Jedno slovenské príslovie hovorí, múdri sa učia na chybách druhých, hlúpi na vlastných a len tí najhlúpejší sú nepoučiteľní. Ak sa pozrieme, ako sa pravica v Bratislave chystá na komunálne voľby, niet pochýb, že patrí k tej tretej skupine nepoučiteľných. Diagnóza bratislavskej pravice je pritom už dlhé roky tá istá. Extrémne hypertrofované egá jej lídrov, povedomie o tom, že u Bratislavčanov majú víťazstvo tak či tak isté a množstvo a veľkosť ich škandálov na tom aj tak nič nezmení. Posmelení výsledkami regionálnych a čiastočne aj prezidentských a európskych volieb si myslia, že staré dobré časy sú späť a bratislavský volič znova stratí akúkoľvek súdnosť a akceptuje kohokoľvek z ich ponuky.
Inak povedané, zdá sa, že pravica postaví v komunálnych voľbách hneď troch kandidátov na primátora. SDKÚ, ktoré pokladá Bratislavu za svoju baštu, paradoxne nikdy primátora nemalo. Túto „anomáliu“ má napraviť jej kandidát Ivo Nesrovnal. KDH tiež dlho koketovalo s ideou postaviť vlastného kandidáta a skutočne sa zdá, že Dušan Pekár by sa do partie ostatných kádeháckych „správnych“ primátorov (Kresánek, Ďurkovský) dokonale hodil. Zhodnotiac svoj prínos pre Ružinov, kde vládne takmer štyri roky, ktorý sa rovná nula celá nula, nula periodických, pochopil, že by to bolo pre voličov predsa len veľké sústo. Každopádne, zásadnú principiálnosť KDH prejavilo v tom, že na primátora mieni podporiť kovaného liberála Milana Kňažku. Tento takmer sedemdesiatročný kaviarenský typ je vhodný na všetko možné len nie na výkonnú funkciu v samospráve. Jeho exekutívne funkcie boli vždy pohromou pre úrad, ktorý viedol. Či už to bolo ministerstvo zahraničných vecí alebo kultúry či dokonca šéfovanie televízii JOJ – všade pôsobil len ako „ strihač pások“ a oveľa skôr ako v úrade, ktorý viedol, by ste ho našli na tenise či golfe. Iste, jeho snaha kandidovať za prezidenta v tomto zmysle mala svoju logiku. Funkcia prezidenta v našom ústavnom systéme je skôr reprezentatívna a jeho pracovné nasadenie by teda možno aj celkom stačilo. Funkcia primátora je však niečo úplne iné. Okrem množstva náročných exekutívnych povinností musí primátor niekedy dlho a ťažko vyjednávať so zastupiteľstvom, prácne a ťažko hľadať zhodu, odolávať rôznym ekonomickým a mocenským či straníckym tlakom, čo skutočne nie je nič pre pokročilého dôchodcu, ktorý navyše nikdy nebol zvyknutý pracovať dvanásť hodín denne. V prezidentských voľbách Kňažko v Bratislave (aj keď veľmi tesne) vyhral, čo jeho tím a asi aj jeho samého viedlo k mylnému presvedčeniu, že Bratislava je jeho. Vedie ich k tomu asi predpoklad, že Bratislavčania si nedokážu uvedomiť rozdiel medzi oboma funkciami a budú voliť čisto politicky, bez akýchkoľvek racionálnych argumentov.
No a posledný klinec do rakvy pravicových ambícií na ovládnutie Bratislavy zatĺkol Radoslav Procházka, keď vyhlásil, že aj jeho nová strana Sieť postaví v Bratislave svojho kandidáta. Takéto „ laškovanie“ pravice by možno bolo ako-tak akceptovateľné, ak by voľba starostov a primátorov bola dvojkolová – v prvom kole by sa len konfrontovali egá kandidátov s tristnou realitou a až v druhom kole by naozaj išlo o to kto z koho.
Skutočnosť je však taká, že na zvolenie primátora stačí len relatívna väčšina hlasov. Ak si uvedomíme, že vyzývateľmi Ftáčnika budú hneď traja pravicoví kandidáti, zdá sa, že víťazstvo má takmer isté. Preto nemôžem povedať, že by ma taktika bratislavských pravicových centrál nejako vyrušovala. Z ponuky, ktorú dokážu vygenerovať, sotva vzíde lepší a kompetentnejší kandidát, než je súčasný primátor. K dokonalej spokojnosti so stratégiou pravice by mi stačilo, keby rovnakú „taktiku“, akú zvolili pri primátorovi, zvolili aj pri kandidátke do zastupiteľstva. Ak by v Bratislave do zastupiteľstva kandidovali hneď tri pravicové koalície, pri súčasnej podpore Smeru v Bratislave (vo voľbách do europarlamentu dostali devätnásť percent a sa stali víťazom volieb) by sme mali prvýkrát za dvadsaťštyri rokov šancu, že okrem slušného primátora bude mať Bratislava aj slušné a kompetentné zastupiteľstvo.
Roman MICHELKO