Publicistická činnosť Romana Hofbauera sa začala dávno – v polovici šesťdesiatych rokov. Desiatky jeho článkov boli zamerané na prírodu, pamiatky, inžinierske stavby, diaľnice, urbanizmus, architektúru, výstavbu miest i ochranu prírody. Rok 1989 však priniesol zmenu do spoločnosti i do jeho osobného života. Pôsobenie Romana Hofbauera v politike po roku 1990 ho postavilo pred nové skutočnosti. Toto obdobie je zaznamenané v knihe Slovom a písmom. Čas však bežal a beh udalostí sa zrýchľoval. Udalosti vtiahli Romana do aktívnej žurnalistiky. Združenie novinárov a vláda Vladimíra Mečiara mu udelila za aktívnu žurnalistiku Štúrovu cenu.
Čas preveril mieru hodnôt jeho publicistiky, rovnako ako preveril správnosť rozhodnutia voľby Slovákov vo veci smerovania Slovenska za križovatkou parlamentných volieb v roku 1998. Päť rokov po obnovení slovenskej štátnosti sa Slovenská republika a jej obyvatelia znova ocitajú na križovatke svojej vlastnej štátnej existencie a vlastného smerovania v rámci národných štátov európskej mozaiky súčasného sveta.
■KRIŽOVATKA
Absurdne sa reprízuje situácia vojnového Slovenského štátu rokov 1939 – 1945, keď sa takisto po piatich rokoch samostatnosti, poznamenanej negatívami doby, ocitlo Slovensko na historickej križovatke. V roku 1944 zvolilo protinacistický a protifašistický smer, ktorý sa však absurdne premietol do popretia vlastnej štátnosti, návratu do dvojnárodného štátu s Čechmi, z ktorého sa Slováci svojím autonomistickým hnutím v rokoch 1918 – 1938 dvadsať rokov vymaňovali. Slovenský národ sa tak zaradil v rokoch 1944 – 1945 medzi pravdepodobne ojedinelú kategóriu národov, ktorý vedome a chcene poprel svoju národnú a štátnu zvrchovanosť. Kým u iných národov sa národná zvrchovanosť akceptovala ako prirodzené a neodňateľné právo, vyplývajúce zo základných práv, u Slovákoch to bola buď „kudla do zad“ voči českému národu či „buržoazný nacionalizmus“ voči svetovému komunizmu a proletárskemu internacionalizmu. Slováci svoj návrat do unitárneho Česko-Slovenska draho zaplatili v priebehu nasledovných takmer päťdesiatich rokov, keď hlásenie sa k slovenskosti a k Slovensku bolo dôvodom na perzekúcie, väzenie i popravy, keď o Slovákoch rozhodovali Beneš, Bacílek, Široký, Zápotocký, Novotný, no i Husák, Biľak, Jindra, Kolder, Kapek, Štrougal, Jakeš či v závere Čalfa s Havlom.
■ ÚTLM
Slovensko na dlhé obdobie upadlo do genetickej zásobárne českého národa, zdroja lacných pracovných síl a dislokácie ekologicky nepriaznivého priemyslu, energeticky i surovinovo vysoko náročného, ktorý vyrábal polotovary za umelo nízke ceny pre český finalizujúci a exportujúci priemysel. História všetkých štátov presvedčivo preukázala, že žiadnemu národu sa nedarí lepšie než vo svojom vlastnom národnom štáte. Na túto skutočnosť poukazoval aj dnes už nebohý Roman Hofbauer. Autorovi tohto článku to pred pohrebom pripomenul aj hlavný projektant slovenskej štátnosti Vladimír Mečiar, ktorý sa v Bratislave 7. júna zúčastnil na jeho pohrebe. Prišiel si osobne uctiť Hofbauerove zásluhy na vzniku slovenskej štátnosti. Záver práce žurnalistu je možný iba v dvoch prípadoch. Prvým je, ak sa jeho životná dráha naplnila a ukončila. Buď prirodzenou formou, ako to bolo u Vlada Mináča, alebo tak, ako to bolo u Vlada Clementisa. Takýto proces na Slovensku prežili desiatky znamenitých rytierov žurnalistiky po roku 1848, 1867, 1945, 1948, 1968.
