Majetkové spory mesta Sabinov a rodiny Péchyovcov vyústili až do vraždy

thumbnail

Pečovská Nová Ves je tretia najväčšia obec v sabinovskom okrese. Žije v nej okolo dvetisícsedemsto obyvateľov. Od okresného sídla je vzdialená iba päť kilometrov. Práve susediace katastre Sabinova a tejto obce boli v minulosti neraz jablkom sváru. Ak by sme podrobne skúmali  archívne listiny rodu Péchyovcov z Pečovskej Novej Vsi, dozvedeli by sme sa o týchto majetkových sporoch veľa zaujímavého, dokonca aj s kriminálnym zafarbením...

Obec bola  v stredoveku súčasťou hradného panstva Hrádok – Hanigovce. Súdne spory a sťažnosti, ktoré mali jej vlastníci, resp. majitelia hradného panstva s okolitými šľachticmi, mestom Sabinov či  obchodníkmi, ktorí sa sťažovali na výber mýta, boli pre ňu príznačné. A aj keď sa v priebehu rokov menili majitelia obce i panstvá, hraničné spory pretrvali počas celej tejto epochy.

MOCENSKÝ ZÁPAS

Po bitke s Osmanskou ríšou pri Moháči v roku  1526, ktorá znamená nástup novoveku, sa zaujímavo vyvíjal aj osud obce.  V bitke zahynul aj šarišský župan Mikuláš Tarcai a vlastníkom obce sa stal posledný mužský potomok rodu Juraj  Tarcai. Po zdrvujúcej porážke kresťanských vojsk sa navyše rozpútal boj o korunu medzi uhorským magnátom Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Tarcaiovci sa priklonili na stranu Zápoľského. Dokonca ho podporovali aj v čase, keď uhorský trón už patril Ferdinandovi I. Habsburskému. Kým Juraj bojoval za záujmy Zápoľského a neskôr jeho syna Jána v Sedmohradsku, Tarcaiova sestra Anna v čiernom brnení a prilbe s červenými perami jazdila na čele oddielov a otvorene vystupovala proti cisárskym spojencom, najmä proti šarišským kráľovským mestám Sabinov, Prešov či Bardejov. To napokon viedlo k trestnej výprave, počas ktorej cisárske vojská postupne obsadili hrady nad Hanigovcami i v Kamenici. Anna Tarcaiová pri obrane kamenického hradu podľahla presile, padol aj brat Juraj, ktorý  nezanechal mužských potomkov. Kráľ Ferdinand I. mal voľné ruky, aby mohol odmeniť svojich verných. Majetky po „nehodnom zradcovi“ Jurajovi Tarcaiovi daroval Gašparovi Péchymu a jeho bratovi Martinovi. Odvtedy dostala niekdajšia Nová Ves nový názov odvodený od nových vlastníkov – Pečovská...

■  SUSEDSKÉ NEZHODY

Blízkosť Sabinova a Pečovskej Novej Vsi od začiatku spôsobovala napätie na oboch stranách. Vrchnosť si uvedomovala, že početným sťažnostiam zabráni len presné stanovenie hraníc katastrov. A keď ani to nepomáhalo, kráľ Rudolf  listinou zo 16. februára 1585 „nariaďuje Spišskej kapitule, aby s kráľovými poverencami Andrejom Oláhom, Františkom Paczothom Beakim a pisárom Jurajom z Terne vyslala svojho prísažného človeka, aby stanovili hranice mesta Sabinov v Šarišskej župe“.

Po vyše mesiaci 31. marca 1585 Spišská kapitula oznamuje kráľovi Rudolfovi, že poslúchnuc jeho nariadenie „...vyslali s Andrejom Oláhom magistra kanonika Jána Polyanecza a títo dňa 16. marca síce stanovili hranice mesta Sabinova, ale proti tomuto slávnostne protestovali vdova po Mikulášovi z Kapušian, Gabriel z Rakovčíka, pisár Ambróz z Miškolca a jeho manželka Katarína Illyeweolgy, Krištof z Bertotoviec a jeho manželka Margita Doczy, ako aj jej deti z prvého manželstva: Gašpar, Ján, Pavol a Žigmund Péchyovci“.

