Deň nespravodlivo stíhaných – memento na Akciu Kláštory v apríli 1950
Miesto narodenia: väznica Pankrác v Prahe
Eva ZELENAYOVÁ – Koláž: Emil SEMANCO
Mala pocit, že sa už-už zadusí. Kobka, do ktorej sa ledva poskladala, nemala okná. Kdeže vystrieť sa. Zelený anton, do ktorého naložili desiatich väzňov, sa nehodil ani na prepravu dobytka, nieto ľudí. Viezla sa už celú večnosť a nemohla sa na nič sústrediť. Myšlienky sa chaoticky kopili. Toľko sa toho v poslednom čase udialo. A najmä očakávaná svadba. Zostala tak. Po celodennom presune z Ilavy do Prahy auto zostalo stáť. Brána väznice v Ruzyni. Annu museli z auta vyniesť, nevládala stáť na nohách. Dozorkyne ju strčili pod sprchu, podsunuli tepláky a zavreli do cely. Hodila sa na pričňu, celkom fyzicky a psychicky na dne. Počula vrieskať: Tady se neleží, vstávejte!, ale Anna si to vôbec nevšímala. Bolo jej všetko jedno. Odrazu sa dvere otvorili a po zemi jej naservírovali ešus. Na druhý deň to isté. A Anna len ležala a ležala ako bez života.
BARÓNKA A PROFESORKA
Na druhý deň vstúpili do cely dvaja muži v bielych plášťoch. Odviedli ju na nemocničné oddelenie, pichli injekcie a odišli. Zostala s dvoma ženami. Obidve mali okolo sedemdesiat rokov. Jedna bola barónka, druhá profesorka...
– Odkiaľ ste? – prihovorila sa Anne barónka, ktorá už bola vo väzení vyše desať rokov.
– Od Žiliny, zo Žilinskej Lehoty, – odpovedala Anna. Po dlhom čase sa jej prihovoril niekto ľudsky.
– Čo vám je, prečo vás dali sem? – pýtala sa ďalej barónka.
– Neviem, ale som tehotná! – odpovedala Anna. Dve ženy sa pozreli na seba a nechali Annu oddychovať. Neskôr sa od nej dozvedeli, prečo sa dostala do väzenia.
Anna bola talentovaná žiačka. Narodila sa 1. januára 1939. Keď začala chodiť do školy, už sa zmrákalo na celkom iný život, než na aký bola rodina zvyknutá. Rodičom priniesli roky nástupu nového režimu veľa trápenia. Otec bol tesár, ale z remesla nešlo uživiť šesťčlennú rodinu. Z manželkinho vena kúpil štyri hektáre poľa a hektár lesa. Keď mala Anna pätnásť, v dedine sa objavili komisári a začali agitovať do družstva. Otec sa za žiadnu cenu nechcel vzdať svojho majetku. Vyhrážali sa mu, že ak nepodpíše, deti nebudú môcť študovať. Zlomilo ho to, až nakoniec podpísal.
Anna sa nemohla pozerať na otcovo trápenie. Iba civel, keď mu zo stajne cudzí ľudia odviedli statok, pobrali stroje a poľnohospodárske zariadenie. Ochorel z pomyslenia, že od klinca si musel na všetko zarobiť. A teraz mu gazdovstvo rozobrali v okamihu a bez slova. Od toho momentu sa už nepozviechal.
– A do školy ste sa dostali? – opýtala sa bývalá profesorka.
Anna sa zahľadela pred seba a povedala: – Kdeže! Chcela som ísť študovať na strednú výtvarnú školu, lebo som dobre kreslila, a keď bolo treba niečo v škole vyzdobiť, tak som pomáhala. Ale naši stranícki susedia sa postarali o to, že ma nikde neprijali. Po skončení meštianky som bola pol roka doma. Jedného dňa náborová pracovníčka z mäsopriemyslu prehovorila moje dve priateľky, aby sa prihlásili do ich učilišťa. Tie potom prehovorili aj mňa. Veď čo som mala doma robiť?
Anna bola výborná a talentovaná žiačka. Prevyšovala svojich spolužiakov, čo si riaditeľ školy nemohol nevšimnúť. Dával jej rozličné úlohy a už v druhom ročníku sa stala vychovávateľkou. Jej dve nové spolubývajúce nechceli veriť, že mladú dievčinu poverili takou ťažkou prácou.
