Najväčším bohatstvom je mier a láska
Slovenský herec známy zo seriálových hitov posledných desaťročí sa v poslednom čase z obrazoviek vytratil. Neznamená to však, že zaháľa. Užíva si život, venuje sa iným aktivitám, objavil sa v niekoľkých filmoch. Jediné, čo nerieši, je politika.
Pôvodným povolaním ste profesionálny chovateľ koní a džokej. Bolo to vaše rozhodnutie, či malo na to vplyv aj okolie?
Mal som odjakživa vzťah k zvieratám, poľnohospodárstvu, príroda mi vždy veľa dávala inšpirácií na život. No a kôň je ušľachtilé a inteligentné zviera. Pracovať s koňom, ponoriť sa do jeho psychológie je podnetné. Nie je to však ani jednoduché. Kôň má svoju vlastnú dušu a podobá sa na nás ľudí. Je svojhlavý a presadzuje si svoje.
Prečo ste potom „presedlali“ na umenie?
Možno preto, že niektorí ľudia tvrdili, že som mal talent, čo si však ja o sebe nemyslím (smiech). No situácia sa zvrtla a ja som sa ocitol v divadle Stoka, neskôr v divadle GuNaGu a iných. V podstate ma k tomu doviedol tanec, keď vznikol štýl break dance a boogie.
Ste majster Európy a vicemajster sveta v electric boogie...
Splnil som si jeden zo svojich snov. Pokračovalo to programom Flám režiséra Lanny Jánošova, známeho z inscenácií Borisa Filana a Pavla Juráňa Strapatí gentlemani v bratislavskom Istropolise...
Ktorý dnes už neexistuje...
Áno, to je dobré, že ho zbúrali, postavme tam nejaký Kaufland... (úsmešok). Ale vráťme sa späť. Fungoval som tam ako tanečník. V tom čase boli aj preskúšania zo Slovkoncertu, aby ste mohli dostať dajaký honorár. Prešli nejaké mesiace, inscenácie vo vtedajšej Slovenskej televízii, dokumenty s režisérom Michalom Ruttkayom na Kolibe v čase jej najväčšej slávy. Absolvoval som dvojročnú vojenskú službu, potom som pokračoval v tanci, učil som ľudí tancovať, robil choreografie, prišli aj nejaké ocenenia. No medzníkom bol môj príchod do divadla Stoka.
Tam ste sa uplatnili aj autorsky.
Režisér Blaho Uhlár bol a je mimoriadny človek, rád si na tie roky spomínam. Aj keď mnohí ho považovali za kontroverzného, prístupom a postojom, ale mal na svoje názory také isté právo ako každý z nás. Napríklad pri hre Eo-ipso, ktorú sme napísali všetci, rozrátal v rámci autorských práv percentuálne podiely na každého. To sa už dnes nevidí.
Ste aj spoluautor kultovej hry English is easy, Csaba is dead.
V tomto období na Slovensku sme všade narážali na hrubokrkých mafiánov, akoby sme sa s tým zmierili, že to patrí k slovenskej „kultúre“. Mne to šlo príšerne na nervy. Človek sa necítil nikde bezpečne, kedykoľvek títo ľudia vtrhli, kde sa im zachcelo, žiadali si výpalné, a nikto s tým nič nerobil. Ani polícia. Mňa to veľmi štvalo. Preto som sa spolupodieľal na texte tejto hry.
Ja som mal zážitky z predchádzajúceho režimu, toho „zlého“, v ktorom som napríklad nezažil ani jedného bezdomovca. Som presvedčený, že ani oni nechceli byť na ulici, ale terajší systém je zle nastavený, ak doň spadnú aj takíto ľudia. Jednoducho sa ocitli mimo systému, pomoci štátu, kvázi neziskoviek, sociálnych pracovníkov. Ak je dnes normou prekračovať ľudí spiacich na ulici, tak je tu niečo zlé. Žijeme divnú dobu.
Pre mňa to bol šok, lebo som sa narodil do obdobia, keď mal každý človek prácu, byt, keď nikto nebol na ulici, mal zdravotné ošetrenie, zubárovi sa neplatilo. Keď deti šli prvýkrát do školy, čakali ich na lavici bezplatné učebnice, zošity, pastelky. Asi to nebolo dobré, treba za všetko platiť ako dnes...
Pozerali sme sa obdivne do zahraničia...
