovtedy platných právnych noriem. Ide o recepciu bez výhrady, hoci pri niektorých zákonoch sa pri ich prevzatí predpokladala akási automatická novelizácia. Takáto recepčná norma, ktorá sa uplatňuje pri vzniku nových štátov, nebola na našom území novinkou. Analogickú situáciu riešil aj zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. prijatý Národným výborom československým 28. októbra 1918.
- PORTUGALSKÝ VZOR
Samotná ústava sa skladala z 13 hláv a 103 paragrafov. Inšpirovaná bola troma zdrojmi. Prvý zdroj inšpirácie spočíva v ústave bývalej ČSR, teda sú tam prvky istej kontinuity. Ďalším zdrojom boli ústavy autoritárskych režimov v schusingovskom Rakúsku a v salazarovskom Portugalsku. Z Portugalska pochádza aj tretí zdroj inšpirácie, a to príklad stavovsko-korporatívneho systému. Prameňom autority mal byť podľa preambuly Boh. Celý systém mal byť založený na troch základných ideových predpokladoch: kresťanskom svetonázore, stavovskej solidarite a slovenskom nacionalizme. Na čele štátu stál prezident a jeho hlavným mestom bola Bratislava.
Najvyšším legislatívnym orgánom bol 80-členný Snem Slovenskej republiky (2. hlava ústavy). Snem sa mal voliť na päť rokov a jeho poslanci mali byť volení v priamych, tajných, rovných a všeobecných voľbách. Ďalšie voľby mali pripadnúť na rok 1943, ale nikdy sa neuskutočnili. Ústava stanovovala aktívne volebné právo na vek dvadsať rokov a pasívne na vek tridsať rokov. Slovenský snem bol uznášaniaschopný vtedy, ak bola prítomná aspoň tretina poslancov. Ústava a iné ústavné zákony sa prijímali trojpätinovou väčšinou za prítomnosti minimálne dvoch tretín poslancov. Legislatívnou iniciatívou disponovali poslanci snemu, vláda a špecifický orgán režimu Štátna rada. Snem Slovenskej republiky nebol jediným orgánom, ktorý mohol prijímať zákony. Špecifikom režimu boli tzv. zmocňovacie zákony, čo boli zákony, ktoré boli prijímané vládou v prípade, „ak na zamedzenie nenahraditeľnej ujmy vážne hospodárske, finančné alebo politické záujmy štátu vyžadujú neodkladné opatrenia“. Išlo však len o záležitosti, ktoré nemal vo výhradnej kompetencii snem. Poslanecký mandát bol imperatívny a poslanci požívali rozsiahlu imunitu. Snem mal svoje aj určité výlučné kompetencie, pričom najdôležitejšou bola voľba prezidenta.
- ŠTÁTNA RADA
Slovenský snem a jeho postavenie v systéme bolo z jeho pohľadu neľahké. Režim od začiatku obmedzoval jeho pôsobnosť, a tak snem nikdy nemohol vykonávať svoje ústavné kompetencie, ako by mal. Slovenský snem nepredstavoval ani morálnu, ani žiadnu ďalšiu autoritu v režime a de facto ostal len formálnou inštitúciou v rukách vládnucej HSĽS. Jediným jeho predsedom bol Martin Sokol. Špecifickým orgánom v politickom systéme vtedajšej Slovenskej republiky bola Štátna rada podľa 5. hlavy ústavy. Vznik Štátnej rady bol inšpirovaný talianskou Grand Consiglio de Fascisimo. Oficiálne začala pôsobiť v roku 1940. Štátna rada s trojročným funkčným obdobím nebola voleným orgánom, ale jej členovia boli vymenovávaní. Súčasťou Rady bol aj predseda vlády a predseda snemu. Požívala rôzne kontrolné a poradné kompetencie najmä vo vzťahu k prezidentovi, členom vlády, poslancom snemu a HSĽS. Rovnako mala byť určitým strešným orgánom jednotlivých zložiek moci. Avšak myšlienka akejsi „hornej komory“ Slovenského snemu nebola zrealizovaná. Spoločne však mali právomoc voliť prezidenta. Veľa jej kompetencií ostalo len na papieri a celé jej pôsobenie môžeme označiť za formálne. Pôsobenie „druhej“ Štátnej rady bolo poznačené aj tým, že jej kompetencie a zloženie sa dokonca zužovali. Dá sa povedať, že Štátna rada sa stala „obeťou“ posilňovania vodcovského princípu v režime.