– Aj som sa tomu bránila, že nemám na to kvalifikáciu, ale riaditeľ ma prihlásil do dvojročného pedagogického kurzu. Potom ma presunuli za vychovávateľku do Ružomberka, tiež do učilišťa mäsopriemyslu.
Dámam sa priznala, že táto práca ju veľmi bavila. V rámci mimoškolskej činnosti organizovali rozličné športové podujatia, turnaje, turistiku a dokonca za jeden rok nacvičila ľudové tance a vystúpili s nimi vo Východnej. V roku 1960 nacvičovali spartakiádu a predviedli ju v Prahe. Zdalo sa, že život je predsa krásny, len zabudnúť na minulosť.
V Ružomberku sa zoznámila s údržbárom Antonom Považským. Neskôr sa dozvedela, že bol politickým väzňom a túto prácu robil po ukončení výkonu trestu. Mal priateľa Emila Šveca, ktorý ho navštevoval. V roku 1959 sa zoznámila aj s budúcim manželom. Považský so Švecom jej boli blízki svojou životnou filozofiou. Rovnako cítila odpor k ideológii, ktorá jej zobrala zmysel života. Stretávali sa pri káve, čo neušlo pozornosti riaditeľa školy, typického aparátnika Vladimíra Záhradníka. Keď sa dozvedel, že sa priatelí s týmito dvoma mužmi, začal ju sledovať a dohovárať jej.
– Čo ste urobili? – nedočkavo vyhŕkla barónka.
– Švec v roku 1960 ušiel do Rakúska a mňa 30. júna 1961zatkli. Dva týždne pred svadbou...
Dámy sa na seba pozreli pohľadom, v ktorom sa zračila úzkosť, bolesť aj vzdor. Anne sa ťažko spomínalo. Ale keď videla tie dve zúčastnené tváre, ktoré si už toho toľko prežili, pokračovala. A ako sa oddávala spomienkam, trochu sa jej uľavilo.
– Vedela som o tom, že chce ujsť, ale predsa nepôjdem oznámiť kamaráta, – pokračovala Anka. – Po roku som od neho dostala asi tri listy, pýtal sa na Považského, ktorého sme volali Bača, čo robí, čo chystá. A to všetko bezpečnosť zachytila. Navyše, s mládežou sme cestovali po republike na rozličné turnaje, takže som mala veľa adries zo všetkých kútov štátu. Niekoľko dní pred mojím zaistením začal chodiť za riaditeľom školy neznámy človek, ktorý sa vždy zastavil aj u mňa v kancelárii a pýtal sa ma, či si môže niečo napísať na stroji. Až vo vyšetrovacej väzbe som si toto všetko dala dohromady a pochopila som, že ma sledoval.
ČIERNY SEDAN
Mala dvadsaťjeden rokov, pár dní do svadby, keď pred školou zastal čierny sedan. Vôbec si nevšimla, ako vrátnikovi stekajú slzy po lícach, keď prechádzala okolo. Len čo vstúpila do kancelárie, objavili sa dvaja páni. V jednom spoznala človeka, ktorý k nej chodieval písať na stroji. Privítala ich, ponúkla kávou. Okúňali sa. Ukázali jej odznak Štátnej bezpečnosti a oznámili, že bude musieť ísť s nimi. Keď na chodbe stretla kolegu, došlo jej, že riaditeľ musel o tejto návšteve vedieť, keď zariadil jej zastupovanie. Prišli do jej privátnej izbičky a tam ju tajní požiadali, aby vydala všetky písomnosti. Chceli fotografie, listy zo zahraničia, prehľadali každý kúsok v byte, baterkou presvecovali starožitný nábytok. Hľadali mikrofilmy. A fotografie Šveca. Jednu mala v albume, tak im ju nič netušiaca Anka ukázala. Nevedela, že na jej adresu išla od Šveca zásielka s fotoaparátmi a príslušenstvom na špionáž... Mužov posilnili ďalší traja a všetko, čo v byte našli, porozkladali po zemi a fotografovali.
