REPORTÁŽ
Vranov ponúka archeológom zaujímavé výzvy. V areáli gymnázia vo Vranove nad Topľou georadarom lokalizovali podzemné priestory, ktoré sú zrejme spojené s existenciou vranovského vodného hradu alebo so stredovekými objektmi, ktoré tu boli postavené neskôr. Začiatkom mája v roku 1575 sa v tomto prostredí vydávala Alžbeta Bátoriová, neter poľského kráľa Štefana Bátoriho, neskôr známa ako krvavá grófka. Jej ženíchom bol František Nádašdy, syn palatína zo Šarváru. Bola to veľkolepá svadba, na ktorej sa podľa písomných dokladov zúčastnilo štyritisícpäťsto svadobčanov.
Šľachtický rod Rozgoňovcov si pravdepodobne v prvej polovici 14. storočia nechal vo Vranove postaviť svoje sídlo. V roku 1350 im kráľ Ľudovít I. udelil právo meča, podľa ktorého mohli aj bez účasti cirkevných a stoličných zástupcov súdiť zločincov a zbojníkov chytených na panstve Čičava. Aj z toho je zrejmé, že v tomto období sa už šľachtici častejšie zdržiavali vo Vranove ako na hrade Čičava, ktorý síce bol správnym centrom panstva, ale ako sa o ňom píše v roku 1362, tamojší palác bol schátraný a sotva obývateľný. Po tom, čo kráľ Matej Korvín v roku 1472 súhlasil s opevnením nového paláca, vranovské sídlo Rozgoňovcov bolo označené ako castrum. Súčasťou tohto hradu boli až dva paláce, starý a nový, alebo ako sa uvádza v listine z roku 1474, domorum nove et antique. Počas uhorsko-poľskej vojny v rokoch 1491 – 1492 bol hrad pravdepodobne poškodený, keďže v 15. i začiatkom 16. storočia Rozgoňovci často žiadali mesto Bardejov o dodanie trámov, dosiek, tehál, ale aj murárov a ďalších remeselníkov, aby urobili na hrade potrebné opravy...
■ PRÍCHOD BÁTORIOVCOV
Po smrti Štefana Rozgoňa sa panstvá Čičava, Vranov a Skrabské dostali do vlastníctva Andreja Bátoriho. Po Bátoriovcoch prešli do vlastníctva mnohých rodov. V roku 1619 sa už v písomných záznamoch vo Vranove uvádza opevnený kaštieľ, ktorý bol po povstaní Gabriela Betlena poškodený. Z roku 1686 je známe aj jediné zobrazenie vranovského opevneného sídla. Medirytina Justa van der Nypoorta je dodnes rozdielne interpretovaná. Podľa jedných ide o vranovský hrad s centrálnym gotickým donjonom, dvoma palácmi a priľahlými budovami, opevnený hradbami s nárožnými bastiónmi a obkolesený vodnou priekopou. Podľa iných je na medirytine zobrazené celé mestečko Vranov. V archívnych historických prameňoch nie je nijaká zmienka o zániku vranovského hradu. Skôr prevláda domnienka, že hrad bol buď prestavaný na kaštieľ, alebo na jeho základoch v priebehu storočí vznikla iná zástavba.
■ VEĽKOLEPÁ SVADBA
Ôsmeho mája 1575 sa na hrade vo Vranove uskutočnila veľkolepá svadba Alžbety Bátoriovej a Františka Nádašdyho, na ktorej sa podľa písomných dokladov zúčastnilo až štyritisícpäťsto svadobných hostí. Uvádzali ich pätnásti ceremoniári a družbovia a staralo sa o nich dvadsať šéfkuchárov s mnohými pomocníkmi, ktorí ponúkali domáce i cudzokrajné špeciality. Do uška i tanca im hrala cigánska muzika spolu s uhorskými, poľskými i talianskymi hudobníkmi. Obyčajní ľudia z okolia sa na svadbe zúčastnili vonku pri ohni, kde sa opekali prasiatka a voly a k tomu im ponúkali chlieb a víno. Nevesta mala pätnásť, ženích devätnásť rokov.
Vo Viedni vytlačené svadobné oznámenie malo devätnásť strán. Pozvanie na svadbu dostal aj habsburský cisár Maximilián, no ako to bolo u Habsburgovcov zvykom, jeho výsosť ostala vo Viedni a na svadbu poslala vyslancov s darmi, vínom i ďalšími atribútmi, ktoré zdobili drahokamy. Novomanželia dostali od cisára Maximiliána pozlátený krčah za dvesto zlatých, cisárovná poslala pozlátenú čašu za sto zlatých a vojvoda Rudolf čašu za stopäťdesiat zlatých. Ženích okrem iného daroval neveste čachtické panstvo spolu so sedemnástimi priľahlými usadlosťami. Hostí bolo toľko, že kapacity vranovského hradu nestačili a tak ich ubytovali aj v okolitých hradoch – Čičave, Jasenove či Brekove. Svadobné slávnosti a hostina trvali tri dni. Počas nich musela nevesta tancovať s každým z hostí. Výnimkou neboli ani biskupi a kardináli. Tí sa však pri tanečných figúrach nesmeli dotknúť nevestinej ruky, takže kým sa krútili v tanci, držali stuhu alebo vreckovku.