Dôležitú rolu v politickom systéme vtedajšej Slovenskej republiky zastával prezident (3. hlava ústavy). Podmienky možnosti kandidovať za prezidenta boli tradičné, teda prezidentom sa mohol stať občan SR, ktorý spĺňal aj podmienky zvoliteľnosti do snemu a vek štyridsať rokov. Funkčné obdobie prezidenta SR bolo stanovené na sedem rokov a občan mohol byť prezidentom v maximálne dvoch po sebe idúcich obdobiach. Prezident republiky bol volený snemom. Na získanie funkcie bola potrebná trojpätinová väčšina za prítomnosti minimálne dvoch tretín všetkých poslancov. V prípade, že by ani jeden z prezidentských kandidátov nezískal v prvom kole potrebnú väčšinu, nasledovalo by kolo druhé, kde by postúpili dvaja kandidáti s najväčším počtom hlasov. Ak by nastala remíza, rozhodoval by lós. Prezident rovnako disponoval aj právom suspenzívneho veta, ktoré mal možnosť uplatniť do maximálne pätnástich dní od prijatia konkrétneho zákona, pričom na jeho prelomenie bola potrebná ústavná trojpätinová väčšina. Prezident nebol podľa ústavy zodpovedný za svoje kroky, za ne bola zodpovedná vláda, „dôkazom“ je § 39, ktorý jasne definuje prezidenta ako nezodpovedného za svoje kroky. Prezident mohol dokonca vymenovať poslancov parlamentu. Taktiež mohol predniesť tzv. „posolstvá“ (dnešná „správa o stave republiky“), čo sa udialo celkovo trikrát. Za jediného prezidenta prvej SR bol manifestačne zvolený 26. októbra 1939 v aule Slovenskej univerzity Jozef Tiso. Jeho pozícia a autorita boli definované jednak kompetenciami, ale aj jeho minulosťou ako predsedu HSĽS a akéhosi prirodzeného následníka Andreja Hlinku.
- ZODPOVEDNÁ VLÁDA
Významnú úlohu v politickom systéme hrala, samozrejme, vláda (4. hlava ústavy). Jej zloženie bolo tradičné, tak ako to poznáme aj dnes, teda predseda a ministri. Predsedu aj ministrov vymenoval prezident. Vláda bola zodpovedná snemu, ktorý jej mohol vysloviť nedôveru, a tiež bola (na rozdiel od prezidenta) politicky zodpovedná. Vláda rozhodovala v zbore väčšinou jej členov. Na čele vlády sa vystriedali Jozef Tiso, ktorého po tom, ako bol zvolený za prezidenta, nahradil Vojtech Tuka. Vláda sa skladala z ôsmich autonómnych ministerstiev ‒ vnútra, školstva a národnej osvety, zahraničia, obrany, financií, hospodárstva, spravodlivosti, dopravy a verejných prác. Vláda mala byť podriadená snemu. Realita však bola taká, že vláda držala v rukách rozhodujúcu moc v štáte. Najviac sa to odzrkadlilo už v spomínaných celkovo dvadsiatich šiestich zmocňovacích zákonoch, resp. podľa ústavy, konkrétne § 44 „nariadenia s mocou zákona“.
Rovnako len snem mal podľa ústavy právomoc vysloviť nesúhlas voči takémuto nariadeniu, pričom nariadenie mohlo prejsť legislatívnym procesom a po zapracovaní niektorých návrhov mohlo byť pôvodne odmietnuté nariadenie s mocou zákona prijaté ako zákon . Vládne nariadenie s mocou zákona muselo byť podpísané prezidentom a väčšinou členov vládneho kabinetu. V praxi sa vládne nariadenia s mocou zákona využívali najmä pri prijímaní protižidovských zákonov. Do organizačnej štruktúry vlády a jednotlivých ministerstiev patrili rôzne pridružené inštitúcie, ktoré mali svoj vplyv na dianie v štáte. K takým inštitúciám patrili napríklad Ústredňa štátnej bezpečnosti a Úrad propagandy. Územná samospráva bola obsiahnutá v 8. hlave ústavy. Podľa nej sa v správe štátu zúčastňovali občania prostredníctvom orgánov územnej a stavovskej samosprávy. Zároveň bolo treba mať náležitý ohľad na záujmy inonárodných skupín. Podrobnosti určoval zákon.
