Politické znásilňovanie ústavnosti

thumbnail

KOMENTÁR

Roman MICHELKO

Keď sme v roku 1992 prijímali Ústavu Slovenskej republiky, ústavodarcovia predpokladali, že Slovenská republika bude sociálne a ekologicky orientovanou trhovou ekonomikou a zároveň aj parlamentnou demokraciou. Od roku 1992 však naša ústava prešla sedemnástimi novelami, čo je za dvadsaťšesť rokov úctyhodný výkon. Zmeny ústavy boli pritom ovplyvnené aj viacerými čudnými precedensmi, ktorými Ústavný súd SR posúval či modifikoval náš politický systém. Prvý zásadný ústavný spor, v ktorom  sa jasne ukázalo, že vôľa ústavodarcov sa rozchádza s aktivistickým výkladom ústavných sudcov, bol v kauze odvolania ministra Milana Kňažka z Mečiarovej vlády. Na jar 1993 dal premiér Vladimír Mečiar prezidentovi Michalovi Kováčovi návrh na odvolanie ministra Milana Kňažka. Prezident podal podnet na Ústavný súd SR, aby rozhodol, či je, alebo nie je povinný ministra odvolať. No a práve vtedy Ústavný súd SR rozhodol, že prezident môže, ale nemusí akceptovať návrh premiéra. Tento precedens sa potom naplno prejavil v čase, keď prezident Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu na post ministra privatizácie.

Kontroverznosť tohto kroku si veľmi jasne uvedomovali viacerí premiéri, aj preto v roku 1999, keď sa menila ústava, premiér Mikuláš Dzurinda novelizoval práve tú časť ústavy, ktorá jasne precizovala povinnosť prezidenta vymenovať či odvolať člena vlády, keď sa znenie ústavy zmenilo z nedokonavého slovesného vidu vymenúva na dokonavý vymenuje (člena vlády).

To, samozrejme, „juristutom“ z prezidentskej kancelárie nebráni, aby prichádzali s absurdnými interpretáciami, že ústavu netreba a nemožno interpretovať či vykladať gramaticky. V každej slušnej spoločnosti by sa osoby hlásajúce takéto bludy doživotne profesijne diskvalifikovali.Ukazuje sa však, že politické znásilňovanie ústavnosti patrí priam k „dobrému bontónu“ našich opozičných „juristutov“.

Poďme však k ďalším problematickým ustanoveniam našej ústavy, ktoré si pre extrémne nízku úroveň politickej kultúry priam pýtajú nové precizovanie znení, a teda novelizáciu ústavy. Keď naši ústavodarcovia v roku 1992 prijímali Ústavu SR, ani vo sne im nenapadlo, že by sa na poste prezidenta mohol ocitnúť človek, ktorý by bol schopný ostentatívne ignorovať parlamentnú väčšinu a konať svojvoľne. Dnešné znenie ústavy totiž dáva prezidentovi možnosť poveriť zostavením vlády v podstate hocikoho. Presnejšie, dnes je prezident pri poverení na zostavenie vlády limitovaný len dvoma podmienkami. Kandidát na premiéra musí byť voliteľný do parlamentu, teda musí dosiahnuť vek dvadsaťjeden rokov a mať spôsobilosť na právne úkony. Vôbec pritom nemusí prihliadať na to, či ním poverený kandidát je, či nie je schopný získať dôveru parlamentnej väčšiny. Napokon, v susednom Česku, ktoré má veľmi podobný ústavný systém, prezident Miloš Zeman jasne povedal, že pokojne vymenuje vládu, ktorá nemusí získať dôveru aj celé štyri roky. Nakoniec, ním vymenovaná Rusnokova vláda nemala dôveru po celé obdobie svojho pôsobenia.

No a ako sa ukázalo, podobným a extrémne silným tlakom bol vystavený aj Kiska, keď v čase vládnej krízy jeho  okolie naňho vyvíjalo nátlak, aby vymenoval takzvanú úradnícku vládu, teda vládu, v ktorej by nemusel zohľadňovať, či by ním vymenovaná zostava mala vôbec šancu získať dôveru parlamentu. Ako vieme, v čase marcovej vládnej krízy Kiska konal možno nie priamo protiústavne, každopádne mimoústavne, keď odmietol Pellegriniho poveriť zostavením vlády, ale ho poveril len nezáväznou konzultáciou o zostavení vlády, aby potom mohol kádrovať a krágľovať nepohodlných členov vlády.

Ako to dopadlo, vieme, Kiska v priamom rozpore so zámerom ústavodarcov a proti duchu ústavy odmietol vymenovať prvú zostavu predloženú Pellegrinim. Tým pošliapal pravidlá  parlamentnej demokracie, ktorá vychádza z princípu, že právo na zloženie vlády má tá skupina strán, ktorá disponuje parlamentnou väčšinou. Ako sa ukazuje, toto už po marcovej kríze neplatí, Kiska a jeho našeptávači vytvorili veľmi zásadný politický precedens, ktorý mení náš politický systém z parlamentnej demokracie na  prinajmenšom poloprezidentský. A to je dobrý podnet pre politikov, aby takémuto plazivému a veľmi nebezpečnému trendu urobili prietrž, možno aj ďalšou v poradí už osemnástou novelou ústavy.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.