Otrokov digitálnych sietí treba zbaviť pút gúglenia

thumbnail

Pomýlené vnímanie demokracie a liberalizmu nahlodalo celú spoločnosť. S cieľom navrhnúť zavedenie komunikačnej výchovy do vzdelávacieho procesu prišiel poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a podpredseda Parlamentného výboru pre kultúru a médiá Mgr. Karol FARKAŠOVSKÝ, PhD. O tomto zámere besedovali s ním Slovenské národné noviny v nasledujúcom rozhovore.

  • Prichádzate s návrhom naučiť sa komunikovať. Čo je za ním?

Komunikácia je veľké, ale zvládnuteľné umenie. Všetci sa ju musíme učiť a neustále sa v nej zdokonaľovať. Dá sa to prirovnať k akejsi ľudskej, osobnostnej, celoživotnej atestácii. Ten, kto si to neuvedomuje, ľahko ustrnie a potom sa čuduje, prečo sa mu nedarí, prečo sa mu úspech vyhýba. Dnes, žiaľ, mnohým stačí, keď ovládajú funkcie počítača a rýchlo behajú prstami po klávesnici či displejoch. Mám na mysli novodobých facebookových hrdinov, twittových a „četových“ majstrov závislých od digitálnych sietí. Sú v nich doslova ponorení. Keď to necháme tak, je tu riziko, že ich prevalcuje trauma, z ktorej už nebude cesty späť.

  • Takýto spôsob života nás doslova násilím odpútava od reality...

Žijeme v dobe „imidžu“ a „retuše“. Každý chce byť pekný, nastajlovaný, módny, zaujímavý. Hoc aj umelý, najmä že upúta. Okrem toho prekvitá  anonymita, ignorovanie  zásad slušnosti ‒ je čas silných lakťov, bezohľadnosti a arogancie. Deti sa prestali zdraviť dospelým, učitelia nemajú rešpekt, vládne mamon peňazí, ľudia mlčia aj za spoločným stolom. Pomýlené vnímanie demokracie a liberalizmu nahlodalo celú spoločnosť do takej nezdravej miery, že z hodnotového rebríčka, v ktorom kedysi bola samozrejmosťou slušnosť, zdvorilosť, ochota, tolerancia, úcta, rešpekt, ohľaduplnosť, sa stal akurát tak archaický a zabudnutý symbol starých čias. Ťažko sa mi na to pozerá ako človeku, ktorý sa celý život zaoberá rôznymi formami komunikácie, aj ako komunikačnému lektorovi, ktorý školil stovky manažérov. Povedal som si, že musím urobiť aspoň pokus o nápravu ‒ a dá sa to práve vďaka tomu, že som v politike. Považujem za svoju ľudskú, politickú i občiansku povinnosť pomôcť všetkým, ktorí o to stoja, vymaniť sa z novodobého otroctva digitálnych technológií. Vážim si technické výdobytky, ktoré nám v mnohom uľahčujú život, ale nesmieme im úplne podľahnúť.  Treba sa vrátiť do normálnych koľají a komunikačných zvyklostí, aby sme v sebe oživili to, čo nás robí ľuďmi, aby sme sa vedeli počúvať a dorozumieť. Lebo „communicare“ znamená najmä dorozumievať sa.

  • Komunikácia je celá veda, taká, onaká, verbálna, neverbálna. V minulosti nám vyrástli masmediálne fakulty ako huby po daždi, ale ani ich absolventi žurnalisti, a dokonca sebavedomí moderátori komunikovať nevedia. Nedokážu komunikovať skutočnosť, jav. Nejde iba o to, aby to bolo spisovné, ale aby to malo nejakú odkazovú hodnotu ‒ aspoň. Vinou toho sa pomaly stávame informačne veľmi silne degradovanou spoločnosťou. To je dosť nebezpečný spoločenský jav, alebo sa mýlim?

Nie, nemýlite sa. Poviem to celkom realisticky ‒ ľudstvo je na najlepšej ceste hlúpnuť. Nie je to môj pesimizmus ani skepsa. Je to výsledok straty prirodzených zručností, schopností komunikovať, analyzovať, kriticky posúdiť a zhodnotiť informáciu, dokázať odlíšiť pravdu od polopravdy, lži a dezinformácie. Ako ľudia sme spohodlneli. Často sa v slepej viere a naivite spoliehame na médiá a na to, že všetko, čo je v médiách, musí byť predsa aj pravda. „Kupujeme“ názory, namiesto toho, aby sme rozmýšľali a na základe toho si vytvárali svoj vlastný. Tvorba je vždy ťažšia ako „kúpa“ názoru. Akosi sme sa prestali učiť, stačí, ak vieme dobre „gúgliť“. Všetko je predsa na webe...