Poslednou zložkou moci bolo súdnictvo (9. hlava ústavy). Súdnictvo bolo počas trvania republiky relatívne v značnej miere nezávislé. Ako jediná zložka moci si tak zachovalo kontinuitu s predvojnovým stavom. Sudcovia boli vymenovaní podľa § 68 natrvalo a preložení mohli byť len vtedy, ak o to požiadali. Do výslužby odchádzali len po dosiahnutí stanoveného vekového limitu alebo v prípade, ak boli suspendovaní podľa určeného zákona.
- STAVY
Pre politický systém Slovenskej republiky a jej ústavu počas druhej svetovej vojny bola snaha o zavedenie stavovského zriadenia. Jeho dôležitosť bola podčiarknutá aj tým, že stavovské zriadenie bolo obsiahnuté, a teda potvrdené v ústave (7. hlava ústavy). Podľa nej malo byť obyvateľstvo na základe povolania rozdelené do stavov: poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní, verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Každý stav sa skladal z osobitnej skupiny zamestnávateľov a zamestnancov. Ich základné úlohy boli stanovené v § 62, ktorý hovoril, že „stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich složiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“. Slovensko si bralo v presadzovaní a realizácii korporatívneho princípu príklad najmä z fašistického režimu v Taliansku. V skutočnosti však stavovský systém v SR nebol implementovaný. Všetky politické strany v Slovenskej republike boli už počas existencie autonómie zlúčené do jednej strany – Strany slovenskej národnej jednoty. Podstatnou bola HSĽS, a tak to definovala aj ústava v 6. hlave (§ 58): „Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty).“ Národnostné menšiny sa mohli zúčastňovať na politickom živote prostredníctvom svojej politickej strany, ktorá sa mohla považovať za reprezentantku konkrétnej menšiny.
Ústava SR z roka 1939 sa venovala aj povinnostiam a právam občanov (10. hlava ústavy). Podľa týchto ustanovení bol každý muž povinný absolvovať vojenskú službu a bol povinný mať účasť na obrane štátu. Rovnako bola práca ‒ či už duševná, alebo telesná ‒ braná ako občianska povinnosť a bola chránená zákonmi SR. Ďalej bolo zaujímavosťou, že § 80 zaväzoval občanov „starať sa o výchovu a školenie svojich detí, aby sa staly z nich dobrí občania štátu“. Osobitne sa kládol dôraz na ochranu rodiny, keď podľa § 80 „manželstvo, rodina a materstvo sú pod zvýšenou ochranou právneho poriadku“
- FORMÁLNA REPUBLIKA
V 11. hlave ústavy sa hovorilo o cirkvách, pričom všetky cirkvi boli verejnoprávnymi korporáciami a vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách bolo povinné a pod dozorom štátu. Ústava sa osobitne venovala aj národnostným menšinám (12. hlava ústavy). Vo svojej podstate garantovala práva všetkým národnostným menšinám žijúcim na Slovensku, realita však bola iná. Zaujímavosťou bolo, že podľa § 92: „Každá činnosť smerujúca k odnárodneniu je trestná.“ Podrobnosti určoval zákon.
Ustanovenia prvého základného zákona Slovákov boli však v skutočnosti často nedodržiavané a časom strácali svoju účinnosť a pôvodnú funkciu. Najzreteľnejším zo všetkých je azda príklad Snemu Slovenskej republiky. Aj keď sa písalo v ústave o Slovensku ako o republike, demokratické prvky sa v skutočnosti naplno neprejavovali. Jedným zo základných prejavov demokracie sú pravidelné voľby do zákonodarného zboru štátu a tie sa počas existencie Slovenskej republiky z roka 1939 ani raz nekonali. Ďalej netreba zabudnúť aj na rok 1942, keď sa prijal novelizovaný zákon o HSĽS, kde sa hovorilo najmä o vodcovskom postavení predsedu strany, konkrétne teda išlo o Jozefa Tisa, ktorý zastával funkciu aj prezidenta. V skutočnosti išlo o totalitný režim s autoritatívnymi prvkami.
Obdobie prvej Slovenskej republiky je však pevnou súčasťou slovenskej histórie. Aj keď je možno akokoľvek kontroverzná z pohľadu nie celkom demokratickej realizácie moci a nedodržiavania ľudských práv niektorých menšín, netreba túto etapu slovenských dejín opomínať.
Peter SCHVANTNER – Foto: SNN
Autor je tajomníkom Matice slovenskej