Oslobodenie Slovenska bolo jednou z najvýznamnejších udalostí 20. storočia. V tomto roku si pripomíname sedemdesiate piate výročie oslobodenia Slovenska od nemeckého nacizmu. Oslobodenie Slovenska bolo súčasťou jednej z najvýznamnejších udalostí 20. storočia – víťazstva Sovietskeho zväzu a západných Spojencov nad nacistickým Nemeckom. Slovensko bolo po likvidácii československého štátu od 14. marca 1939 samostatným štátnym útvarom. Prvá Slovenská republika však mala len obmedzenú suverenitu. Jej právnym vyjadrením bola tzv. Ochranná zmluva, ktorá zahraničnú a bezpečnostnú politiku Slovenska úplne podriaďovala Nemeckej ríši. Slovenská republika tak bola pevne pripútaná k nacistickému Nemecku a po invázii nemeckého Wehrmachtu do Sovietskeho zväzu 22. júna 1941 bola nútená poslať svoju armádu na východný front.
Slovensko nevyhlásilo Sovietskemu zväzu vojnu, len verejne oznámilo „pripojenie“ sa k ťaženiu nemeckej armády. V Moskve chápali, že Slovensko ani nemalo inú možnosť. Preto sa v Stalinovom prejave z 3. júla 1941 Slováci medzi agresormi ani nespomenuli. Od roka 1943 slovenskí vojaci strácali motiváciu bojovať po boku Nemecka. Nesúhlasili s brutálnou nemeckou okupačnou politikou a po porážke Wehrmachtu pri Stalingrade, Kursku a v severnej Afrike si tiež mnohí uvedomili, že Nemecko vojnu nevyhrá. K rovnakému názoru dospel aj minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš.
■ STALINGRADSKÝ PRELOM
Po prelomovom roku 1943 prevzala Červená armáda strategickú iniciatívu a začala agresorov vyháňať z územia Sovietskeho zväzu. V lete 1944 sa dostala na hranice Poľska, Maďarska a Rumunska. Nastala úplne nová politická realita, keď vďaka víťazstvám Červenej armády nad Wehrmachtom sa Sovietsky zväz stal rozhodujúcim politickým činiteľom v strednej Európe. Velenie Červenej armády plánovalo ďalší postup na západ na dvoch strategických smeroch: na severnom strategickom smere Varšava – Berlín a južnom strategickom smere Bukurešť – Budapešť – Viedeň. Tieto hlavné strategické smery určovali výhodné terénne podmienky na použitie veľkých tankových a mechanizovaných zväzov. Slovensko (ako aj Čechy a Morava) sa ocitlo medzi týmito hlavnými strategickými smermi. Plány sovietskeho velenia však narušili udalosti na Slovensku v lete 1944. Neodvratným pádom Nemeckej ríše totiž padala aj slovenská samostatnosť, ktorá bola od nej politicky a vojensky celkom závislá. Jediný zo slovenských politikov, ktorý začal v tejto situácii aktívne konať, bol generál F. Čatloš. Pripravil plán prechodu Slovenska na stranu Spojencov, ktorý spočíval v pomoci Slovenskej armády Červenej armáde pri prekonaní karpatských priesmykov. Z politického hľadiska Čatlošov plán predpokladal zachovanie slovenskej samostatnosti v sovietskej sfére vplyvu. Československá exilová vláda na čele so samozvaným prezidentom Edvardom Benešom však pripravovala podobnú akciu cez tzv. „Vojenské ústredie“ na čele s pplk. Jánom Golianom. Jeho plán protinemeckého povstania z politického hľadiska predpokladal obnovenie česko slovenského štátu v jeho predmníchovskej podobe. Obidva tieto plány zohľadňovali rozhodujúce postavenie Sovietskeho zväzu v stredoeurópskom priestore a ponúkali Červenej armáde aktívnu spoluprácu. Leteckými kuriérmi sa dostali do Sovietskeho zväzu a boli predložené najvyššiemu sovietskemu vedeniu.