  •  Stačí to?

Rozhodne nie, pretože vytvárať si svoj názor z webu či googlu je nielen veľmi povrchné, ale i nebezpečné. Je to cesta k závislosti. Človek by pre vlastnú pohodlnosť nemal strácať schopnosť učiť sa. Potrebuje vedieť získavať informácie, rozvíjať  vlastnú skúsenosť, potrebuje výmenu informácií, teda komunikáciu s inými ľuďmi. Nehovoriac o istom stupni vzdelania, všeobecného či odborného rozhľadu. To sa nedá kúpiť, to sa nedá zobrať z googlu ani zo sociálnych sietí. To sa treba učiť.  Treba mať úctu k pravde, pokoru pri jej hľadaní. To by malo byť aj hlavné etické krédo pri príprave novodobých žurnalistov na ich životné poslanie.

  • Ako chcete presvedčiť poslancov o potrebe ovládania komunikácie, schopnosti komunikovať, keď sa zdá, že im to ‒ mnohým ‒ vôbec nechýba, že robia dokonca všetko pre to, aby nekomunikovali. V bledomodrom je to častý smutný medziľudský jav v súčasnej spoločnosti.
Poslanec za SNS K. Farkašovský.

Od začiatku môjho pôsobenia v parlamente hovorím a zdôrazňujem, že komunikácia je alfou a omegou našej práce. O zákonoch, návrhoch, riešeniach sa musíme rozprávať, a nie konfrontačne a konfliktne, ale vecne a kultivovane. Dá sa to, aj keď nemáme rovnaké názory či politické presvedčenie. Recept je veľmi jednoduchý ‒ dôležité je rešpektovať a počúvať jeden druhého. V tom veľmi zaostávame. A veľmi zaostávame aj v slušnosti komunikácie. Pritom si treba uvedomiť mimoriadne dôležitú skutočnosť ‒ že tým, ako hovoríme, ako sa správame a vystupujeme v parlamente, dávame príklad a nastavujeme zrkadlo medziľudským vzťahom v celej spoločnosti.  Som optimista a pevne verím, že medzi poslancami je veľa takých, ktorí to cítia podobne a veria v silu pozitívneho príkladu. A od toho už nie je ďaleko k pozitívnym činom. 

  • Venujme sa trochu konkrétnej podobe poslaneckého návrhu ‒ ako by sa mal po prípadnom prijatí premietnuť v školskej praxi?

Myšlienku zavedenia komunikačnej výchovy do škôl na všetkých stupňoch nosím v hlave už veľmi dávno. Až pôsobenie v politike mi umožnilo podniknúť kroky na jej uvedenie do školského vzdelávania. Najskôr som si nápad otestoval na besedách s bezmála  troma tisíckami študentov a pedagógov rôznych škôl v tridsiatich slovenských mestách. Deväťdesiatdeväť percent ohlasov bolo pozitívnych, a to mi dodalo energiu. Nechcel som niečo predkladať od zeleného stola a chcel som si najskôr  overiť užitočnosť myšlienky v praxi. Našiel som teda priaznivú odozvu u tých, ktorých sa to najviac týka, ale ajveľkú podporu u riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu prof. Ľ. Hajduka. Spolu sme vytvorili odbornú skupinu, prizvali do nej expertov v oblasti komunikácie, psychológie, rétoriky, pedagogiky, médií... Vďaka obdivuhodnej kreativite týchto ľudí sa zrodil pilotný projekt, ktorý ideme v tomto školskom roku realizovať na vybraných školách po celom Slovensku. Projekt vníma komunikačnú výchovu komplexne. Ide o spojenie rétoriky, prezentačných zručností, mediálnej výchovy, komunikačnej etiky a spoločenského protokolu. To je základ, ktorý je určený deťom, žiakom, študentom, poslucháčom na primeranej úrovni od základných cez stredné až po vysoké školy. Samozrejme, aj pedagógom, ktorých budeme v rámci pilotného projektu vzdelávať a pripravovať. Určite to bude veľmi zaujímavé, inšpiratívne a užitočné aj pre nich.

