Hrial nás pocit spolupatričnosti, sebadôveru dodával štrngot kľúčov... To je ono! – hrmelo námestiami. Odíďte! Žiadna partaj nemôže mať vedúcu úlohu! Nikto nesmie mať nijaké privilégiá! Dubček na Hrad!... Nikto nemal na mysli návrat starých čias. Snom bola občianska sloboda. Nerozmýšľali sme o tom, že rýchly spád udalostí môže mať aj svoje zákulisie. Ani nám na um neprišlo ho hľadať. Komu by to aj napadlo, že nitky bábkového divadla vedú až kamsi za more! Keby nám niekto tvrdil, že dokonca aj Husák mal vtedy v réžii prsty, nikto by neveril. A bolo to tak. Občianskemu fóru ako premiéra podstrčili komunistu, dokonca člena dovtedajšieho vládneho kabinetu, štyridsaťtriročného Mariána Čalfu. Predstavitelia Občianskeho fóra, podobne ako u nás špičky VPN, sa nepchali do exekutívy. Po prvé ‒ nemali skúsenosť s vládnutím, ale čo bolo asi dôležitejšie, nechceli niesť priamu zodpovednosť za chod štátu, chceli zostať sivými eminenciami, politbyrom, režírovať vývoj nekonvenčne nahodení, s bradami, vo svetroch a v zafajčených kútoch. V Bratislave im pasoval do kariet dôveryhodný človek, tiež s vládnou praxou ‒ profesor Čič, dovtedy minister spravodlivosti, jeho postavili na čelo dočasnej vlády. Šéfom federálnej vlády sa stal Husákov tip. Prečo práve Čalfa? Starý politický šachista Husák kalkuloval: Ak sa stane predsedom vlády Slovák, nemôže už byť Slovák prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. A tak je vopred vylúčené, že by ním mohol byť Alexander Dubček. Pri storočnici G. Husáka to videl človek, ktorý poznal pozadie udalostí ‒ profesor Ivan Laluha, aj takto: „Ak by sa bol stal prezidentom Dubček, Husák by to bol pochopil ako stratu zmyslu svojej existencie, lebo by sa bolo ukázalo, že jeho režim bol tých dvadsať rokov nelegitímny.“
Potom sme počúvali predvolebný prejav jedného (napokon jediného) kandidáta na prezidentské kreslo, človeka, ktorý získal väčšiu popularitu za morom ako doma, kde ho dokonca jeden novinár nazval „okrasnou etiketou na prázdnej fľaši“: „Americkí vojaci by nemali byť ďalších sto rokov odtrhnutí od svojich matiek len preto, že Európa nie je schopná byť garantom svetového mieru.“ A niekoľko dní nato, 26. februára 1990, pri návšteve v Moskve vtedajšiemu najvyššiemu ruskému predstaviteľovi Václav Havel takto tlmočil svoju víziu: „Je nevyhnutné, aby sa rozdelenie Európy odstránilo a aby sa vybudoval nový bezpečnostný systém, ktorý by nahradil súčasné antagonistické štruktúry, a aby sa stal nástupcom Varšavskej zmluvy i NATO. (...) Jedným slovom, treba urobiť bodku za druhou svetovou vojnou a zmeniť skutočnosť, že sa Európa stala najväčším arzenálom zbraní!“ Lenže, ako vraví aforista: Novembrová revolúcia bola nežná. Drastické sú len následky.
■ NAJVÄČŠÍ KŠEFT
Veksláci spred tuzexov a medzinárodných hotelov rýchlo pochopili, že to, čo príde, bude väčší kšeft ako všetky doteraz. Takto alebo podobne rozmýšľali aj komunistickí funkcionári novej generácie. Poznali skutočnú cenu, stav a možnú budúcnosť dôležitých podnikov. A vedeli v tom chodiť. Jednému z bývalých najvyšších plánovačov sa ktosi z kolegov už v prvej vlne veľkej privatizácie vysmieval, že privatizuje mlyny, a nie, povedzme, neporovnateľne väčšie závody ťažkého strojárenstva. Odpovedal mu: „V Otčenáši sa o strojoch nehovorí, ale prosí sa: chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ Nečudo, že Lexovci patria k najbohatším.
