Len čo si Oravci uctili pamiatku padlých rodákov v Poľsku, už sa zberajú do Slovinska. V bezprostrednej blízkosti cintorína zastavujú autá. Vystupujú z nich celé rodiny, pasažieri od najstarších po najmladšiu generáciu s košíkmi či vedierkami. V tieni vysokých štíhlych borovíc ich lákajú čučoriedky alebo ako im tunajší hovoria ‒ jagodky. Borovice ševelia svoju tichú pieseň, ktorá sa zavše výrazne rozozvučí pod náporom vetra pri tohtoročných častých zmenách počasia. Zvedavosti zberačov lesných plodov pritom neuniknú ani dobrovoľníci z Oravy, ktorí tu stavajú drevenú zvonicu. Priviezli ju z Dolného Kubína, aby ju po častiach poskladali a skompletizovali.
V jeseni 1914 bola dedinka Jangrot pri Krakove jedným z rozhodujúcich centier rakúsko-uhorskej obrannej línie tiahnucej sa od poľského mestečka Skala do dediny Kromolova. Jedným z plukov, ktoré tu bojovali, bol 15. honvédsky pechotný pluk, ktorý sídlil v Trenčíne. Až osemdesiatpäť percent mužstva tvorili Slováci. Po vypuknutí vojny bol pluk zaradený do zostavy 74. honvédskej pechotnej brigády podriadenej 37. honvédskej pechotnej divízii. Táto divízia bola súčasťou V. zboru, ktorý bol nasadený v zostave 1. rakúsko-uhorskej armády na front v poľskom Haliči. Najväčšie boje v regióne Malopoľska prebiehali od 16. do 27. novembra 1914. V krutých bojoch zahynulo mnoho vojakov na oboch stranách frontu. Sú pochovaní na miestnom cintoríne v Jangrote-Ciepliciach. Podľa zdrojov priamo z cintorína večný sen tu spí 2014 vojakov cisárskej rakúsko-uhorskej armády (medzi nimi mnoho Slovákov) a 561 vojakov cárskej ruskej armády.
■ JEDINÝ ZNÁMY
Podľa počtu pochovaných je to najväčší cintorín v severnom Malopoľsku. Jediný označený hrob na vojenskom cintoríne v tejto časti regiónu patrí Jánovi Balážovi z Moravského Lieskového. Tiež bojoval v radoch 15. honvédskeho pluku. Nové kríže tu osadili v roku 2009 z iniciatívy tunajšieho Rekonštrukčného oddielu II. Regimentu obrannej artilérie a členov Jurajovho spoločenstva. V samotnom centre obce, severovýchodne od kostola, sa nachádzajú pozostatky cintorína Jangrot II., ktorý bol pôvodne plánovaný ako hlavný cintorín pre padlých vojakov. Zámer neuskutočnili a telesné pozostatky tu pochovaných vojakov preniesli na cintorín v Jangrote-Ciepliciach. V roku 2014 Klub vojenskej histórie Beskydy spoločne s MAS Orava, o. z., zorganizoval pietnu spomienku, na ktorej sa zúčastnilo vyše štyri desiatky osôb. Pri tejto príležitosti osadili na cintoríne drevený kríž, ktorý osobne vyrobil starosta Zázrivej Matúš Mních a posvätil kaplán Miroslav Žmijovský z Hruštína. V blízkosti tunajšieho cintorína sú dodnes viditeľné miesta bývalých zákopov, ktoré sa tiahnu na východ a sever od cintorína. Juhovýchodne od Jangrotu je ďalší zachovaný cintorín padlých z tej istej bitky. Na cintoríne v Zadrože pochovali 1054 padlých, z toho 849 rakúsko-uhorských vojakov, 201 ruských a štyria sú neznámi. Zároveň je to jediný cintorín v Malopoľsku, ktorý si zachoval pôvodný architektonický vzhľad.
■ JANGRODSKÁ DRÁMA
„V polovici novembra 1914 zaujal V. zbor c. k. armády pozície severne od Krakova pri dedine Jangrot. V noci zo 17. na 18. novembra uskutočnila 37. honvédska pechotná divízia útok na ruské pozície. V priebehu útoku zahynulo aj niekoľko dôstojníkov 15. honvédskeho pechotného pluku,“ uviedol predseda Klubu vojenskej histórie Beskydy Martin Drobňák. V januári 1915 priniesli informáciu o tejto udalosti Slovenské noviny. Opisujú útok na výšinu pri Jangrote, počas ktorého zahynuli kapitán Alfonz Marcis a rezervní poručíci Zoltán Kovács a Fedor Kállay. Podkladom pre noviny bol list rezervného poručíka Tibora Ballagiho...