  • Zachytil som názor jedného z riaditeľov základných škôl, dokonca predstaviteľa mladej učiteľskej generácie, že už na takých školách, ako vedie, by sa mali deti oboznámiť so základmi politickej komunikácie, učiť sa rozoznať pravdivú reč od demagogickej, hľadať v komunikácii možné podrazy a podobne... Riaditeľ pripomína, že by to mala byť výchova na to, aby táto školská generácia bola vôbec schopná v dospelosti zaujať konkrétne občianske postoje v dôležitých etapách života spoločnosti. Niekto mávne rukou ‒ zbláznil sa? Propaganda na školskú pôdu? Je aj toto o umení komunikovať?

Nejde o politickú komunikáciu, a už vôbec nie o politizovanie vyučovacieho procesu. Komunikovať potrebuje človek v každej profesii ‒ od automechanika cez učiteľa, lekára, úradníka až po kozmonauta. Je preto žiaduce naučiť sa hľadať informáciu, overiť jej zdroje, porovnať fakty, analyzovať jej hodnotu a pravdivosť. Je viac ako potrebné naučiť sa vytvoriť si názor, vedieť ho sformulovať a prezentovať. Je životne dôležité dodržiavať v komunikácii etické zásady a pre každého jednotlivca je kľúčové, aby sa vedel náležite vyjadrovať a na úrovni správať v spoločnosti. Je to cesta, ako si zvýšiť svoju vlastnú ľudskú hodnotu, a zároveň cesta k životnému aj profesionálnemu úspechu.  V konečnom dôsledku je to aj cesta ku kultivovaniu medziľudských vzťahov v celej našej spoločnosti a k tomu, aby ľudia spolu lepšie vychádzali, aby neboli hádky, aby sa všetkým pokojnejšie a spokojnejšie žilo. V tomto smere má moja myšlienka naozaj celospoločenský dosah a zmysel.

  • Ak sa vrátime k slovnému spojeniu, ktoré komunikáciu definuje ako istý druh sociálnej interakcie, potom sa zdá, že by mohol a mal vzniknúť vyučovací predmet s veľkým interdisciplinárnym prienikom ‒ od sociológie cez psychológiu, rétoriku, možno menovať aj ďalej. To si bude však zrejme vyžadovať intenzívnu prípravu odborníkov ‒ učiteľov. Zrejme to nebude také jednoduché, ako z učiteľov „občianskej náuky“ zrazu spraviť odborníkov na etiku či náboženstvo. Dôsledky takej živelnosti z minulých rokov sú zjavné.

Áno, učiteľ je kľúčovým prvkom v celom procese. Učiteľov budeme intenzívne školiť a tréningovou formou vyzbrojovať praktickými skúsenosťami, ktoré budú uplatňovať vo vzdelávaní žiakov na hodinách. Podotýkam, že sa to netýka len učiteľov občianskej náuky, ale aj učiteľov slovenského jazyka a ostatných predmetov, ktorí dostanú veľkú motiváciu byť pri niečom inovatívnom a užitočnom. Napokon im dávame know-how, ktoré im pomôže v profesionálnom raste. Komunikačné zásady a princípy budú môcť aplikovať aj pri výučbe biológie, histórie, etiky, jazykov a ostatných humanitných i prírodovedných predmetov. Ako skúsení komunikátori môžu svoju pedagogickú prácu a poslanie urobiť  zaujímavejším pre žiakov, príťažlivejším aj pre seba.Výsledkom bude vyššia efektivita, kvalita a atraktivita vyučovacieho procesu.

  • Problémom škôl je, že v súčasnosti nemajú ani kapacitu rozširovať rozvrhy, dané počty vyučovacích hodín, ale ani ľudský potenciál na takéto inovácie ‒ odborníci mieria kamkoľvek inam ako do chátrajúceho školstva. Bolo by asi vhodné najskôr stabilizovať školský systém a potom sa pustiť do nadstavieb. Lenže nezdá sa, že by sa to darilo...

Myslím si, že je najvyšší čas učiť školskú mládež veci, ktoré jej budú na osoh, z ktorých bude mať úžitok pri hľadaní svojho miesta v živote a pri uplatnení na trhu práce. Na prospešné veci nikdy nie je neskoro a čakať, kým budú ideálne stavy, počty a stabilita školského systému, by bolo mrhaním času. My nechceme študentov zaťažovať preto, aby to mali v škole ťažšie a zložitejšie. My ich chceme pripraviť na reálny život, v ktorom sa už na určité veci „nečaká“, ale sa jednoducho vyžadujú. Teší ma, že sa mi v tejto veci podarilo získať mandát priamo zo života od mladých, ktorí to vítajú. A vítajú to preto, lebo cítia, že im to prinesie úžitok.

 

 Zhováral sa Štefan ZLATOŠ ‒ Foto: autor