Veľkým ťahom bolo založenie investičného fondu a v jeho mene skupovanie kupónových knižiek od nás nepodnikavých. Banky na to rady požičali, zálohou boli predsa miliardové podniky. Sto miliónov korún majitelia fondov vrátili obratom ruky ‒ veď to nebol ani ročný zisk veľkého podniku. Zrazu sa stali majiteľmi rozprávkových majetkov. Tvorila sa „nová vrstva slovenských podnikateľov“. Podľa straníckeho trička sa rozdávali hrozienka z koláča: cukrovary, liehovary a konzervárne od Brodského po Slovenské Nové Mesto; podniky a závody koncernu Tatrasklo v Lednických Rovniach, Poltári, Málinci, Zlatne, Utekáči, Katarínskej Hute, Nemšovej a Bratislave; fabriky trustu Slovakotex v Ružomberku, Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Kežmarku, Holíči, Kútoch, Šaštíne, Revúcej, Banskej Bystrici, Žiline, Trenčíne, Púchove, Prešove, Bánovciach; na márne kusy sa rozbila Slovcepa s podnikmi v Štúrove, Ružomberku, Žiline, Harmanci, vo Vranove, v Skalici, Martine, Slavošovciach, Gemerskej Hôrke; aj gigantický trust Slovchémie s niekoľkými kombinátmi v Bratislave a ďalšími v Dubovej, Novákoch, Smoleniciach, Žiline, Hnúšti, Šali, Strážskom, Poštornej, Humennom, vo Svite, v Senici, Púchove, Dolných Vesteniciach, Nitre...; drobili sa moderné kolosy Závodov ťažkého strojárstva v Martine, Detve, Dubnici nad Váhom, Košiciach, Bratislave, Komárne, Banskej Bystrici, Krupine a vo Zvolene; najväčšie obuvnícke priemyselné centrá v Partizánskom a Bardejove, ktoré ročne vyrábali štyridsať miliónov párov topánok; hlinikáreň v Žiari nad Hronom, Kovohuty v Istebnom, závody inžinierskej a priemyselnej prefabrikácie od krajného východu cez Sučany až po Veľké Leváre; trust podnikov drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu; koncern energetických podnikov so sieťovo pospájanou výrobou vo Vojanoch, v Novákoch, Trenčíne, Bohuniciach, Žiline, Košiciach, Tlmačoch; Slovenské lodenice v Komárne; magnezitové závody v Hačave, Jelšave, Lovinobani, Košiciach, Lubeníku, Banskej Belej, Kalinove a Kunovej Teplici; pivovary a sladovne po celom Slovensku; Slovakofarma v Hlohovci a Biotika v Slovenskej Ľupči; cementárne a vápenky v Banskej Bystrici, Košiciach, Bratislave, Nitre, Trenčíne, Lietavskej Lúčke, Rohožníku, Ladcoch, Hornom Srní, Bystrom a Stupave; strojárne a smaltovne v Zlatých Moravciach, Nových Zámkoch, vo Fiľakove, v Myjave, Medzeve, Pohorelej, Poprade, Piešťanoch; podniky Strojstavu v Bernolákove, Novom Meste nad Váhom, Záhorskej Vsi, Šahách, Prešove a Senci; Calex v Nových Zámkoch; Chirana v Piešťanoch; Tesla v Stropkove, Liptovskom Hrádku, Bratislave; Gumon, Kablo, Matador v Bratislave; Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom, VUKOV a ústav robotizácie v Prešove a Výskumný ústav zváračský v Bratislave, ktoré si na svoju činnosť, na školy, čo vlastnili, a ešte aj na financovanie štátnej kasy dobre zarobili, navyše nosili zo sveta najvyššie uznania vrátane dvoch zlatých medailí z Expa v Bruseli a Montreale... Dve tretiny z týchto podnikov sú zničené, rozkradnuté alebo nejestvujú, zvyšok sme predali cudzincom.