■ VRAŽDILA AJ VO VRANOVE
Keď 29. decembra 1610 na Čachtickom hrade grófku prekvapili ozbrojenci vedení palatínom Jurajom Turzom, kronikár si poznamenal do svojho zápisníka: „Ona a jej lokaji praktizovali na ženskom pokolení mäsiarčinu už dlhé roky a kruto umučili skoro šesťsto dievčat a žien.“ Ako ďalej zdôraznil v denníku: „Ani Zrinyi, ani Homonnay o jej zverstvách nevedeli.“ Na vysvetlenie, išlo o zaťov Alžbety Bátoriovej, ktorí sa oženili s jej dcérami.
Keď Alžbetu uväznili, jednou z jej prvých starostí bolo okamžite darovať panstvá svojim deťom. Natíska sa otázka, či o jej sadistických sklonoch vedeli najbližší. Alžbetin manžel František Nádašdy sa zriedka zdržiaval doma a o všetky majetky sa starala grófka so služobníctvom. Manžel veľa času trávil na bojiskách alebo pri výkone svojich funkcií. Bol županom v troch stoliciach a radcom panovníka. Od roku 1578 sa stal hlavným kapitánom uhorských vojsk. Turci ho prezývali Čierny beg. Zrejme pre veľké zaneprázdnenie nevedel, alebo nechcel vedieť, o počínaní svojej manželky Alžbety. Podľahol zraneniam z bojov, čo po jeho smrti ešte viac otvorilo dvere vražedným sklonom manželky. Ani Juraj Druget Homonnay, ktorý sa oženil s jej dcérou Katarínou, pravdepodobne o ničom nevedel. Celý čas od zatknutia svokry a jej komplicov sa držal v úzadí. Po januárovom procese v roku 1611, v ktorom boli tí, ktorí pomáhali krvavej grófke pri jej zverstvách, odsúdení na hrdelné tresty, vybral sa posledný deň mesiaca do Čachtíc, aby na čele hŕstky ozbrojených mužov vyšiel hore zamrznutou lesnou cestičkou na hrad. Vpustili ho dnu, aby sa porozprával so svojou svokrou, s ktorou sa napokon dohodol, že pre ňu zabezpečí peniaze na živobytie vo väzení...
■ VIEROHODNÉ SVEDECTVO
Podľa súdneho svedectva zemana a prísažného Františka Töröka počas cesty do Ečedu (prvej po smrti brata Štefana Bátoriho a manžela Františka Nádašdyho) Alžbeta Bátoriová kruto mučila jednu ženu z Bratislavy, ktorú zamestnala na hrade vo Vranove. Grófka, keďže nemala dostatok slúžok, jej prikázala, aby sa pri obsluhovaní hostí obliekala ako panna. Bolo totiž zvykom, že počas svadobných slávností mohli pri stole obsluhovať len panny. Keď to žena odmietla s odôvodnením, že už je vydatá a má malého synčeka, pani sa rozzúrila, podala jej poleno a prinútila ju, aby predstierala, že ho dojčí, akoby to bolo dieťa. Potom ju mnohorakými spôsobmi mučila a v závere ju po turecky hodvábnou šatkou zaškrtila. Spomínaný svedok vypovedal aj o dvoch umučených dievčinách, ktoré pri uvedenej ceste tri dni vozila v koči a potom nechala pochovať za dnešným Širokým pri Branisku. V samotnom Ečede jej priviedli šľachtické dievča, ktoré neskôr zabila. Príbuzným potom povedala, že zomrelo na mor.
Po zatknutí vyše tri a pol roka strávila Alžbeta Bátoriová vo väzení medzi hrubými kamennými múrmi Čachtického hradu. Po tom, čo sa deň predtým sťažovala na chlad, ktorý jej prenikal do kostí, našli ju stráže ležať 21. augusta 1614 mŕtvu na zemi s nohami podloženými poduškou. Príbehy, ktoré v Čachticiach ešte dlho kolovali, tvrdili, že aj po polnoci spievala a modlila sa. Iní vraveli, že grófka hladovala a zanedbávala sa. Možno sa jej v posledných chvíľach v mysli vybavil vlastný životný príbeh, ktorý sa tak nádejne začal svadbou vo Vranove. Ktovie, ako to bolo... Jedinou istotou je, že Alžbeta Bátoriová zomrela z nezistených príčin vo veku päťdesiatštyri rokov.
