Jedna z politických strán mala v eurovoľbách heslo Byť partnermi Bruselu a nie jeho otrokmi. Je aj nie je to výstižné. Nie sme totiž otrokmi Bruselu, ale Brusel je otrokom. A to otrokom ultraliberálnej politiky. Priamo na čele stojí totiž ultraliberál J. Barosso. Je to okrem iného presvedčený podporovateľ invázie do Iraku – a tých je už ako šafranu, je to exot.
Dnes vidíme následky ultraliberálnej politiky, desaťročia Barossa, ktorý si svoje druhé päťročné volebné obdobie priam vyžobral, veď ako inak priliehavo nazvať jeho pochôdzky za hlasmi po hlavných mestách pred piatimi rokmi. Terajšie problémy štátov, miliónov obyvateľov, stále neskončená kríza nesú aj odtlačky politiky predsedu EK J. Barossa. Bol v úrade aj so súhlasom sociálnodemokratických vlád. Nobelova cena mieru pre Európsku úniu jej iste náleží, paradox je, že sa ušla práve tej komisii, ktorá vyvolala jeden z najväčších geopolitických problémov rovno na hranici EÚ a aj Slovenska. Isteže, ak by človek robil v protokole štátu, tak považuje slovenské vyznamenania vedeniu Únie a komisie za nevyhnutnosť pri príležitosti štátnej návštevy. Ak však uvažuje v novinách, tak si musí položiť otázku, či to nie je najnevhodnejšie personálne použitie vyznamenaní po roku 1993.
Koľko len protichodných síl vyvolala Barossova politika! Ale to všetko nás neospravedlňuje, že sme mali malú účasť v eurovoľbách. Mali sme rekordne nízku účasť v rámci domácich i medzinárodných meraní. Cynik by mohol povedať, že sme tentoraz porazili na hlavu Čechov, Čechom sa nepodaril taký rekord ako nám, zaostali za nami! Lenže žarty nabok! Je zlyhaním celej politickej kampane na Slovensku, nehovoriac o mediálnych divadlách Únie samotnej, že sa nedostalo do popredia právo občanov, ktoré aj teraz poskytuje právo nanútiť tému aj europarlamentu a aj eurokomisii. V zápase o to, aby voda zostala verejným majetkom štátov, aby sa nestala výlučne tovarom, vyhrali občania v rámci petície. Je pravda, že treba asi milión podpisov (napokon sa nazbierali dva milióny), je pravda, že to musia byť podpisy najmenej zo štvrtiny členských štátov a musia mať istú štruktúru. Ale po prvý raz v dejinách Európskej únie sa občania postavili proti Európskej komisii, proti Európskej centrálnej banke a proti Medzinárodnému menovému fondu. Tie totiž chceli nadiktovať štátom v kríze, aby privatizovali vodné zdroje. Presadil sa protest za základné ľudské právo – právo na vodu a kanalizáciu (!). Je to suverénna záležitosť národných štátov, a nie nadnárodných inštitúcií.
Je to fascinujúci príbeh, pretože po prvý raz dal dovedna európsku verejnosť, ba možno by sme povedali európskeho občana. A nielen to. Ukázala sa skutočná tvár eurobyrokratov. Odhalila sa možnosť, ako sa prejaviť. Ukázala sa nevyhnutnosť sledovať aktívne európsku politiku a európsku problematiku. A o to ide na medzinárodnej, ako aj na národnej úrovni. Podpisy pod vôbec prvú občiansku európsku iniciatívu sa zozbierali za šesť mesiacov. Výsledkom je požiadavka, aby zásobovanie vodou a manažment vodných zdrojov nepodliehali pravidlám vnútorného trhu Únie a aby boli vodohospodárske služby vylúčené z liberalizácie, teda o. i. aj z pokusov zvyšovať ceny či privatizovať, ako to chcela Únia v rámci šetrenia nanútiť napríklad Grécku. Pre Slovensko, jednu z najbohatších európskych krajín na vodné zdroje, je to dobrá správa. Otázka je, či nás to nabudí ako kedysi prípad Gabčíkova, alebo sme už menej ako otrokmi a sedíme ako občania v kúte, do ktorého nás vykážu.
Dušan D. KERNÝ