KOMENTÁR
Romana MICHELKA
Ak by sme mali hľadať bod, keď sa odchod Petra Pellegriniho zo Smeru „začal“, tak je to jasné. Prvý krok k Pellegrinimu ako samostatnej politickej figúre nastal v roku 2018, keď bol vymenovaný premiérom. Ako vieme, stalo sa tak po vynútenom odstúpení Fica po známych protestoch v súvislosti s vraždou novinára Kuciaka a jeho priateľky. Z dnešného pohľadu už nemá význam rozoberať, či tomuto scenáru mohol Fico zabrániť, ak by včas stiahol Kaliňáka. Faktom však je, že definitívne ultimátum mu dal Béla Bugár, a tak, paradoxne, práve jemu môže Pellegrini najviac ďakovať za post, na ktorý sa dostal.
Svojej úlohy sa nový premiér zhostil dobre a iste má leví podiel na tom, že Smer nakoniec dosiahol vo voľbách 2020 relatívne uspokojivý výsledok. Z tohto hľadiska je potom jasné, že tento osobný politický úspech ‒ získal skoro dvojnásobný počet preferenčných hlasov ako predseda Fico, chcel aj ďalej politicky kapitalizovať. Symptómy toho, že si Pellegrini svoju prudko rastúcu politickú váhu uvedomuje, sme mohli sledovať už na jeseň 2019. Vtedy Smer riešil dilemu, kto bude volebným lídrom a, samozrejme, bojovalo sa aj o umiestnenie na kandidátke. Nakoniec sa spor skončil dohodou: lídrom kandidátky sa stal premiér Pellegrini a dvojkou predseda strany Fico. Voľby sa skončili nad očakávanie. Napriek sústredenému tlaku médií, priam hysterickej škandalizácii Smeru, a iste aj vďaka Pellegrinimu dostal Smer vyše osemnásť percent hlasov. A vtedy Pellegrini a jeho skupina pochopili, že ak chce v politike niečo znamenať, musí opustiť rolu večného náhradníka a musí sa pokúsiť stranu prevziať.
Celé obdobie od februárových volieb až do začiatku júna sa nieslo v snahe rôznych sprostredkovateľov vyrokovať nejakú vzájomnú dohodu. Tá mala rôzne kontúry ‒ od odsunutia Roberta Fica na post čestného predsedu až po jeho „odloženie“ na post riaditeľa straníckej nadácie. Dohodu sa nepodarilo dosiahnuť, čo malo viacero dôvodov. Ten najzásadnejší bol v tom, že Fico mal a má väčšinu v predsedníctve strany, a práve tento orgán má právo zvolať snem. No a ako vieme, rýchle zvolanie snemu nebolo v záujme Fica, takže predseda strany mohol odďaľujúcu taktiku využívať pomerne dlho.
Medzitým sa pomery medzi predsedom a skupinou troch podpredsedov ‒ Pellegrinim, Rašim, Žigom, prudko zhoršili, dokonca až tak, že nakoniec medzi sebou komunikovali len prostredníctvom tlačoviek. Pellegriniho rozhodnutie odísť veľmi posilnil aj prieskum prieskumnej agentúry Focus, ktorý jeho ešte neexistujúcej strane dával vyše dvadsaťjeden percent, čím ju postavil na roveň pomaly, ale iste klesajúcemu OĽaNO. Aj v tomto meraní síl s Ficovým Smerom Pellegrini obstál. Smeru s Ficom, ale bez Pelleginiho, agentúra Focus namerala deväť celých päť desatín percenta. Odhliadnuc od skutočnosti, či a do akej miery je takýto prieskum relevantný, verejnosť dostala jasné posolstvo: ak Pellegrini odíde zo Smeru, bude rovnako silný, ako keby v Smere zostal.
No a navyše odhodlanie vydať sa vlastnou cestou má preňho viacero bonusov. V novej strane bude mať okolo seba len svojich priaznivcov, ktorých si sám vyberie, nebude musieť vyvažovať rôzne záujmy, nebude narážať na silnú frakciu Ficových skalných. Skrátka, v tejto súvislosti je jasné, ktorá z dvoch možností, teda vybojovať si predsednícky post na sneme Smeru alebo založiť novú stranu na zelenej lúke, je tou lepšou. Aj preto, pre niekoho možno prekvapivo, odmietol Ficovu ponuku na post predsedu strany. Táto ponuka totiž bola podmienená rozdelením moci a garanciou postov pre viacerých „Ficových“ podpredsedov. Navyše, s najväčšou pravdepodobnosťou ani nebola myslená vážne, keďže prišla v čase, keď bol už Pellegrini napevno rozhodnutý odísť.
Pellegrini teda odchádza na vlastnú politickú postať. Zdá sa, že všetky karty má v rukáve. Nakoniec, svedčí o tom aj skutočnosť, že s ním odišlo jedenásť poslancov, z ktorých šesť je z prvej desiatky, teda preferenčne najsilnejších. A Pellegrini verí, že jeho nová strana bude rásť priamoúmerne s narastajúcimi problémami súčasnej koalície. Treba pritom zdôrazniť, že rozvod so Smerom nebol nijako dramatický, a teda budúca povolebná koalícia so Smerom bude možná. Nakoniec tak možno budeme svedkami toho, že dvaja politici, ktorí nevedeli komunikovať v jednej strane, to nakoniec dokážu v spoločnej koalícii. Príklady takéhoto vzťahu máme aj dnes. Pred približne deviatimi rokmi Sulík vyhodil Matoviča z poslaneckého klubu SaS a dnes sú koaličnými partnermi.