BRUTÁLNY ZLOČIN

Nasledovali súdne procesy medzi rodinou Péchyovcov z Novej Vsi a mestom Sabinov o hranice ich majetkov.  A tiež násilné akcie na oboch stranách, ktoré len prilievali olej do ohňa.

V časoch mieru sa obyčajne vraždí tak, aby kriminálny čin videlo čo najmenej ľudí. Vražda, ktorá sa stala začiatkom júla roku 1593, mala mnohých svedkov. Zrekapitulujme si z dobových dokumentov, čo sa vlastne stalo...

„Predvolanie slúžneho Jána Hedryho, ktorým  po sťažnosti Gašpara Péchyho predvoláva sabinovských mešťanov pred súd kvôli vražde Jána Péchyho. Vražda sa uskutočnila nasledovne: dňa 6. júla 1593 zašli Gašpar a Ján Péchyovci spolu s priateľmi do hostinca, postaveného na predmestí Sabinova, nato richtár Peter Lakathos (v preklade Zámočník) dal zvoniť na veľkom zvone, trúbením zvolať meštianstvo a so zbraňou v ruke napadli hostinec, vylomili dvere aj okná, všetkých, čo boli vnútri, kruto zbili a umierajúcemu Jánovi Péchymu sekerou rozsekali hlavu v sprievode nasledujúcich slov: Morduj, morduj týchto psov, teraz nastal čas vykonať to, čo sme už dávnejšie voči nim zaumienili.“

Ďalšia listina z decembra toho istého roku potvrdzuje, že „Sabinovčania ľutujú, že zahynul Ján Péchy, ale neľutovali by smrť Gašpara Péchyho“. Nasleduje listina súdnej stolice Šarišskej župy zo 16. júna 1595, ktorou sa „vydáva zatykač na Eliáša Zaboa, Jána Poyoa, Filipa Lyppoa a na ostatných sabinovských mešťanov, ktorí sa zúčastnili na vražde Jána Péchyho, uskutočnenej dňa 6. júla 1593 v sabinovskej krčme Kolomana Zeöcha a ktorí sa napriek predvolaniu nedostavili pred župnú súdnu stolicu“. Vzápätí 8. augusta 1595 vydala Súdna stolica Šarišskej župy v Prešove rozsudok, ktorým  „sa odsudzujú na smrť Peter Lakathos ‒ Zámočník  a Pavol Keteles ‒ Povrazník po tom, čo Gašpar Péchy a 50 zemanov odprisahali, že boli účastní vraždy Jána Péchyho; podobný rozsudok vyniesli aj nad ostatnými obvinenými sabinovskými mešťanmi, ktorí nezložili požadovanú prísahu dokazujúcu ich nevinu, oslobodili len mešťanov z predmestí“.

NEČAKANÁ POKONÁVKA

Zaujímavé je rozuzlenie celého prípadu. Listina Spišskej kapituly z 29. januára 1596  obsahuje dohodu medzi mešťanmi mesta Sabinov na jednej strane a Margitou Dóciovou a jej synmi tohto znenia:  „Rodina Péchy odpúšťa sabinovským mešťanom rozsudky, vynesené nad nimi za zavraždenie Jána Péchyho, rozsudok si želá vykonať iba v prípade Pavla Ketelesa a Szabacsa Warghu, odvoláva aj odstupuje od ďalšieho vedenia prebiehajúceho súdneho sporu vo veci poranenia a zadržania Gašpara Péchyho; na druhej strane sabinovskí mešťania odhliadnu od toho, že Peter Lakathos, iným menom Langh, bol vypočúvaný na mučidlách.  Predmet ich súdneho sporu s rodinou Péchy ‒ hraničné nezrovnalosti ‒ si želajú vyriešiť súdnou cestou na základe skutočných majetkových práv, pričom ich zistenie zverujú do kompetencie spišského kanonika Juraja Horvátha z Plavča a šarišského župného úradu s termínom vykonania do 1. mája.“