Životný príbeh R. Hofbauera bol pestrý. Vyštudoval stavebnú fakultu. Od roku 1965 patril medzi najaktívnejších ochrancov našej kultúrnej minulosti, najmä stavebných pamiatok. Je aj spoluautor známej publikácie Bratislava nahlas, ktorá rozzúrila totalitných ideológov. Po takzvanej nežnej revolúcii sa stal primátorom Bratislavy. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 ho zvolili za poslanca SNR. Patril medzi poslancov, ktorí získali najviac preferenčných hlasov. V marci 1991 po rozkole vo Verejnosti proti násiliu sa pripojil k Vladimírovi Mečiarovi, v ktorom videl najvhodnejšieho projektanta slovenskej štátnosti. Po voľbách v júni 1992 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia a ministrom dopravy.
■ POLITIK I PUBLICISTA
Roman Hofbauer patril medzi politicky najaktívnejších federálnych poslancov, ktorí presadzovali štátnu samostatnosť pre Slovensko. Rozdelenie Česko-Slovenska, či presnejšie zánik tohto štátu, považoval za logický, unikátny historický čin. Pokým iné dovtedy utláčané národy sa vyslobodzovali z područia utlačovateľov veľmi bolestne, ba až krvavo, my sme išli cestou rokovaní a dohody. Istý čas bol aj podpredsedom Združenia slovenských novinárov. Zaradil sa medzi politikov, ktorí vynikajúco spájali politiku s publicistikou.
Päť rokov po obnovení slovenskej štátnosti sa Slovensko a jeho obyvatelia ocitli na križovatke svojej vlastnej štátnej existencie a vlastného smerovania v rámci národných štátov súčasného sveta. Slováci sa v rokoch 1944 – 1945, podľa Hofbauera, zaradili medzi ojedinelú kategóriu národov, ktoré vedome a chcene popreli svoju národnú a štátnu zvrchovanosť. V obnovenom spoločnom česko-slovenskom štáte sa so Slovákmi zaobchádzalo ako s údajnými rozbíjačmi prvej republiky. Hlásenie sa k slovenskosti a k Slovensku bolo dôvodom na perzekúcie, väznenia a popravy. Potvrdzujú to prípady Clementisa i Husáka.
História presvedčivo preukázala, že nijakému národu sa nedarí lepšie než vo svojom vlastnom národnom štáte. Česká strana spočiatku zvolila cestu nekonštruktívnej nespolupráce. Čechoslovakistickými a svetoobčianskymi silami ustanovená a ovládaná Verejnosť proti násiliu zvrhla v Slovenskej národnej rade 23. apríla 1991 slovenskú legitímnu vládu Vladimíra Mečiara. To, čo potom nasledovalo, Roman Hofbauer hodnotil ako prudké vzdutie sa vlny nesúhlasu zo strany Slovenska. K následne ustanovenému Hnutiu za demokratické Slovensko sa prihlásila časť federálnych poslancov zo Slovenska pod vedením Romana Zelenaya a v Slovenskej národnej rade pod vedením Romana Hofbauera.
■ S PROSÍKOM – KOLENAČKY
Vznik samostatného Slovenska zahraničie prijímalo so zdvorilou zdržanlivosťou. Šesťdesiatpäť štátov sveta nás však uznalo už v prvom roku existencie. Našli sa však aj proroci, ktorí predpovedali, že samostatné Slovensko sa čoskoro zrúti a kolenačky prosiac vráti sa do pôvodného spoločného štátu. Úspešnosť Slovenska však paradoxne začala budiť nervozitu v transeurópskych i transatlantických kruhoch. So samostatným Slovenskom sa v scenári geopolitickej stratégie nerátalo. Navyše pre rad štátov, otriasaných vnútroštátnymi národnými problémami, Slovensko bolo nežiaducim vzorom. Začala sa eskalácia skreslených informácií o Slovensku – veľkoprodukcia protislovenských skresľovaní, personálnych osočovaní a lží, a to najmä proti hlavnému konštruktérovi slovenskej štátnosti Vladimírovi Mečiarovi. Vo vnútri Slovenskej republiky tento trend mohol rátať s exponentmi neúspešnej svetoobčianskej VPN. Zároveň aj s tými, ktorí slovenskú štátnosť odmietali, či už to boli predstavitelia KDH, maďarských strán a hnutí na Slovensku. Pripájali sa aj predstavitelia komunistickej strany premenovanej na Stranu demokratickej ľavice. Roman Hofbauer v jednom článku upozorňoval, že táto politická strana nesie v sebe relikt genetického dedičstva proletárskeho internacionalizmu a odmietania národných aspektov.
