POZNÁMKA
Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. To hovorí článok 4 súčasného znenia Ústavy SR. K jednotlivým citovaným predmetom vlastníctva sa však štát správa rôznorodo. Napríklad prírodné liečivé zdroje sa tu kedysi sprivatizovali cez infraštruktúru kúpeľov a plničiek minerálnej vody. Inak to vníma radový občan a inak privatizér, no práve tomu by ústava ako základný a najvyšší zákon štátu mala zabrániť jasnými definíciami vo vykonávacích zákonoch a vyhláškach.
Nerastné bohatstvo je zrejme všetko, čo už neporastie, teda napríklad pôda, no najmä úrodná. Tá je však podľa ústavy zároveň predmetom súkromného vlastníctva, ktoré je tiež za určitých podmienok chránené zákonom. Prečo sme si na obrovských plochách najúrodnejšej pôdy za cenu straty potravinovej sebestačnosti a poskytovania daňových prázdnin nechali vystavať zahraničné fabriky a logistické centrá?
Podľa JUDr. Milana Anjela: „Úrady netušia, koľko pôdy už cudzinci skúpili na Slovensku. Ako je to vôbec možné a čo robí na jej ochranu štát?! Poľnohospodársku pôdu vo veľkom vykupujú investori z Dánska, Holandska a najnovšie aj z Číny. Nikto nevie presne, koľko našej pôdy už získali. Časť farmárov hovorí o dôsledku voľného trhu v EÚ, o konkurencii, s ktorou treba žiť. Iní varujú, že Slovensko pomaly prichádza o to najcennejšie, čo má. Tisícky hektárov sú už v rukách cudzincov. Skutočne môže hroziť postupná strata kontroly občanov Slovenskej republiky nad nie zanedbateľnou časťou svojho územia, a práve jeho najcennejšej časti ‒ poľnohospodárskej pôdy, ktorá by mala zabezpečiť sebestačnosť a riadne fungovanie štátu. Niektoré zdroje uvádzajú, že v súčasnosti je už v rukách cudzincov – fyzických osôb – viac ako pätnásťtisíc hektárov pôdy.“
V tomto kontexte a pri porovnaní zaobchádzania s ústavne chráneným vlastníctvom štátu v prípade nerastného bohatstva a vody je zaujímavé, že v prvom týždni októbra sa v Národnej rade SR opäť preberala citlivá téma vývozu pitnej vody z nášho územia. V ústave má byť zakotvené, že vodu odobratú z vodných útvarov na území SR nebude možné cezhranične prepravovať dopravnými prostriedkami a potrubím. Zákaz však nemá byť absolútny. Výnimka by mala byť pri vývoze pitnej vody a minerálnej vody balenej do spotrebiteľských obalov na území Slovenska, ako aj pri cezhraničnej humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch.
Lenže návrh, aby sa podľa sľubu premiéra R. Fica rozšírila Ústava SR o zákaz vývozu vody zo Slovenska, neprešiel Ústavnoprávnym výborom NR SR. Vo výbore za zmenu najvyššieho zákona štátu hlasovali na zasadnutí len poslanci za Smer-SD. To by však nebola pri hlasovaní v pléne parlamentu v prípade navrhovanej zmeny ústavy potrebná ústavná väčšina. O osude novely sa tak rozhodne až v tom prípade, ak sa v pléne pridá dostatok poslancov opozície. Jej predstavitelia však zmenu ústavy nepodporili ani vo výbore, vari by ju potom podporili v pléne? Komu tu ide len o politikárčenie a komu o skutočnú ochranu vlastníctva, a teda aj budúcnosti všetkých občanov SR?
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