– Povedali mi, že ideme ešte na bezpečnosť a keď sa tam nič nenájde, že ma pustia, – zostalo Anke v pamäti. – Nešli sme však na nijakú bezpečnosť, ale do Banskej Bystrice, – pokračovala. – V noci o pol jedenástej. Okolo polnoci sme v strašnej búrke prechádzali cez Donovaly. Prišlo mi veľmi zle. V Bystrici sme zastali pred väznicou. Zobrali ma do jednej kancelárie, posadili a tam som počula strašný ruch. V tú noc zatkli asi dvanástich ľudí. Hľadela som na búrku za oknom a vôbec som si nevšímala tých, čo sa na mňa chodili pozerať ako na cirkusovú opicu za mrežami. Takto to trvalo hádam do štvrtej ráno...
MESIACE VÝSLUCHOV
Odmlčala sa. Nevládala ďalej hovoriť. „Veď čo budem spoluväzenkyniam rozprávať,“ pomyslela si, „všetko toto poznajú do detailov. Vedia, ako prebieha vyšetrovanie.“ Ale dámy naliehali.
– Prišiel za mnou náčelník väznice, volal sa Šutvaj, položil predo mňa písací stroj... Že, veď viete písať, tak napíšte všetko, o čom ste sa s Považským a so Švecom bavili, kde ste sa zoznámili a čo ste plánovali. Nič som nepovedala, nič som nenapísala. V tej kancelárii ma nechal sedieť do rána do ôsmej. Potom prišiel so sekretárkou a začal výsluch. Nemala som čo tajiť, odpovedala som pravdivo. Je pravda, že som od Šveca dostala listy aj pre Považského, a neviem, čo v nich bolo. Možno aj nejaké príkazy. Ale ja osobne som neurobila nič. Potom mi prikázali prezliecť sa do teplákov a odviedli ma do cely. Ostala som sama a vtedy to celé na mňa doľahlo. Na druhý deň sa pri mne objavila nejaká žena, provokatérka. Keď sa nič nedozvedela, po dvoch dňoch bola preč.
Či cez deň alebo v noci predvádzali ma na výsluchy. Opakovane, aj trikrát za noc. Kládli mi vždy tie isté otázky a keď som im aj desaťkrát odpovedala to isté, lebo iné neexistovalo, neverili. Tri mesiace ma takto trápili. Neprekážala im ani moja gravidita. To som zistila hneď na začiatku väzby a keď som to oznámila, mysleli si, že chcem tým niečo dosiahnuť. Ale gynekológ to potvrdil. No na mojom väzenskom režime sa nič nezmenilo. Výsluchy pokračovali rovnako a trvali tri mesiace.
DETSKÉ ODDELENIE
– Zdá sa, že tu budete aj rodiť? – zamyslela sa barónka. Ďalšie jej úvahy však prerušil krik. Zreteľne rozoznali údery, plač a stonanie. Zvuky prichádzali z vyšetrovacej miestnosti pod nimi. Výkriky mužov boli neznesiteľné. Neskôr sa opakovali so železnou pravidelnosťou.
Koncom novembra oznámili Aničke, že bude prevezená na súdne konanie do Banskej Bystrice. Vydesilo ju to. Spomenula si na transport do Prahy, tak iba vykríkla: – Ak ma chcete prevážať tak ako sem, tak ma radšej zastreľte.
Tentoraz to bolo o čosi lepšie. Viezli sa v autobuse s nepriehľadnými sklami. Dva dni po príchode bolo súdne pojednávanie. Dostala štyri roky.
Opäť ju priviezli do Prahy, tentoraz na Pankrác. Nie do cely, ale do nemocnice, kde v jednej miestnosti bolo dvadsaťštyri postelí. Ležali tam ženy po ťažkých, najmä onkologických operáciách. Plakali, kričali, nedalo sa spať.
– Tie ženy nedostávali nič na utlmenie bolesti, ja som im podávala aspoň vodu, stisla ruku... Som presvedčená, že na tých ženách robili pokusy, – vyznala sa Anna vo svojich spomienkach.
Dostala sa na novorodenecké oddelenie. Opatrovala trinásť detičiek. Boli vo veku od troch dní do troch mesiacov. Každé tri hodiny priviedli matky na dojčenie. Dozorca tam stál a čakal. Za pätnásť minút museli deti nakŕmiť a potom ich odtrhli matkám od prsníka.