Cielený rozklad poslaneckého klubu HZDS v Národnej rade SR viedol 14. marca 1994 k druhému zvrhnutiu legitímnej slovenskej vlády. Roman Hofbauer v tejto súvislosti pripomínal smutne slávnu iniciatívu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča.
■ POLITICKÁ HYSTÉRIA
Roky 1995, 1996, 1997 boli rokmi znovubudovania nášho štátu v súlade s volebným programom HZDS a koaličnej vlády. Opozícia pochopila, že bez pomoci zo zahraničia neuspeje. Jej predstavitelia obiehali zahraničné politické centrály a sľubovali, že ak im pomôžu vyhrať voľby, otvoria pre nich slovenský ekonomický priestor. Ich reakcia bola promptná. Dominovala v nej Správa kongresu USA, ktorá uvádzala vo vzťahu k Slovensku už tradične zarážajúci rozsah hrubo nepravdivých očierňovaní a falošného obrazu pomerov v našom štáte. Slovensko priradila, pokiaľ išlo o vnútorné pomery, k Albánsku. Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv vo svete uvádzala lži o údajnom porušovaní ľudských práv na Slovensku. O nezamestnanosti Rómov tvrdila, že je dôsledkom rasizmu voči nim. Jedna organizácia na ochranu novinárov v USA, ktorú reprezentovalo iba osem členov, drzo uverejňovala absolútne nepravdy o údajnej perzekúcii novinárov na Slovensku, o cenzúre a neslobode novinárov. Roman Hofbauer v denníku Slovenská republika vykričal, že novinári píšuci znevažujúce články o Slovensku dostávajú osobitné honoráre v markách alebo v dolároch.
Takto sa bývalí komunistickí novinári menili na demokratických. Ich zásluhou zaradili Mečiara medzi desať najväčších nepriateľov slobody tlače vo svete. Autorkou tejto chýrnej správy bola manželka bosnianskeho „mierotvorcu“ Richarda Holbrooka, narodená v Budapešti. Hofbauer to komentoval novinovým článkom Nič nie je lacnejšie ako táranie. Zároveň veľvyslancovi USA Ralphovi Johnsonovi napísal sťažnosť na nepravdivý výrok, ktorý Správa ministerstva zahraničných vecí USA uviedla v časti týkajúcej sa národnostných, rasových a etnických menšín. Tvrdili, že R. Hofbauer v denníku Slovenská republika napísal: Rómski občania sú príčinou kriminality. Po jeho proteste Ministerstvo zahraničných vecí USA poslalo vyhlásenie: „Po preskúmaní záležitostí pána poslanca Hofbauera bolo ustanovené, že v podstate došlo k chybe. Zistilo sa, že jeho výrok o Rómoch ako príčine kriminality bol ministerstvom prevzatý zo štúdie Amerického židovského výboru.“
■ PATRIL K NAJAKTÍVNEJŠÍM
Roman Hofbauer patril medzi najaktívnejších slovenských politikov. V roku 1998 mu za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky udelili Rad Andreja Hlinku I. triedy. Jeho žurnalistika v rokoch 1989 – 1998 vyšla postupne v piatich knižných publikáciách. V roku 1994 mu vláda Slovenskej republiky a Združenie slovenských novinárov udelili žurnalistickú cenu Ľudovíta Štúra. V roku 1998 v Zürichu dostal Zlaté pero – novinársku cenu zahraničných Slovákov. Žiaľ, zaslúžilí Slováci spolu s Romanom Hofbauerom sú politicky rozprášení. Mnohí už nežijú a ak žijú, vegetujú na politickej periférii. Aktívne sa zúčastňoval na všetkých podujatiach, ktoré súviseli so vznikom slovenskej samostatnosti. Romanova angažovanosť vyvrcholila jeho hlasovaním vo Federálnom zhromaždení za vznik samostatného Slovenska. Pán prezident však vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra istú pani W., ktorá pre slovenskú samostatnosť ani prstom nepohla...
Ján SMOLEC – Foto: archív autora