■ ROZVRAT ROĽNÍCTVA
K priemyslu, ktorý namiesto rekonštrukcie zažíval masovú deštrukciu, sa pridal rozvrat v poľnohospodárstve. Stavy hovädzieho dobytka sa na Slovensku znížili na tretinu ‒ z necelých tridsiatich miliónov na osem, ošípaných máme o dvadsaťpäť miliónov menej ako v roku 1998 a každý Slovák stratil jednu ovcu ‒ od novembra 1989 ich máme o päť miliónov menej. Strata vo výrobe mlieka je dvadsať miliárd litrov!
Premiér Vladimír Mečiar, ktorý nastúpil po Čičovej polročnej „vláde národného porozumenia“ a trikrát viedol slovenskú vládu, sa dlho hrdil vlastencami, ktorí jeho zásluhou získali dobre zabehané podniky a nemienili ich predať zahraničným firmám ‒ VSŽ, Slovnaft, Matador, Hurbanovo, Duslo, Topvar, Palmu, AB kozmetiku, Urpín, Fatru... Slovenskí majitelia skutočne dlho odolávali rozličným ponukám na spoluvlastníctvo alebo predaj podnikov ‒ kým neprišli naozaj bohatí kupci a ponuky, čo sa neodmietajú. Zrazu bol z VSŽ US Steel, zo Slovnaftu „magyarolej“, teda MOL, z hurbanovského Bažanta Heineken... a zo Strmých vŕškov v Záhorskej Bystrici bratislavské Malibu...
■ ZLOČINNÁ AMNESTIA
Pár dní po „nežnej revolúcii“ prezident ČSFR na oslavu svojej inaugurácie, ako bolo v republike tradíciou, vyhlásil amnestiu ‒ oveľa rozsiahlejšiu, ako bývalo zvykom. Prepustil desaťtisíce väzňov vrátane ťažkých zločincov a recidivistov. Prirodzene, okamžite stúpla kriminalita a vinou priaznivého ovzdušia, pocitu neistoty v radoch polície, rozvrátenej štátnej a verejnej správy a klamného presvedčenia niektorých ľudí, že demokracia je sloboda konať akokoľvek, rozmnožila sa do neskutočného množstva, druhov a veľkostí ‒ ako boľševník obrovský. Dokonca už o rok vypukla najväčšia a najkrvavejšia vzbura väzňov v dejinách slovenského väzenstva. Kriminalita v najrozličnejších podobách ‒ aj dovtedy nevídaných, ako napríklad výpalníctvo ‒ sa valila ako láva. Dodnes súdy neuzavreli všetky gangsterské prípady z tých rokov ‒ dva gangy napríklad odsúdili až tesne pred Vianocami 2014, proces so sýkorovcami sa pretiahol až do roka 2015, dvadsiateho šiesteho roka po novembri a šestnásteho po úplnom rozbití gangu. V kauzách, kde je desať-pätnásť obvinených a približne toľko obhajcov, to predsa trvá, bránia sa súdy, najmä keď každý má právo voľne sa pohybovať v Európe bez hraníc, vymýšľať právne obštrukcie v medziach zákona alebo aspoň možnosť priniesť péenku za pár stoviek lekárovi. Potom prišiel najťažší úder pod pás ‒ v mene pravdy a lásky treba zrušiť zbrojný priemysel v Česko-Slovensku. Začalo sa to, samozrejme, výrobou najťažších zbraní ‒ raketových systémov, tankov, samohybných diel, obrnených vozidiel... Ťažisko odvetvia bolo na Slovensku. Tak v Martine, Považskej Bystrici, Dubnici a Detve, aby sme spomenuli aspoň kolosy ťažkého strojárenstva, zostalo zo dňa na deň stotisíc nezamestnaných. Tanky do sveta vyvážali Nemci, Francúzi, Briti, Belgičania... a, pravdaže, Amerika, guľomety, pušky, revolvery a granáty sa v Česku vyrábali neprestajne a vyrábajú a exportujú ich dodnes. Päť rokov po vyhlásení programu konverzie v bývalom Česko-Slovensku sa na Slovensku zavreli veľké priemyselné centrá ‒ a Česká republika sa stala trinástym najväčším svetovým vývozcom zbraní.