Áno, pamätám si, ako sme im závideli pri pozeraní rakúskej verejnoprávnej ORF, ktorá sa dala v okolí Bratislavy bezplatne naladiť, napríklad tie reklamy na jogurty. Hovoril som si, ten jogurt musí chutiť úplne inak ako slovenský... Áno chutil inak, aj vydržal o pol roka dlhšie ako slovenský... Toľko tam bolo chemikálií. Ten náš nebol v plaste, ale v skle, a zmizol z pultov do troch dní. A div sa svete, dnes zisťujeme, že nám plasty pohlcujú a devastujú prírodu a vraciame sa ekologicky k sklu.
Potom vo vašom profesijnom živote prišli televízne seriály. Najprv mafiánske Mafstory. Nelákalo vás vložiť sa do scenára aj autorsky?
Scenár malo na starosti niekoľko autorov, myslím že štyria. Mali čo robiť, lebo raz týždenne sa odvysielala jedna časť. Každý musel urobiť jeden scenár do mesiaca. Ak by niekto vypadol, bola by to apokalypsa. A preto museli byť diely aj predvyrobené. My herci sme mali čo robiť, aby sme to nakrútili, neviem si predstaviť, žeby som mal ešte aj písať scenár... (smiech). To by nebolo reálne.
Ako sa tento seriál pozeráte spätne?
Spokojne. Scenár bol schválený, urobila sa nejaká pilotná časť, bola prijatá. Zo začiatku sa ľudia pozerali s počudovaním, že čo to je, pretože námet bol nový, potom ale prišla vlna nadšenia a s postavami sa diváci stotožnili. Aj sa zasmiali, takže my ako herci sme boli spokojní.
Nebáli ste sa, že vás postava mafiánskeho Banána zaškatuľkuje?
Nie. Každý z nás je tým, čím sa cíti. Necítim sa byť zviazaný nikým a ničím. Neznášam to a taký som bol už od detstva. To, že niečo niekedy urobím, neznamená, že mi niekto musí určovať, čo mám robiť a ako žiť. To by potom nevznikol nijaký film. Žijem to, čo žijem, s plusmi aj so zápormi, ale zostávam stále sám sebou. Pre mňa je dôležité, aby to, čo natočím, malo výpovednú hodnotu.
Hrali ste tiež v úspešnom seriáli Profesionáli, ale nejako ste sa z obrazoviek vytratili. Neboli ponuky?
Ponuky boli, ale nastali osobné problémy. Zomierala mi mama, mala rakovinu. Z tej sa nám ju podarilo vytrhnúť, ale prišla porážka. Musel som sa jej venovať a bol to pre mňa aj taký duševný očistec. Je ťažké vedieť, že blízky človek je na tom zle a že sa to nezlepší. Nevedel som sa od toho emočne odosobniť a venovať sa humoru do takej miery, aby som nemyslel na to, čo mi bolo sväté. To bola moja mama.
Máte rád život?
Ako každý z nás. Milujem ľudí, aj takých, akí sú. Ľudia sú pre mňa prínosom. Sú ako galéria obrazov rôznych autorov, každý maľuje to isté, ale svojím pozeraním na život. Pri niektorých sa zastavím viac, pri iných menej. Na obrazy sa treba pozerať ako na život. Buď sa mi páčia, hoci sú len akási machlanina, ale zanechajú vo mne nejakú emóciu. Niečo si kúpim, niečo iba obdivujem, niečo si nevšímam.
Na jednej fotografii z vášho súkromia som si všimol, že máte na stene zavesenú litografiu potomka Slovákov Andyho Warhola.
Mám jeho diela rád. Tiež si vytrpel svoje a práve z utrpenia sa rodia veľké veci. Buď sa vtedy rodia slabí, alebo veľkí muži. Buď vytvoria niečo veľké, alebo skončia v zabudnutí. Zoberme si situáciu tesne po druhej svetovej vojne. Ako vtedy ľudia prežívali mier? Spoločnú radosť, že môžu žiť normálne! Pracovali kolektívne na obnovení vlasti, spoluvytvárali hodnoty, pretože sa chceli mať dobre. Stretávali sa, radovali sa, vzájomne si pomáhali.
Časy sa zmenili...
Dnes vidíme, že sa máme dobre, ako to chceli naši prarodičia. Ale už je nám to málo. To, čo pre nich bol blahobyt, my považujeme za samozrejmosť, bežnú normu. Nestačí, ak máme zlato, naše vnúčence budú chcieť už diamanty. Lenže preto niečo treba aj urobiť, nie iba čakať, že nám to spadne do lona. Vidím sám okolo seba chudobu, to, že ľudia trpia aj nedostatkom a okoloidúci sa tvária, že sa nič nedeje. Len aby zapadli do priemeru a aby ich iní brali vážne.
Hovorí sa, že musíme padnúť „na hubu“, aby sme sa poučili...