■ DESAŤ KAŠTIEĽOV

Máloktorá obec na Slovensku má toľko pamiatok ako Pečovská Nová Ves. Odráža skutočnosť, že obec už v stredoveku bola sídlom šľachty a v novoveku sa stala strediskom panstva. Delením majetkov postupne vznikali ďalšie rezidencie. Kostol svätého Ondreja stojí na mieste pôvodného stredovekého kostola, ktorý bol na začiatku novoveku zbúraný a postavený nový renesančný. Ten bol postupne  v priebehu rokov až po súčasnosť obnovovaný. Pečovská synagóga s rozmermi 20 krát 13 metrov patrí medzi najväčšie na vidieku. Kedysi slúžila početnej  židovskej komunite, ktorá žila v obci a  má zachovanú pôvodnú architektonickú výzdobu. Popri sakrálnych stavbách  sa v obci zachovalo vyše desať kaštieľov a kúrií, čo obec radí medzi vidiecke sídla s najväčšou koncentráciou pamiatok na Slovensku. Sú v rôznom stave – od zachovalých a reštaurovaných až po ruiny. Najstarší je Ringov kaštieľ, ktorý postavili v rozmedzí rokov 1556 – 1563, keď kráľ Ferdinand I. daroval Gašparovi Péchymu viaceré usadlosti, medzi nimi aj Novú Ves,  neskôr pomenovanú podľa vlastníkov ako Pečovská Nová Ves. Kaštieľ mal  renesančnú trojpodlažnú dispozíciu s hranolovou vežou. V 19. storočí  už zrejme nepredstavoval  reprezentačné sídlo rodu a slúžil skôr na hospodárske ciele. Po prvej svetovej vojne bol neobývaný, slúžil ako sýpka a výrazne sa na ňom podpísal zub času. V  roku 1963 ho vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Opravovali ho v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, interiér reštaurovali v roku 2016.

Ďalší kaštieľ nesie meno podľa posledného majiteľa Adolfa Kornheizera. Tiež bol v roku 1963 vyhlásený za kultúrnu pamiatku, no na rozdiel od staršieho predchodcu chátra pre poškodenie strechy a je neobývaný.

Mariássyovský kaštieľ je čiastočne ohradený historickým kamenným múrom. Zachovala sa pri ňom aj časť historického parku. Aj keď nepatrí medzi najstaršie, je najautentickejšie zachovaný v duchu pôvodných stavebných prác z konca 18. a začiatku 20. storočia.

Bornemiszov kaštieľ vznikol prestavbou staršieho šľachtického sídla. Keďže bol ušetrený od ďalších stavebných úprav, zachoval sa v podobe, do akej ho prestavali na konci 19. storočia.

Najviac zachovalá je klasicistická kúria s parkom, kde po rekonštrukcii stavby sídli obecný úrad.  Začal ju stavať Benjamín Péchy pre svojho syna, no  keď ten náhle umrel, s ďalšou výstavbou sa prestalo. Objekt dokončila jeho dcéra (manželka Dénesa Pongrácza). Po ich odsťahovaní  na Liptov predali kúriu Lajosovi Bornemiszovi a ten objekt za desaťtisíc florénov predal Elemírovi Péchymu. Objekt až do roka 1945 patril pôvodným majiteľom, po vojne ho skonfiškovali a slúžil na rôzne ciele. Od roka 2002 sa začala jeho rekonštrukcia ako sídla obecného úradu, ktorá zohľadnila pôvodný vzhľad a dobové požiadavky.

 Jan ŠIMKULIČ - Foto: internet



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.