Muž, ktorý predpovedal budúcnosť

thumbnail

Výnimočnosť osamoteného a  zabudnutého štúrovca Samuela D. ŠTEFANOVIČA. V našich národných dejinách sú štúrovci tou najfantastickejšou a najkompaktnejšou generáciou. Toto odvážne mladícke spoločenstvo vytvorilo  niekoľko mýtov – mýtus národa ako kolektívneho subjektu a mýtus samotného Štúra ako legendárneho vodcu, ktorého okolnosti a rovesníci obdarili priam nadľudskými vlastnosťami. Pravda, bolo to v danom priestore a čase nutné a zákonité. Štúrovci neurobili nič iné, len pri vytvorení mýtu národa zrealizovali kúsok toho archaického JA, ktorého existencia im bola v existencii jednotlivca odopieraná.  Štúrovci boli  Heglovými žiakmi a riadili sa jeho filozofiou: Vždy máme možnosť zmeniť situáciu, táto možnosť je vždy prítomná, nemôžeme sa postaviť mimo situácie.

Vo svojom ustrojení a praktickej činnosti precenili fenomén „národného povedomia“, preto hľadali útočisko v romantizme. Ale... Uplynú celé dlhé storočia, kým sa opäť  narodia podobní jedinci, odvážlivci, literáti – básnici, ktorí sa budú tak tvrdošijne prebíjať nežičlivým svetom. Jeden z nich, ktorému sa podarilo nepodľahnúť dobovým mýtom a ktorý skrze svoje inteligentné „racio“  uprednostnil svoju osobnú dôstojnosť, sebaurčenie, svoju slobodu a skúsenosť a radšej dal prednosť neistote pred krásnou ilúziou,  je aj u nás pomerne málo známy štúrovec Samuel Dobroslav Štefanovič. A všetky slová a vety, ktoré som doteraz napísal pred jeho meno, majú len  presvedčiť čitateľa o výnimočnosti tohto osamoteného a zabudnutého štúrovca.

            ■ V RIEKE ČASU

            Neviem, či na to prišiel počas  štúdií v Halle, alebo pri lúskaní Heglových kníh, ale Štefanovič bol od svojho návratu z Nemecka bytostne presvedčený, že začiatkom premeny psychológie národa nie je konanie kolektívu (národa), ale jednotlivca... Lebo ten jediný robí dejiny, teda nie kolektív, masa, ale osobnosť. Bol presvedčený, že podstatný je náš subjektívny život a že byť človekom znamená každodenne sa ním stávať.

Samuel Dobroslav Štefanovič sa narodil  19. augusta 1822 v Banskej Bystrici do rodiny remeselníka. Od roka 1839 študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a po troch rokoch odišiel študovať teológiu na Evanjelické lýceum do Bratislavy. Ani  ešte poriadne nezohrial lavicu a už sa dostal prvý raz do sporu so Štúrom, ktorý ho  nazval „škodcom národnej veci“. Lenže Štefanovič v tom čase bol už natoľko inteligentný a neosobný, že na Vianoce v roku 1843, keď Štúra suspendovali, sa pridal k dvadsiatim dvom konškolákom, ktorí na protest proti tejto nespravodlivosti lýceum opustili.

ODSÚDENÝ NA SAMOTU

Po tejto tristnej udalosti dva roky študoval v Halle, aby po návrate učil na Evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici.  Zúčastnil sa na porade  slovenských národovcov v revolučnom roku 1848 v Liptovskom Mikuláši. O niekoľko dní po schôdzke odišiel do Viedne a následne do Záhrebu za Štúrom a Obrenovičom, aby získal pre slovenských dobrovoľníkov finančné prostriedky. Pre pochybnosti o príprave vojenského vystúpenia proti Maďarom Štefanovič odmietol zložiť prísahu vernosti vytvorenej Slovenskej národnej rade  a nastúpil medzi dobrovoľníkov ako obyčajný vojak. Po krátkom čase bol za chrabrosť  vymenovaný za veliteľa stotiny.

