Viera v národ slovenský, jeho život a vývin,
oblaží dušu i srdce naše ešte v hodinu umierania.
Svetozár Hurban-Vajanský
Ratkovce sú neveľká obec s čosi vyše tristo obyvateľmi v okrese Hlohovec. Dvadsiateho prvého júna tohto roka na tamojšom cintoríne na mieste odpočinku Štefana Mikuša, na jeho večnú pamiatku pre slovenský národ odhalili pamätnú tabuľu, ktorá pripomína martýrsky čin tohto muža.
Štefan Mikuš st. sa narodil 9. augusta 1859 v Ratkovciach v rodine roľníka. Po vychodení základnej školy (ešte v slovenskom jazyku) zostal pracovať doma na hospodárstve. Bol roľníkom a dlhšie vykonával aj funkciu richtára. V roku 1883 sa oženil s Annou, rod. Vávrovou (1866 – 1950), zo Špačiniec. Mali spolu päť detí – dvoch synov a tri dcéry.
Najstarší syn Rudolf sa stal kňazom jezuitom. Po prvej svetovej vojne bol najvyššou autoritou Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Zastával funkcie viceprovinciála Spoločnosti Ježišovej, provinciála Spoločnosti Ježišovej, magistra novicov, predstaveného kláštora a rektora. Jeho činnosť v Spoločnosti Ježišovej bola zastavená až v osudný rok 1950...
Druhý syn, Štefan ml., sa stal najskôr učiteľom a neskôr prešiel k železnici, kde zastával funkciu hlavného inšpektora. Najstaršia z dcér Valéria a najmladšia Filoména boli učiteľky. Prostredná, Mária ostala doma.
VRAŽEDNÝ INCIDENT
Vo Veľkonočný pondelok 28. marca 1921 odišiel Štefan Mikuš so skupinou roľníkov z Ratkoviec a zo Žlkoviec do Trnavy na valné zhromaždenie Kresťanského združenia roľníkov. Zišlo sa tu asi sedem tisíc roľníkov z celého Slovenska. Zúčastnilo sa na ňom aj niekoľko cirkevných a politických hodnostárov, ako trebárs nitriansky biskup Dr. K. Kmeťko, Dr. J. Buday, senátor Ing. Klimko, Dr. F. Ďurčanský, poslanec Šmalík z Moravy, predseda Kresťanského združenia roľníctva v Trnave Dr. D. Plechlo. Prítomný bol aj Andrej Hlinka, s ktorým bol Štefan Mikuš dobrý priateľ. Azda aj preto stál počas zhromaždenia v jeho tesnej blízkosti. Samotné snemovanie sa uskutočnilo na dvore bývalej Meštianskej školy (Albertinum) po svätej omši, ktorú celebroval biskup Dr. K. Kmeťko v univerzitnom Kostole sv. J. Krstiteľa. Rokovanie prebiehalo v najväčšom pokoji až po vystúpenie senátora Klimku. Vtedy vtrhli k tribúne sociálni demokrati na čele s redaktorom Trnavského hlasu, Čechom Kocourkom a s ďalšími kumpánmi, ktorí sa neohlásene infiltrovali do spoločnosti Kresťanského združenia roľníkov a začali siahovými polenami a kameňmi útočiť na rečnícku tribúnu. Ich cieľom bolo rozbiť zhromaždenie a zabiť Andreja Hlinku. Na jeho obranu sa postavil Štefan Mikuš st. so slovami: „Človeče, čo robíte, veď ho zabijete! My si Hlinku nedáme!“ Rozzúrený útočník siahovým polenom zasiahol Š. Mikuša do hlavy tak nešťastne, že ten na následky úrazu za pár dní zomrel. Zatiaľ sa všetkým z tribúny podarilo utiecť do budovy meštianky – do bezpečia. Ťažko ranení boli aj roľníci Gažo z Dolnej Krupej a Šimko zo Špačiniec.
Zraneného Štefana Mikuša odniesli z miesta incidentu jeho syn a známi. Ošetrili mu krvácajúce rany a pobrali sa domov. S pomocou svojho syna a iných vládal ešte prísť na trnavskú železničnú stanicu. V Leopoldove, keď vystúpil z vlaku, museli ho už niesť a na prenajatom povoze odviesť domov do Ratkoviec.
Viac nevstal, bol však pri plnom vedomí, ale rozprával už veľmi málo. Privolaný lekár konštatoval, že už niet pomoci. O tri dni dostal zápal pľúc. V piatok 1. apríla 1921 ho kňaz vyspovedal a zaopatril sviatosťami zomierajúcich. V sobotu nastalo viditeľné zhoršenie zdravotného stavu. Stačil sa však ešte opýtať: „A Hlinkovi sa nič nestalo?“ Uspokojený zápornou odpoveďou syna Štefana upadol do agónie a viac sa neprebral.
Zomrel v Ratkovciach v nedeľu 3. apríla 1921 na šiesty deň po tragickej udalosti. Pohreb mal 5. apríla na ratkovskom cintoríne.
NEZOSTAL ZABUDNUTÝ
V roku 1944 mu v Trnave z vďačnosti postavili na Univerzitnom námestí pomník a na jeho počesť pomenovali ulicu. S nástupom totalitného komunistického režimu a za pomoci pražského centralistického režimu pomník hanebne zhodili a zničili. Ulicu premenovali.
Trnava, ba ani rodná obec Ratkovce si dodnes na tohto mučeníka nespomenuli, aj keď od tejto tragickej udalosti uplynulo vyše deväťdesiat rokov.
Po dvadsiatich piatich rokoch od pádu komunizmu rodina Štefana Mikuša odčinila za národ slovenský krivdu páchanú na tomto človeku. Zrekonštruovala náhrobný kameň, jeho okolie a na večnú pamiatku tohto muža umiestnila na náhrobnom kameni pamätnú tabulu s nápisom:
Položil svoj život pri obrane
Andreja Hlinku,
otca národa slovenského.
(jm)
Text k obrázku:
Štefan Mikuš z Ratkoviec položil život za otca národa Andreja Hlinku.