■ HISTÓRIA POD NOHAMI
Bývalý riaditeľ vranovského gymnázia RNDr. Miron Blaščák nastúpil do funkcie v roku 1999. Ako si zaspomínal, bol ešte pri tom, keď v roku 1987 zbúrali tamojší kaštieľ. Hlavným dôvodom bolo, že zatekala strecha a finančné prostriedky na jej opravu z vtedajšieho krajského národného výboru neuvoľnili. Naopak, rozhodli, že kaštieľ bude zbúraný a na jeho mieste bude stáť nová budova. Ale zachovali sa podzemné priestory, takže keď nastúpil do funkcie, urobili geologický prieskum, všetko odfotografovali, zdokumentovali a on už pri svojom výberovom konaní naznačil, čo všetko je v podzemí a že by sa to dalo využiť. Vedúci školského úradu tieto myšlienky predniesol na vyššom samosprávnom územnom celku a iniciatívy sa chopil riaditeľ Mestského domu kultúry Ing. Alfonz Kobielsky.
S obomi sme sa stretli na ihrisku gymnázia, pod ktorým sú ukryté stredoveké priestory. Riaditeľa inšpirovala intenzívna cezhraničná spolupráca s poľským Domom kultúry v Rzeszowe, kde uskutočnili veľký projekt Ochrana kultúrneho dedičstva regiónov Zemplína a Rzeszowského vojvodstva. Keď v rámci prognóz spomínaného projektu, ktorého trvalú udržateľnosť tvoria aj aktivity cestovného ruchu v Karpatskom regióne, hľadal Vranov a okolie, nenašiel ich. A pritom mesto bolo križovatkou obchodnej cesty sever – juh a existuje tu zaujímavý objekt, ktorý sa nachádza pod školským dvorom súčasného gymnázia a je spojený s historickou udalosťou európskeho významu – svadbou Alžbety Bátoriovej a Františka Nádašdyho. A to nielen na pozadí toho, čo sa neskôr popísalo o Bátoričke. Alžbeta bola neterou poľského kráľa Štefana. Kým ona sa vydávala v máji, Štefan sa stal poľským kráľom v decembri 1575. Hostia, ktorí sem prišli, boli z Rakúska, Maďarska, zo Sedmohradska, z Poľska i Nemecka.
„Bola to historická udalosť, ktorá si zaslúži, aby sme mesto Vranov nad Topľou pozdvihli a zviditeľnili. Zvlášť, ak spomínanú udalosť môžeme v budúcnosti spojiť s miestom jej konania,“ zdôraznil Ing. Alfonz Kobielsky, ktorý obnovenie historických priestorov vníma ako spoločenskú povinnosť. O to viac, že už v priebehu stavebných prác v areáli gymnázia, približne dva metre pod úrovňou terénu, sa našli podzemné priestory. Geologický prieskum v rokoch 1991 – 1994 potvrdil, že sú dvojpodlažné s obdĺžnikovým pôdorysom, podporené valenými samonosnými klenbami, ktoré sú vzájomne prepojené masívnymi arkádovými oblúkmi. Na základe týchto skutočností Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vyhlásilo v roku 1994 objekt za kultúrnu pamiatku.
■ STREDOVEKÉ JADRO
Ďalšie georadarové merania sa uskutočnili 14. novembra 2014. Tie potvrdili, že spomínaný objekt fyzicky existuje, dokonca rozsah podzemných stavieb je ešte väčší ako pri prvom meraní. Sú tam rozsiahle závaly, 130 kubických metrov sutín, ktoré sa tam dostali buď prepadliskami, alebo ich naplavila voda. Podzemné merania sú až do hĺbky osem metrov. Asi dva metre pod povrchom sú tri miestnosti s rozmermi 9 krát 10 metrov, ktorých svetlosť je 4,3 metra. Nie je potvrdená výška miestností, lebo je to dvojpodlažný objekt. Dokonca sú indície, že je tam čosi viac, pretože sa našli otvory, dosiaľ neidentifikované, ktoré smerujú pod miestnu horu. Na otázku, či ide o pôvodný vodný hrad, riaditeľ odpovedal: „Vyzerá to tak, že je to objekt z prvej polovice 15. storočia, čo pri prieskume potvrdili aj pamiatkari.“
Dôležité pritom je, že sa s myšlienkou stotožnil Prešovský samosprávny kraj a jeho predseda a pred dvomi rokmi schválili orgány kraja prostriedky na začatie archeologického prieskumu. V súvise s tým Krajský pamiatkový úrad nariadil archeologický a architektonicko-historický prieskum. Podľa toho, ako dopadne, budú s architektmi pripravovať podrobnú technickú a projektovú dokumentáciu obnovy. Aj keď definitívne rozhodnutie zatiaľ nepadlo, zaujímali nás varianty, ktoré sú v talóne. Problém stability jestvujúceho multifunkčného ihriska by sa dal vyriešiť betónovou platňou. Podzemné historické priestory by mohli byť sprístupnené vstupom z lokality, ktorá je majetkom mesta, čím by sa nenarušil chod školy. Vranov nad Topľou by tak získal priestory, ktoré by boli prístupné širokej verejnosti ako múzeum či reprezentačné priestory.
„Mesto by tak jednoznačne získalo kredit stredovekého mesta. O to viac, že si v roku 2020 pripomenie 750. výročie od prvej písomnej zmienky. Pri šťastnej konštelácii hviezd by sa tento hraničný termín dal stihnúť,“ zdôraznil riaditeľ Alfonz Kobielsky.
Text a foto: Marián ŠIMKULIČ