Po páde Bachovho absolutizmu bol nakrátko úradníkom v Budíne a bol prítomný aj pri vzniku Pešťbudínskych vedomostí. V júni 1861 prichádza na národné zhromaždenie do Martina, kde sa stal zapisovateľom a členom stáleho výboru. V roku  1868 sa mu maďarské úrady pomstili tak, že ho pozbavili funkcie. Odvtedy bol permanentne prenasledovaný. Ako päťdesiatročný odchádza do Chorvátska. O dva roky sa tento muž odsúdený na večnú samotu vracia do Zvolena, zakrátko sa sťahuje do Kremnice, kde 25. novembra 1910 ako osemdesiatosemročný zabudnutý v tichosti zomiera.

            ■ KONZERVATÍVCI A REBELI

Skupina revolučných demokratov (J. Kráľ, J. Francisci, Š. M. Daxner, Pauliny-Tóth, J. Rotarides), ku ktorej Štefanovič patril, mala na niektoré národné, ekonomické a sociálne otázky iné názory ako ich učiteľ Štúr. Revoluční demokrati nekládli nacionálny program na prvé miesto. Celkom otvorene hlásali iné chápanie nacionalizmu, odlišné od toho, ako ho ponímal ich učiteľ. Nesúhlasili najmä so Štúrovou orientáciou na cárske Rusko. Orientovali sa viac na maďarské a poľské  revolučné hnutie.

Štefanovič veľmi ostro napadol a kritike podrobil  Štúrov model slovanskej vzájomnosti: „Je to nielen omyl a blud, ale vedome roztrubovaná nepravda! ... Žiaden slovanský kmeň až podnes nedokázal ešte čoby za mak vzájomnosti.“ Štefanovič horuje za vlastnú domácu, aktívnu politiku: „My sami doma sa musíme postaviť za svoje práva.“

            Takisto to chápal aj J. Francisci: „Vysúkať treba rukávy, prestať s darebnými stenačkami, sľubmi a nádejami,  neskladovať všetko na milosť vzájomnosti slovanskej, ktorej niet, ale stavať sa na nohy sám, podporovať blaho ľudu...“

Štefanovič sa v oblasti názorov na riešenie domácich sociálnych otázok spomedzi všetkých štúrovcov dostal najďalej (druhým bol Š. M. Daxner). Jeho názor, že „len hmotne a mravne samostatný človek môže byť a je aj  vskutku a pravdivo aj slobodný“, je myšlienka hodná filozofa a svojou jasnozrivosťou presahuje do ďalšieho storočia. V jednom z listov Štefanovič píše Jankovi Kráľovi: „Treba vymaniť slovenskú politiku spod konzervatívneho  vplyvu kňazského. Štát musí vykúpiť veľkostatky a rozdeliť ich medzi ľud. Štát má prevziať  povinnú školskú dochádzku do 14 rokov. Kňazstvo má byť platené štátom a ľud má byť oslobodený od všetkých cirkevných a školských poplatkov...“

STRATENÉ PUŠKY

Štefanovič bol  najhúževnatejším a najväčším  Štúrovým odporcom zo všetkých členov radikálno-demokratického krídla. Jeho názory na riešenie  zlého stavu krajiny sú najkonkrétnejšie zo všetkých tých, s ktorými sme sa u štúrovcov stretli. Odbúral mýtus o slovanskej vzájomnosti, podrobil ostrej kritike ilúzie o nacionálnom chápaní národa ako celku a propagoval predovšetkým riešenie sociálno-ekonomických otázok. Nikdy nestaval do popredia otázku národa a národnosti, ale videl ju vždy cez prizmu komplexného riešenia praktických otázok sociálneho pozdvihnutia ľudu.

       Vo vražednom a vypätom revolučnom roku 1848 otvorene napadol Štúra, že jeho vinou sa dostalo k Maďarom deväťsto pušiek, ktoré boli určené pre slovenských dobrovoľníkov. Štúra ako vodcu Slovenského povstania považoval za neskúseného a žiadal, aby vojenské velenie prenechal schopnejším a vo vojenstve skúsenejším. Aj vrcholný orgán povstania Slovenskú národnú radu podrobil kritike po tom, čo hneď na prvý deň (19. septembra 1848) z nej vystúpil M. M. Hodža: „Národná rada i s jej veliteľstvom nechala sa mužstvu rozbehať na všetky strany, v čase výpadu a boja sa ani len nezjaví na bojišti, lež poberie sa za hranicu... Núdza, nedostatok a beznádejnosť...“