– Ja som tie deti potom dokrmovala umelým mliekom, lebo inak by ostali hladné. Večer som ich vykúpala, odvážila, dala dojčiť, potom znovu odvážila, prebalila, dala do postieľky. Bol to jednoducho rituál. Ženy mi boli vďačné, že sa o deti starám. Bola som tam ráno od šiestej do večera do desiatej, – nevie zabudnúť na toto obdobie Anna. Veď sa sama pripravovala na príchod dieťatka. Bolo jej strašne pri pomyslení, čo s ním bude. Veď od desiatej večer do rána do šiestej boli deti samé. Aby matky nepočuli ich krik, umiestnili ich do vzdialeného krídla. Ráno našla deti vždy v dezolátnom stave. Pogrckané, pokakané, pocikané, vysilené od plaču...
S nikým sa nesmela rozprávať. Na detskom oddelení bol staručký lekár, tiež väzeň. Ani s ním sa nemohla zhovárať. Raz jej pošepol: – Já jsem tady dvanáct let. – Každý väzeň mal svojho dozorcu a ten dbal o to, aby nikto s nikým nekomunikoval.
Prišiel 27. február. Dostala pôrodné bolesti a na druhý deň porodila dcérku. V deň pôrodu i na druhý mohla ležať, ale na tretí deň sa už musela starať o všetky deti. Aj o svoje.
MÁJOVÁ AMNESTIA
V máji prišla amnestia. Annu viedli labyrintom Pankráca do divadelnej sály, kde sústredili množstvo väzňov. Dozorcovia so samopalmi obiehali okolo sedadiel. Na čosi čakali. Pustili film o budovaní priehrady a o desať minút všetko zhaslo. A zasa ju zobrali do cely. Myslela si, že ide o nový druh psychického teroru. Na druhý deň sa to zopakovalo. Ale to sa už dozvedela, že je amnestovaná a bude prepustená na slobodu. Keď to oznamoval prokurátor, už si ani nevedela predstaviť, ako pôjde po ulici bez dozorcu, slobodne, že bude vidieť oblohu, stromy...Keď opúšťala múry väzenia, už nebola sama. Na cestu dostala celkom novú výbavičku pre dcérku. A aké bolo jej prekvapenie, keď ju večer o pol jedenástej na stanici čakalo pol dediny. O dva týždne bola svadba...
DÔVETOK
Anna sa so svojím budúcim manželom zoznámila v roku 1959. Aj jeho vyšetrovali a uväznili, ale na slobodu sa dostal skôr než jeho snúbenka. Pani Anna Fodorová sa po roku 1989 vložila do založenia organizácie združujúcej väzňov komunistického režimu. V súčasnosti zastáva funkciu podpredsedníčky občianskeho združenia Politickí väzni, Zväz protikomunistického odboja. Emil Švec bol ako študent medicíny odsúdený na šesť rokov väzenia za účasť v Bielej légii. Po prepustení z väzenia si nenašiel prácu, naštartoval práškovacie lietadlo a ušiel do Rakúska. V roku 1961 ho v neprítomnosti odsúdili na pätnásť rokov väzenia. V Rakúsku ho príslušníci ŠtB prepadli, zranili a dovliekli do Česko-Slovenska. Z pätnástich rokov si odpykal dvanásť. V roku 1969 bol rehabilitovaný, opätovne pseudorehabilitovaný a prepustený až v roku 1977. O dvadsať rokov uverejnil článok, v ktorom napísal: „V roku 1974 som mal v Banskej Bystrici tzv. obnovu konania, ktorú viedol veľmi ambiciózny, priebojný a mimoriadne bezohľadný sudca – súdruh Štefan Minárik.“ A v závere článku položil otázku, čo robí Štefan Minárik na Najvyššom súde SR dnes?
Keď bola ministerkou spravodlivosti Lucia Žitňanská, zúčastnila sa na 20. výročnej konferencii a valnom zhromaždení európskeho fóra služieb obetiam a s ňou JUDr. Štefan Minárik – ako generálny riaditeľ Sekcie trestného práva MS SR sa podieľal na príprave nových trestných kódexov na posilnenie postavenia obetí násilných trestných činov... Nenahraditeľný JUDr. Štefan Minárik aktuálne pracuje na Najvyššom súde SR a zastáva funkciu generálneho štátneho radcu. Dcérka Anny Fodorovej oslávila vlani svoju päťdesiatku v ústave pre postihnutých.