■ SMER KARPATY
Slovenské národné povstanie (SNP) vypuklo 29. augusta 1944 pod taktovkou Vojenského ústredia. Ukázalo sa, že Vojenské ústredie vôbec nemalo kontrolu nad dvoma divíziami Slovenskej armády na severovýchode Slovenska, ktoré mali otvorením karpatských priesmykov pre Červenú armádu zohrať v povstaní kľúčovú úlohu. Sovietske velenie pritom na príkaz Josifa Stalina v krátkom čase naplánovalo a uskutočnilo na pomoc SNP Karpatsko-dukliansku operáciu. Bola to jediná strategická operácia Červenej armády v priebehu celej vojny uskutočnená výhradne z politických dôvodov! Sovietske velenie totiž po zlých skúsenostiach z prvej svetovej vojny vôbec neplánovalo útočiť cez Karpaty na Slovensko. Len kvôli pomoci SNP vytvorilo pomocný strategický smer, ktorý viedol pohorím slovenských Karpát na Moravu. V rámci tejto operácie sa 20. septembra 1944 začalo priame oslobodzovanie Slovenska. Toho dňa divízie 3. horského streleckého zboru 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu vstúpili severne od Medzilaboriec na územie Slovenska. Na druhý deň, 21. septembra, bola oslobodená prvá slovenská obec Kalinov. Šiesteho októbra 1944 vstúpili na územie Slovenska v Duklianskom priesmyku aj jednotky 1. čs. armádneho zboru, podriadené sovietskej 38. armáde, a oslobodili Vyšný Komárnik. Sovietska ofenzíva však pre zlyhanie slovenských divízií uviazla na nemeckej obrane v Karpatoch a povstalecké územie zostalo obkľúčené zo všetkých strán. Porážka povstania a okupácia Slovenska nemeckým vojskom znamenala faktický zánik slovenskej štátnosti. Karpatsko-duklianska operácia trvala od 8. septembra do 27. októbra 1944.
■ OFENZÍVA SLOVENSKOM
Počas oslobodzovania Slovenska uskutočnilo sovietske velenie niekoľko ďalších, niekedy aj súčasne prebiehajúcich útočných operácií. V druhej polovici septembra 1944 sa rozvinula Karpatsko-užhorodská operácia hlavných síl 4. ukrajinského frontu. Trvala do konca októbra 1944. Karpatsko-duklianska a Karpatsko-užhorodská ofenzíva spolu tvorili strategickú Východokarpatskú operáciu. Druhou strategickou operáciou bola Východoslovenská, ktorú v novembri a decembri 1944 uskutočňoval 4. ukrajinský front a pravé krídlo 2. ukrajinského frontu. Operácia trvala od 20. novembra do 31. decembra 1944. Oslobodená bola časť územia východného Slovenska vrátane Humenného, Trebišova a Michaloviec. Najťažšie boje tejto operácie prebehli o Dargovský priesmyk v Slanských vrchoch. Deviateho decembra 1944 sovietska 6. gardová tanková armáda prekročila Ipeľ, 14. decembra spolu so 7. gardovou armádou oslobodila Šahy a 20. decembra Levice. Do konca decembra obe armády spolu s 1. gardovou jazdecko-mechanizovanou skupinou v trojuholníku ohraničenom mestami Šahy – Levice – Štúrovo zastavili silný protiútok troch nemeckých pancierových divízií. Tým sa skončilo prvé obdobie oslobodzovania Slovenska, ktoré sa začalo pomocou Slovenskému národnému povstaniu. Od začiatku druhej polovice decembra 1944 začali bojovú činnosť na juhu stredného a východného Slovenska aj sovietska 40., 27., 53. armáda, 4. rumunská armáda a jeden armádny zbor rumunskej 1. armády, ktoré podliehali 2. ukrajinskému frontu.