„Sedemnásteho novembra o šiestej hodine ráno sme dostali rozkaz, aby sme napadli nepriateľa. Šli sme teda dopredu a pomaly napredujúcich zastihol nás večer. Večer od desiatej do druhej po polnoci sme spali v jednej brázde; bola ukrutná zima. Vtedy prišiel rozkaz, že výšinu pri dedinke Jangrot (uvedená iba skratka J. kvôli utajeniu) musíme zaujať. Medzi treťou a štvrtou hodinou sa hnal celý pluk útokom do vrchu, ktorý sa nám s veľkými stratami podarilo zaujať. Asi deväťsto Rusov sme zajali a ukoristili dve strojové pušky. Počas útoku sa nám však kompánie pomiešali, čoho výsledok bol, že sme sa od pluku odtrhli. S troma dôstojníkmi zozbierali sme asi stopäťdesiat chlapov a usadili sa v ruskom zákope. Zrazu jeden kaprál oznámil, že v bezprostrednej blízkosti na pravej strane sú Rusi. Na to nadporučík Alfonz Marcis vstal, ale v tom okamžiku trafila ho guľa do tváre a pred mojimi očami skonal. Rusi neprestajne pálili. Náš pluk bol od nás vpravo a nevedel o našom nebezpečnom položení. Traja vojaci vstali, že pôjdu k pluku; všetci traja v okamžiku padli mŕtvi. Zrazu sa ozvala ruská strojová puška a zahvižďali granáty pustošiace v našich radoch. Pri mne stál Zoltán Kovács, poručík, s ktorým som sa ráno o deviatej dohovoril, že sa z ľavej strany pripojíme k pluku, ktorý od nás ležal na päťdesiat krokov v celkom dobre chránenej priehlbine. On sa pohol prvý, plaziac sa na bruchu, a ja som práve tiež chcel za ním vyliezť, ale v tom okamihu, pred mojimi očami trafila ho guľa do chrbta, zatriasol sa a umrel. Každého, kto oproboval ujsť, zastihol podobný osud. Rusi boli pri nás v bezprostrednej blízkosti a my sme do nich bokom strieľať nemohli, lebo by sme boli strieľali do svojich. Stále sme očakávali, že útokom pôjdu na nás, každá minúta bola nám hodinou. Popoludní o trištvrte na tri poručík Fedor Kállay chcel sa dostať k pluku, ale do tváre trafený klesol mŕtvy. O štvrť na štvrtú vidiac, že v zákope ďalej zostať nemôžem, bola aj trochu hmla, riedkym blatom po mŕtvych sa plaziac podarilo sa mi dostihnúť priehlbinu, kde stál náš pluk, za mnou dobehlo ešte päťdesiat chlapov, ktorým sa podarilo v hmle zachrániť. Tých, ktorí v zákope zostali, Rusi pobili.“
V článku sa okrem spomínaných dôstojníkov uvádzajú aj mená kapitánov, ktorí zahynuli: Arpád Deisler a Andrej Surányi, nadporučík Géza Gundelfinger a rezervný zástavník Pavel Weisz. Smutný bol tiež osud autora citovaného listu. Rezervný poručík Tibor Ballagi zahynul počas nasledujúcich bojov v decembri 1914. Význam bojov pri obci Jangrot pre 15. honvédsky pechotný pluk dokladá aj odznak pluku, ktorý jeho členovia nosili na čiapkach. Na odznaku je zaznamenaný odkaz na spomínané boje ako na jednu zo slávnych bitiek pluku...
■ SKURA MÁ DRUŽKU
Po tom, čo Oravci z iniciatívy Jozefa Krupu a s prispením členov Klubu vojenskej histórie Beskydy a ďalších dobrovoľníkov zo združení z Česka, Maďarska a Poľska postavili zvonicu na vrchu Skura neďaleko Hostovíc na severovýchode Slovenska, predsavzali si postaviť druhú v Jangrote, kde bojovali Slováci zo spomínaného 15. honvédskeho pluku, ale tiež aj zo 71. a 72. pluku, ktoré takisto patrili pod veliteľstvo v Trenčíne a kde boli zaradení i chlapci z Oravy. Ako nám povedal Jozef Krupa pri pátraní ho zaskočili obrovské straty na spomínanom úseku frontu, ktoré boli spôsobené zámerom generálneho štábu ubrániť mesto Krakov. Hrozilo totiž, že ak by ruské cárske vojská okupovali mesto, otvárala sa pre nich možnosť postupu na juh na územie súčasného Slovenska, kde by sa musela urýchlene vybudovať ďalšia obranná línia.