VIEDENSKÉ (S)KLAMANIE

Štefanovič  rovnako otvorene podrobil kritike aj Štúrovu orientáciu na Viedeň, od ktorej očakával, že po potlačení Maďarov, ktorému slovenskí dobrovoľníci bytostne prispejú, si splní oprávnené slovenské požiadavky. Vieme, že sa tak po roku 1849 nestalo. Ba stal sa pravý opak – Viedeň nastolila Bachov absolutizmus a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní boli slovenskí účastníci povstania prenasledovaní a perzekvovaní!

„Presvedčený som, že v prípade víťazného zakončenia vojny Viedeň horšie bude nakladať s nami ako s Maďarmi,“ konštatoval vtedy Štefanovič a jedným dychom takto hodnotil aj postoj maďarských nacionalisticko-šovinistických kruhov voči Slovákom: „My nikdy neboli by sme pozdvihli zbraň voči Maďarom, keby reči a národnosti na území svätoštefanskej koruny tak rovnoprávnymi bývali ako v slobodnom Švajčiarsku s rečou nemeckou, francúzskou a talianskou. Neboli by sme sa pripojili k vláde viedenskej, keby nám toto sväté právo života národného bola ona menom koruny prisľúbila a zabezpečovala. My sme jedine za pravdu, právo svojej ľudskej dôstojnosti, za opravdivú slobodu, bratstvo a rovnosť, nie len jednotlivej, ale aj národnej, rečovej osobnosti vystúpili sme so zbraňou v ruke proti Maďarom a pripojili sme sa k viedenskej vláde...“

SLOVENSKÉ POVSTANIE...

Štefanovič vo svoje knižočke Slovenské povstanie z roka 1848/1849 takto pregnantne a v jednotlivých bodoch poukazuje na príčiny porážky slovenského dobrovoľníckeho vojska na Myjave a v jej okolí: Chyby velenia, chyby v organizácii, Slovenskú národnú radu nemal viesť Štúr, ale skúsený vojenský dôstojník, nasadení zradcovia vo funkcii veliteľov  priamo do  velenia povstania (Bloudek...), odchod Hodžu, ktorý chápal Štefanovič ako zradu...

Na konci svojej brožúry  Štefanovič veľmi citlivo a objektívne hodnotí aj osobnosť samého Štúra. A práve tu sa v plnom svetle ukazuje  jeho charakter a morálne vlastnosti. Pri všetkých výhradách voči Štúrovým názorom a jeho účinkovaniu v Slovenskej národnej rade Štefanovič  nezabudol vysoko vyzdvihnúť jeho ďalšie skutky a konkrétne činy pre slovenský národ: „Štúrovi ohľadom na jeho dobrú vôľu a žertvovanie sa záujmom a blahu slovenského národa, ale hlavne ohľadom  na oživotvorenie  našej najpôvodnejšej slovansko-slovenskej reči, všetka česť, vďaka a pamäť! Zásluhy jeho o národ náš  sú dozaista  nielen úcty, ale aj  nasledovania hodné. No koriť sa otrockým spôsobom výnimočnej osobnosti jeho, bolo by práve to najohavnejšie zneuctenie opravdových zásluh jeho!“

A ako by bolo vhodné uzavrieť toto rozprávanie o jednom zo štúrovcov, ku ktorému sa čas, múdri literárni historici, dejepisci zachovali tak trochu macošsky. Jedna z postáv Brechtovej  drámy Matka Guráž a jej deti vyslovuje túto zaujímavú sentenciu: „Beda krajine, ktorá nemá hrdinov, beda krajine, ktorá hrdinov potrebuje!“

Nuž, jedno i druhé platí, pretože nič nie je také dôležité ako pravda, ktorá sídli v ľudskom srdci. A pokojne sa môže prihodiť, že môže vytvoriť priepasť medzi géniom a jeho ľudskosťou. A náš zabudnutý štúrovec Samuel Dobroslav Štefanovič by si zaslúžil viac ako tieto riadky.

Miroslav  PIUS



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.