Asi tak. Musíme si začať vážiť jeden druhého. Bohatého, aj bezdomovca. Máme elektrinu, teplú vodu, koláčik na stole, dávame si v kaviarni sójové latéčko... Všetko to, čo naši dedovia nemali. Nevieme sa však podeliť. Po čom to vlastne túžime? A túžime ešte po niečom extra, čo v tejto dobe iní nemajú?
Vráťme sa radšej k herectvu. Máme aj dnes herecké osobnosti typu Ladislava Chudíka, Jozefa Kronera, od ktorých narodenia uplynie už sto rokov? Rastú nové osobnosti?
Týchto bardov slovenského divadla, televízie si veľmi vážim a budem ich nosiť v srdci. Máme dosť mladých a talentovaných hercov. Treba im iba dať príležitosti. Škoda, že počas Československa sme boli viac slovenskejší ako teraz. Podmienky sú vytvorené, slovenské filmy, divadlá. Ak niekto chce, presadí sa. Aj autorov je dosť. Prečo nesiahame po Kriste Bendovej, Jánovi Kostrovi a iných autoroch? Domácich a zahraničných. Je ich dosť. Mali by sme vychádzať z našich tradícií. Máme takú plastovú kartičku a volá sa to občiansky preukaz. Je to tam uvedené, že som SLOVÁK. Tak si to vážme. Máme národnosť, kultúru, bývame v slovenskej vlasti, prenášajme do zahraničia, čím sme osobití, čo sme dali Európe a svetu. Nielen hercov a spevákov, ale aj pracovitých ľudí, ktorí postavili Budapešť či New York.
Je v tom aj politika?
O tej sa nechcem baviť. Prečo? Situácia sa tak poslednými voľbami vyhrotila, že namiesto toho, aby sme boli len polarizovaná spoločnosť, sme sa rozdelili na dva nezmieriteľné tábory. Prečo by som mal nenávidieť niekoho, kto má iný názor ako ja? Nechám ho, aby ho mal, ale zároveň chcem, aby aj on akceptoval môj. Pozrite si sociálne siete, kde vládne nekultúra. Toto ja nechcem.
Ste spokojný, že žijete práve v tejto dobe?
Je mi ľúto za obdobím, keď sa ľudia vedeli stretávať a komunikovať aj bez sociálnych sietí. Keď sa stretli, popili vínko, zobrali manželku a deti k rybníku. Keď na korze boli ľudia pekne oblečení, nie ako šupáci v montérkach. Nechcem však moralizovať, nemám právo hovoriť iným ľuďom do života, je to iba na nich. Ja sám som urobil v živote veľa chýb. Ale len vďaka poučeniu z nich som veľa dosiahol.
Chyby sa teda robiť nemajú?
Naopak! Spoločnosť má zaužívané, že chyby sa robiť nesmú. Urobíme chybu ako deti a dospelí nás za to potrestajú. Potom dospejeme a už za naše chyby nás nikto netrestá. Tak sa trestáme sami. Chyba. Asi nám trest chýba. Ak som ja urobil chybu, vedel som, ako ju napraviť. Ďalej nás posúva to, ak sa poučíme z prešľapov. Svet je postavený tak, aby sme robili chyby. Chytrí sa z nich poučia a ostatní nie.
No nie každý je schopný vlastnú chybu si uznať.
Aj to je jeho chyba. Nie každý je na to súci, viem. Pozrite sa na svet okolo nás. Na Ukrajinu, Gazu, iné vojnové konflikty. To sme sa nepoučili z chýb po roku 1945? Ja nechcem vojnu, chcem mier. Mier je zázrak tohto sveta. Nechcem vidieť tie vojnové obrazy v televízii. Koľko chýb ešte musíme urobiť, aby sme sa to naučili?
Čo je pre vás najväčším bohatstvom?
Mier a láska. Nikdy by som neveril, že to raz poviem, keď som sa smial misskám v Amerike, ako si želajú svetový mier a dostatok jedla, vody a bývanie pre všetkých. Je to pravda. Áno, mali to naučené, ale v slovách sa skrýva pravda.
Ako sa pozeráte na svoj súčasný život?
Je fantastický. Užívam si svoju vnučku, okruh ľudí okolo seba, dávajú mi pozitívnu energiu, ja si vážim ich, oni si vážia mňa, napriek tomu, že majú možno odlišné názory na iné veci, politiku a podobne. Stretneme sa, zahráme si golf či karty, vieme sa zasmiať, s pokorou a úctou jeden k druhému. Je to môj mikrosvet a želám každému, aby zažíval to isté. Aby mal okolo seba ľudí, ktorí mu za to stoja, aby s nimi žil svoj svet.
Text a foto: Ivan KRAJČOVIČ