Povstanie Juraja Dóžu v roku 1514
Táto revolta, ktorej päťsté výročie si pripomíname, vošla do histórie pod menom sedliacka vojna alebo sa do dejín zapísala podľa mena svojho vodcu aj ako Dóžovo povstanie. Priame boje slovenské územie obišli, ale nepriamo sa jeho udalosti dotkli Zemplínskej, Abovskej a Hontianskej stolice, tiež Košíc a stredoslovenských banských miest. Začiatkom 16. storočia po vlne morových epidémií a neúrodných rokov nebolo osídlenie Uhorska kompaktné a viaceré sedliacke osady a usadlosti boli vyľudnené a dlhodobo opustené.
Práve to viedlo poddaných, aby sa sťahovali na „voľnú“ zem. Šľachta však takejto rozsiahlej migrácii zamedzila presadením zákona obmedzujúceho slobodu sťahovania poddaných. Priame nebezpečenstvo predstavovala v tom čase najmä Osmanská ríša, ktorej obnovená vojenská expanzia trvalo a dlhodobo ohrozovala uhorské pohraničné pevnosti. Turecké nebezpečenstvo však viacerí podceňovali a jeho hrozbu nepokladali za reálnu.
V ZNAMENÍ KRÍŽA
Kráľovského kancelára a kardinála Tomáša Bakóca (1442 – 1521) pápež Lev X. na jar 1514 vymenoval za pápežského legáta povereného organizovaním križiackej výpravy proti Turkom. Bola to jedna z foriem jeho „odškodnenia“. Bakóc totiž v predchádzajúcom roku po druhýkrát neúspešne kandidoval na pápežský stolec. Napriek skeptickému a skôr negatívnemu stanovisku niektorých znalcov krížovú výpravu schválila aj kráľovská rada. Po slávnostnom vydaní pápežskej buly vyzývajúcej do boja proti Turkom, čítanej na Veľkú noc v roku 1514 vo všetkých kostoloch, už nič nestálo v ceste na masové verbovanie križiakov. Najväčší tábor križiackeho vojska bol priamo pri Budíne. Táborilo tu asi štyridsaťtisíc mužov i žien. Drvivá väčšina z nich bola z radov sedliakov, mestskej chudoby, študentov, remeselníkov a nižšej šľachty a kléru. Z hľadiska etnicity to bola nesúrodá masa. Rovnako početné križiacke vojsko sa sústredilo v táboroch na Veľkej uhorskej rovine. O úspešný nábor do križiackych radov sa zaslúžili najmä horliví ľudoví františkánski kazatelia.
Za hlavného vojenského veliteľa pripravovanej križiackej výpravy bol vymenovaný sedmohradský sikulský zeman a skúsený jazdecký veliteľ Juraj Dóža. Medzi ďalších veliteľov patrili aj jeho brat Gregor, ceglédský farár Vavrinec Mészáros a Tomáš Kecskés. Práve poslední dvaja menovaní sa v polovici mája 1514 obrátili listom na košickú mestskú radu, aby urýchlene začala s verbovaním Košičanov do križiackeho vojska. V rovnakom čase bol poverený Vavrinec Szür z neďalekej Šace verbovaním nových križiakov z radov sedliakov z obcí a usadlostí v okolí Košíc. Košická mestská rada však už na tieto výzvy nemusela reagovať, pretože medzitým bola krížová výprava odvolaná. Okrem toho mala oprávnené obavy z ozbrojovania mestskej chudoby, pretože šľachtici prichádzajúci v tom čase z križiackych táborov otvorene hovorili o revolučných náladách, ktoré sa šírili medzi plebejskou väčšinou križiakov. Týchto šľachticov košická mestská rada, zachovávajúc vernosť kráľovi, ochotne prijala a poskytla im azyl. Mesto Košice – aj pod dojmom týchto správ o rabovaní ozbrojenej luzy – prikročilo k ďalšiemu opevňovaniu a vyzbrojovaniu mešťanov. Košická mestská rada sa zároveň listom obrátila na Františka Baloga, veliteľa povstaleckého tábora v Gönci, aby svoje ozbrojené formácie rozpustil a povstalcov vyzval na návrat do svojich domovov.