V Slovenskom denníku z augusta 1914 ho zaujal osud podporučíka Fedora Kállaya, rodáka z Liptovského Mikuláša, ktorý bol ako riaditeľ denníka povolaný do armády zo spomínanej redakcie spolu so šéfredaktorom a redaktorom. S plukom bol nasadený na front v Haliči. Zahynul v novembri 1914 pri bojoch na frontovej línii pri Jangrote a za svoj hrdinský čin ho in memoriam vyznamenal samotný cisár. Keďže pracoval v národnom denníku, iste bol národne uvedomelý, čo však nevylučuje, že v tom čase bol verný monarchii, pretože v novembri 1914, keď tu prebiehali boje, ešte nebolo zrejmé, ako sa budú uberať dejiny slovenského národa...
■ RICHTÁROV SYN
Pri pátraní po jeho blízkych sa Jozef Krupa dozvedel, že to bola majetná, situovaná rodina, lebo otec Fedora Kállaya bol v tom čase richtárom v Liptovskom Mikuláši a brat Jozef sa neskôr stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Podarilo sa mu tiež zistiť, že jeho vnuk v súčasnosti pôsobí na Žilinskej univerzite. Samozrejme, budú pracovať na obšírnejšom spracovaní životného osudu dôstojníka, lebo jeho svedectvo má veľkú výpovednú hodnotu. Ako nám Jozef Krupa povedal, ich cieľom bolo nájsť čo najviac informácií o padlých Oravcoch. Dosiaľ našli pol stovky mien padlých vojakov z Oravy, ktorí sú pochovaní na cintoríne v Jangrote. Len zo Zázrivej, ktorá bola v tom čase najväčšou obcou na Orave, sú tu pochovaní štyria mladí chlapci. Predpokladá sa, že aj zo samotnej Oravy je viac padlých ako spomínaných päťdesiat, ale ich mená sa im doteraz nepodarilo zistiť.
Jozefa Krupu, ktorý je iniciátorom myšlienky zhotovenia zvoníc pre padlých v prvej svetovej vojne, k hlbšiemu štúdiu inšpiroval príbeh vlastnej rodiny, z ktorej obaja starí otcovia bojovali na frontoch prvej svetovej vojny, jeden v 15. honvédskom pluku, druhý v 71. pešom pluku. Ten z otcovej strany sa dostal do ruského zajatia, ale veľa sa mu o ňom nepodarilo zistiť, pretože dodnes nie je jednoduché dostať sa k informáciám v ruských archívoch. Otázne je tiež to, či sa tam vôbec nejaký záznam zachoval.
■ ĎALŠIA V SLOVINSKU
„Aj vybudovaním zvonice a umiestnením kríža na cintoríne chceme vzdať hold všetkým Oravcom, ktorí sa zúčastnili na bojoch v prvej svetovej vojne v tomto regióne,“ uviedol Jozef Krupa. Pri jej výstavbe materiálne aj získaním nevyhnutných povolení pomohol Roman Želazny, wujt z gminy (starosta oblasti). Na samotnej inštalácii sa podieľali Oravci Jozef Ondrek, Štefan Martvoň, Štefan Šalata, Ján Ďuľovec, Miroslav Ondrek, Jozef Krupa, Bogdan Glod z Gorlic, ktorý je profesionálny vojak v Krakove, a Anna a Marián Šimkuličovci z Humenného. O gurmánske špeciality priamo na stavenisku sa postaral moravský kolega Petr Tichý. Oravci, ktorí vymysleli a následne aj zostrojili zvonicu, sú pritom zväčša strojári, ktorých baví práca s drevom.
Len čo dokončia zvonicu v Jangrote-Ciepliciach (chýba už len inštalácia zvonov), slávnostne ju chcú odovzdať 10. novembra 2018 v predvečer stého výročia ukončenia prvej svetovej vojny za účasti starostov, županov, zástupcov slovenského konzulátu v Krakove a ďalších predstaviteľov regiónu. Tretiu zvonicu chcú vybudovať v Slovinsku, kde na tamojšom Sočskom fronte tiež bojovali a vyznamenali sa mnohí Oravci. Zhodou okolností je ich tam tiež pochovaných okolo pol stovky. Majú už dohodnuté miesto výstavby, podporuje ich slovenská ambasáda v Slovinsku, domáci privítali iniciatívu Oravcov a Klubu vojenskej histórie Beskydy, takže všetci sa nádejajú, že sa výstavba tretej zvonice čoskoro stane skutočnosťou.
Text a foto: Ján ŠIMKULIČ