Druhé obdobie oslobodzovania Slovenska sa začalo zimnou ofenzívou Červenej armády po celej šírke sovietsko-nemeckého frontu. Na Slovensku sa 12. januára 1945 začala Západokarpatská operácia vojsk 4. ukrajinského frontu a pravého krídla 2. ukrajinského frontu. V zostave 2. ukrajinského frontu sa na tejto operácii zúčastnili aj rumunské vojská (4. rumunská armáda a 1. rumunská armáda). Vojská 2. ukrajinského frontu v tejto operácii oslobodili celý Gemer, časť Horehronia až po Brezno, Novohrad a časť Hontu. Boje prebiehali v ťažkých podmienkach stredoslovenských hôr, najmä Slovenského Rudohoria, Poľany, Javoria, Krupinských a Štiavnických vrchov. Štrnásteho marca 1945 sovietske vojská oslobodili Zvolen a 25. marca Banskú Bystricu. Následne bez operačnej prestávky vstúpili do Bratislavsko-brnianskej operácie. Vojská 4. ukrajinského frontu v Západokarpatskej operácii zavŕšili oslobodenie východného Slovenska vrátane Košíc a Prešova a vstúpili do údolia Váhu pred Liptovským Mikulášom. Od 6. januára do 2. februára 1945 stred zostavy 2. ukrajinského frontu (6. tanková a 7. gardová armáda) útočil v rámci Komárňanskej operácie na dolnom Hrone v smere Nové Zámky – Komárno. Vo februári 1945, keď na juhozápadné Slovensko prišla časť nemeckej 6. tankovej armády SS generála S. Ditricha z Arden, sovietska 7. gardová armáda zviedla vyše týždňa trvajúce obranné boje o hronské predmostie, pričom musela pod nemeckým tlakom ustúpiť na východný breh Hrona. Hlavné úsilie o oslobodenie Slovenska prechádzalo na vojská 2. ukrajinského frontu.
■ TRETIA OPERÁCIA
Treťou operáciou v druhom období oslobodzovania Slovenska bola Bratislavsko-brnianska operácia, ktorá sa začala 25. marca 1945. Touto operáciou sa zavŕšilo oslobodenie veľkej časti stredného Slovenska vrátane Bratislavy, ktorú sovietske vojská oslobodili 4. apríla 1945. Poslednou sovietskou operáciou na území Slovenska bola Ostravská operácia vojsk 4. ukrajinského frontu. V tejto operácii 1. čs. armádny zbor, ktorý sa zväčšil o 4. čs. brigádu (nazývanú „slovenskou“), a 17. gardový strelecký zbor zavŕšili oslobodenie severného Slovenska. Zbor po oslobodení Liptova zviedol ťažké boje v Malej Fatre, 30. apríla oslobodil Žilinu a 2. a 3. mája 1945 začal spolu so sovietskymi vojskami vstupovať na Moravu.
Oslobodenie Slovenska od nemeckých nacistických a maďarských horthyovských vojsk trvalo takmer osem mesiacov. Nemecký odpor bol tvrdý a neochaboval až do posledných dní. Nemecké vojská pri ústupe cielene ničili priemyselnú a dopravnú infraštruktúru Slovenska. Okrem toho miestnemu obyvateľstvu rekvirovali potraviny a hospodárske zvieratá. Oslobodzovanie územia Slovenska sa začalo 20. septembra 1944, keď sovietske jednotky prekročili jeho hranice východne od Michaloviec a na druhý deň oslobodili obec Kalinov. Trvalo do 3. mája 1945, keď boli oslobodené obce Makov a Klokočov. Boje o Slovensko tak trvali presne dvestodvadsaťšesť dní. Hlavnú silu oslobodzovacích vojsk tvorili útvary Červenej armády. Od 6. októbra 1944 sa na oslobodení Slovenska zúčastňoval 1. čs. armádny zbor v ZSSR a od 18. decembra 1944 aj útvary rumunskej armády. V ťažkých bojoch a v zložitých terénnych podmienkach za oslobodenie Slovenska zahynulo veľké množstvo sovietskych, rumunských a československých vojakov. Podľa ústrednej evidencie Ministerstva vnútra SR je na území Slovenska pochovaných 60 659 vojakov Červenej armády, 10 435 vojakov rumunskej armády a 1 736 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru.