HISTÓRIA_Sedliacka-vojna-1PLAMENE REVOLÚCIE
Bojachtivosť križiakov narastala a olej do ohňa neprilievali len protiturecké nálady a motivácia na plnomocné odpustky. Rástla po dovtedy nezvyklých masových stretnutiach sedliakov z rôznych regiónov a ich vzájomným porovnávaním životných údelov. V tom čase však už bolo zrejmé, že krížová výprava sa dostala do štádia ľudovej revolty – ozbrojenej vzbury. Križiaci vyhlásili neposlušnosť. Otvorene obvinili šľachtu a vyšší klérus zo zrady idey ťaženia proti výbojným Turkom pod znamením svätého kríža. Medzi rebelmi sa šírili správy, že viacerí zemepáni bránia svojim poddaným pripojiť sa k nim. To viedlo začiatkom mája 1514 k prvým otvoreným a ozbrojeným prejavom a ku krvavým stretom. Kardinál Bakóc, aby zabránil ďalšiemu šíreniu revolučných nálad, odvelil v polovici mája križiakov na južnú hranicu a zakázal ďalší nábor nových žoldnierov. Revolučná pochodeň sa však už rozhorela naplno. Križiaci neuposlúchli výzvy a premenili sa na ľudovú armádu s osobitou plebejskou križiackou ideológiou, ktorá ich „oprávňovala“ odobrať šľachte jej práva. Hlavným dôvodom bola údajná sabotáž obrany vlasti zo strany vyššej šľachty a magnátov a bránenie križiakom v naplnení ich hlavného poslania. V prípade úspechu križiakov mali všetci účastníci výpravy získať kolektívne výsady slobody, podobne ako uhorská vojenská pohraničná hotovosť – sedmohradskí Sikuli.
PANOVNÍKOVA REAKCIA
Šľachta ešte stále podceňovala nebezpečenstvo, a tak proti vzbúrencom vyslala menšie ozbrojené oddiely vo viere, že sa im podarí ľudové vojsko po prvých stretoch poraziť a rozohnať. Tieto formácie však križiaci porazili a počas dvoch mesiacov rabovali sídla svetskej i cirkevnej šľachty, kláštory, hrady a pálili všetky písomné doklady o šľachtických výsadách. Po začiatočnom prekvapení a dezorientácii však panovník a šľachta zjednotili úsilie pri obrane svojich práv a výsad. Mobilizovali početnejšie vojsko a na jeho čelo kráľ vymenoval temešského župana a hlavného kapitána južných oblastí Štefana Bátoryho, ktorý zlikvidoval menšie križiacke centrá a utiahol sa do temešvárskej pevnosti. Tam ho neúspešne obliehal vyše mesiaca hlavný prúd križiackej armády. Dóžove vojská sa napokon 15. júla 1514 vzdali sedmohradskému vojvodovi Jánovi Zápoľskému, ktorý prišiel k Temešváru na pomoc Bátorymu. Kráľovi sa po výzvach adresovaných šľachticom rôznych regiónov ešte v júni 1514 podarilo zhromaždiť početné vojsko. Tak ešte 4. júna 1514 na Turíce poslal z Budína list adresovaný šľachte Šarišskej župy, aby sa pripojila k nemu a pomohla poraziť rebelov: „Nie je potrebné v liste vám opisovať, aké nezvyčajné výstrednosti a hrozné zločiny pácha sedliacky ľud, ktorý povstal pod menom križiakov. Jeho zločiny sú také veľké a také hrozné, že ich nikto nevie dostatočne opísať. Preto je nevyhnutné čo najskôr sa postaviť proti takému veľkému nebezpečenstvu. Keď ich s Božou pomocou porazíme a rozprášime, potom ich zvyšky ľahšie budeme môcť vykoreniť!“
FEUDÁLNA SPRAVODLIVOSŤ
Po porážke hlavných zoskupení Dóžovho vojska ostali v regiónoch ešte osamotené menšie oddiely povstalcov, ktoré sa stali ľahkou korisťou šľachtických prenasledovateľov. Vraždenie sedliakov a bývalých povstalcov nadobudlo také rozmery, že októbrový snem v roku 1514 musel priamo zakázať ich zabíjanie. Nebolo to z nejakého náhleho záchvatu filantropie, ale z reálneho nedostatku pracovnej sily na poliach a z neho priamo vyplývajúcej hrozby hladomoru väčšieho rozsahu. Podľa odhadov bolo na strane vzbúrencov vyše päťdesiattisíc obetí. Aj na uhorské pomery to bol zarážajúci počet. Nad samotným vodcom povstania Jurajom Dóžom vyniesli potupný a odstrašujúci ortieľ smrti. Posadili ho na rozžeravený železný trón a na hlavu mu dali žeravú železnú korunu. Jeho na smrť vyhladovaných spolubojovníkov donútili, aby z jeho oškvareného tela zubami trhali mäso...