■ (NE)BRATSKÉ DELENIE
Rozdelením bývalej republiky na dva samostatné štáty sa, prirodzene, delil aj štátny majetok. Česi boli pripravení skôr, ako došlo k dohode o rozluke, už v lete 1992 mali dokonca pripravené výtvarné návrhy nových bankoviek. Dlhšia príprava, no najmä uplatňovanie kartárskeho „väčší berie“, nás stála obrovské miliardy. Jeden z našich najlepších finančných odborníkov tých čias Ján Valach v štúdii Okradli nás (Prešov 1997) píše: „... Z pôvodného majetku federácie v hodnote dvoch biliónov Kčs sa nakoniec delil majetok v hodnote 475 miliárd.“ A vysvetľuje, ako sa to mohlo stať: najväčšie firmy v Česku sa medzitým privatizovali ‒ teda prestali byť štátnym majetkom. Uvádza aj konkrétny príklad:
„V deň rozdelenia štátu majetok Česko-slovenskej námornej dopravy tvorilo osemnásť námorných lodí, dva rozostavané tankery, nábrežné hrany a sklady v nemeckých a poľských prístavoch, ústredná budova Intersped v Londýne, lodný register a logo firmy. Námorná plavba, vytvorená ako spoločný majetok Česko-Slovenska, sa však privatizovala ako už česká súkromná firma v roku 1992. Majetok Česko-slovenských aerolínií tvoril v deň rozdelenia rozsiahly letový park, hangáre a dielne, sieť kancelárií na celom svete a logo firmy. Majetok bol ohodnotený na 2,5 miliardy Kčs, ale tiež bol českou stranou privatizovaný už v roku 1992 so zhodným modelom i koncovkou ako námorná plavba.“ Podobne skončila najväčšia česko-slovenská cestovná kancelária Čedok, niekoľko podnikov zahraničného obchodu ‒ aj s budovami, personálom a logom jednotlivých obchodných spoločností, čo je samo osebe kapitál. A keď už spomíname značku firmy: Česi si ponechali aj logo najvzácnejšie. Štátnu zástavu.
■ VRAJ MEČIARIZMUS...
Proces výpredaja slovenského národného bohatstva vrcholil, keď noví vládcovia pod zástavou SDKÚ predali vlajkové lode nášho priemyslu, a čo je dodnes najbolestivejšie aj celú našu energetickú základňu ‒ Slovenský plynárenský priemysel, teplárne, vodárne, rozvodné siete a koncern Slovenské elektrárne vrátane Oravskej priehrady, vážskych stupňov, atómových energetických zdrojov i ťažko vybojované Gabčíkovo! Dnes mávajú pojmom „mečiarizmus“ ako synonymom rozkrádania a obohacovania, presne ako zlodeji, čo kričia, chyťte zlodeja!.
V okolí vyrabovaných fabrík sa po sedemdesiatich rokoch znova objavila hromadná nezamestnanosť a hrôzu vzbudzujúce slovné spojenie „hladová dolina“. Skončila sa sedemstoročná legenda slovenského skla. Zanikla značka Handmade in Slovakia skôr, ako sa mohla vo svete presadiť a vystúpiť z tieňa Bohemiaglass. Skončila sa slovenská potravinová sebestačnosť, ktorá bola ‒ a na to sa často zabúda ‒ aj spolutvorcom malebnosti slovenskej krajiny. Hlboko upadla úroveň kultúry, lebo sa stratili zdroje jej financovania. Nedávno postavené domy kultúry sa na slovenskom vidieku zmenili na jarmočné šiatre ázijských obchodníkov, herne a výčapy. Splnil sa sen jedného z politikov: vytvorila sa bohatá vrstva Slovákov. Niektorých pozná národ zo Smotánky a z Plesu v opere... Určite lepšie ako Antona Hykischa, Máriu Bátorovú, Rudolfa Krivoša... O vedcoch ani nehovorím.
A zrazu niekto chcel, aby sme oslavovali!
Ján ČOMAJ - Foto:internet