■ TIENE SLOBODY
Oslobodenie Slovenska však malo aj svoju tienistú stránku. Podľa sovietsko-československej dohody z mája 1944 mali totiž sovietske bezpečnostné orgány do hĺbky sedemdesiatich kilometrov od frontu možnosť zatýkať a vyšetrovať podozrivých československých občanov, ktorí by mohli ohrozovať vojnové úsilie Sovietskeho zväzu. Sovietske bezpečnostné orgány, najmä zložky sovietskeho ministerstva vnútra NKVD, túto právomoc využívali v takej miere, s akou na československej strane nepočítali. Predovšetkým na východe Slovenska zaistili a odvliekli do Sovietskeho zväzu 7 422 československých občanov. Najväčšiu časť z nich tvorili Slováci, no boli medzi nimi aj občania ruskej, rusínskej a ukrajinskej národnosti.
Nechcene sa do Sovietskeho zväzu vrátili aj predstavitelia takzvanej bielej emigrácie, ktorí po roku 1917 utiekli pred boľševickým režimom do Československa. Tieto deportácie sa týkali len východného Slovenska zhruba po čiaru Spišská Nová Ves – Rožňava. Väčšina deportovaných československých občanov bola umiestňovaná v táboroch nútených prác na Donbase a Kaukaze, kde väzni pracovali v baniach, na stavbách, v priemysle a v lesoch. Na Slovensko sa väčšina z nich vrátila už po niekoľkých rokoch.
Oslobodenie Slovenska Červenou armádou však prirodzene ovplyvnilo jeho osud po skončení vojny. Sovietsky zväz bol rozhodujúcou silou, ktorá zničila Veľkonemeckú ríšu. Všetky ostatné udalosti v strednej Európe sa odvíjali od tejto skutočnosti. Slovenská štátnosť mala možno malú nádej pokračovať v podobe Slovenskej sovietskej republiky, prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso však takéto neoficiálne sovietske návrhy rezolútne zamietol. Inou rozumnou alternatívou pre Slovensko bolo len obnovenie česko-slovenského štátu na nových princípoch. Obnovenie pomerov spred Mníchova bolo nereálne, čo s veľkou nevôľou akceptoval aj Beneš. V povojnovom Československu zohrávala stále významnejšiu úlohu komunistická strana, ktorá v prvých mesiacoch po vojne ťažila z veľkej popularity Sovietskeho zväzu a Červenej armády. Československí komunisti jednoznačne deklarovali, že nepripustia opakovanie Mníchova z roka 1938. Záštitu bezpečnosti nového štátu videli po vojne aj mnohí nekomunisti práve v Sovietskom zväze. Zrada západných mocností z roka 1938 bola stále čerstvá. Nečudo, že komunistom sa vo februári 1948 podarilo pokojnou cestou uchopiť moc v Československej republike. Slovensko sa tak v rámci Československej republiky dostalo do sovietskej sféry vplyvu, čím bol predurčený jeho život a rozvoj na ďalších vyše štyridsať rokov. Išlo však o výsledok vnútropolitického vývoja, a nie o výsledok oslobodenia Slovenska od nemeckých nacistických vojsk Červenou armádou. Aj po sedemdesiatich piatich rokoch si preto s úctou a pietou k padlým vojakom osloboditeľských vojsk pripomíname oslobodenie Slovenska i koniec druhej svetovej vojny v Európe.
Pavel MIČIANIK – Foto: archív SNN