Po potlačení Dóžovho povstania prišli na rad likvidácie zvyškov poddanských slobôd, ktoré odstránili zákonné články, ktoré prijal v októbri 1514 uhorský snem a 19. novembra 1514 potvrdil panovník Vladislav II. Štrnásty článok stanovil okrem hrdelných a iných trestov i zákaz migrácie poddaných: „Odteraz všetci sedliaci bývajúci v tomto kráľovstve okrem obyvateľov slobodných a opevnených miest, ktorí zostali verní kráľovskému majestátu, a vyjmúc aj tých sedliakov, ktorí zotrvali v pravej vernosti voči svojim pánom a svätej korune tohto kráľovstva a nezúčastnili sa na tejto bezbožnej vzbure, pre túto svoju nevernosť nech stratia slobodu sťahovať sa z miesta na miesto a nech sú naveky daní svojim zemepánom do večného poddanstva. Okrem toho v budúcnosti nech sa nemôžu bez vôle a súhlasu svojich pánov sťahovať z miesta na miesto a natrvalo sa usadzovať“.
POVINNÉ DARY
Okrem migračných obmedzení boli stanovené povinné „dary“ sedliakov svojim zemepánom – deviatky, desiatky a rôzne iné naturálie (kurčatá, husi, ošípané), obmedzenia pri sobášoch. Nikto zo sedliackeho rodu nesmel byť zvolený a kráľovským majestátom povýšený za biskupa. Mimoriadne tresty postihli aktérov alebo iniciátorov znásilnení šľachtických dievčat a žien. Násilníci mali ako „zlorečení, Bohom i ľuďmi preklínaní zločinci podstúpiť hroznú smrť“. Potrestaní boli aj ich potomkovia. Nemohli nikdy viac zastávať funkcie mestského a dedinského richtára alebo člena mestskej rady. Posledný, sedemdesiaty článok stanovil i postup recipročného navrátenia zbehnutých sedliakov do susedných štátov. Tieto žiadosti mala vybavovať uhorská kráľovská kancelária.
Rozhodujúci vplyv v Uhorsku získavala stredná a nižšia šľachta, ktorá svoje ambície vyjadrila v podpore nového zákonníka Tripartitum opus iuris consuetudinarii incliti regni Hungariae partiumque adnexarum (Trojdielne spracovanie obyčajového práva Uhorského kráľovstva a pripojených krajín). Jeho autorom bol Štefan Verböci, právnik, protonotár krajinského sudcu a stúpenec Jána Zápoľského. Tripartitum napriek realite zrovnoprávnilo magnátov a zemanov, definovalo spoločenstvo šľachticov ako politický národ, ktorý je reálnym nositeľom politickej moci v štáte. Napriek viacerým výhradám ho panovník Vladislav II. signoval 19. novembra 1514. V právnej praxi sa viaceré ustanovenia Tripartita používali až do roku 1918 a niektoré z nich až do roku 1950.
Vojtech KÁRPÁTY – Foto: autor