Združenia slovenskej inteligencie KORENE, teda aj členovia Slobodnej rady slovenského národa – obnovenej Slovenskej národnej rady, si pripomenuli dvadsiate výročie významného celonárodného spoločenského aktu. Na pamätnom a posvätnom mieste slovenských aj slovanských dejín staroslávnom Devíne ‒ konkrétne na mieste, kde kráľ Rastislav spolu s Konštantínom a Metodom založili prvú slovenskú akadémiu na výchovu vzdelancov ako budúcej vládnej vrstvy ríše našich predkov ‒ stotridsaťosem osobností slovenského národného života prvého mája 2004 zložilo Devínsku prísahu ako potvrdenie svojej vôle a odhodlania vždy a za každých okolností „presadzovať práva a záujmy slovenského národa“. Jedným z hlavných cieľov obnovenej SNR ako „orgánu cti a svedomia národne uvedomelej slovenskej inteligencie“ bolo a zostáva, aby sa najvyššiemu politickému zákonodarnému orgánu Slovákov, dnes Národnej rade Slovenskej republiky, vrátil „čestný, krvou a životmi slovenských dobrovoľníkov vykúpený historický názov Slovenská národná rada“. Jej pôvodnú pečať z roka 1848 spolu s brúsenou hranačkou Janka Francisciho vlastnia Združenia a sú „korunovačnými klenotmi slovenských dejín“. Toľko z listu predsedu Združení Viliama Hornáčka, ktorý adresoval redakcii Slovenských národných novín. Niekomu sa tieto slová môžu zdať zastarané. Akoby čítali texty z meruôsmych rokov 19. storočia, keď národní buditelia začali budovať slovenskú štátnosť. Mali svoj sen o samostatnosti Slovákov. Podľa Memoranda národa slovenského z roka 1861 to malo byť Slovenské okolie. Sen sa naplnil až po dlhých vyše stošesťdesiatich rokoch prvého januára 1993, keď vznikla demokratická Slovenská republika. Ak sa zamyslíme nad úrovňou národnej svojbytnosti Slovákov po tridsiatich rokoch štátnej samostatnosti, sú tieto slová naozaj archaické?
Slovenská sloboda a štátnosť nám otvorili dvere do transatlantických štruktúr či Európskej únie. V nich sme si našli svoje pevné miesto. Naše členstvo, najmä v Únii, nám prinieslo mnoho benefitov. Voľný cezhraničný pohyb, podporu ekonomiky prostredníctvom eurofondov, garanciu demokratických pravidiel či otvorenú spoločnosť. Slovensko v integračnom procese uspelo. Aj my dokážeme svojou jedinečnosťou obohatiť európske spoločenstvo. To však musí byť postavené na pravidlách rovnoprávnosti členských krajín. A na toto sa najnovšie akosi zabúda.
V posledných rokoch silnejú v Európskej únii hlasy o potrebe jej federalizácie. Politická globalizácia sa realizuje na úkor národných záujmov členských štátov a zasahuje do základných dokumentov Únie. Jedným z nich je aj Lisabonská zmluva z roka 2009, ktorá posilňuje právomoci národných zákonodarných zborov. Tie môžu zasahovať do legislatívneho procesu Európskej únie. Národné parlamenty majú strážiť v politickej rovine dodržiavanie princípu subsidiarity, ktorá definuje podporu silnejších slabším, čo podporuje myšlienky decentralizácie. Tento demokratický pilier je postavený na práve veta členských krajín v citlivých národno-štátnych otázkach. A práve právo veta sa snažia niektoré vplyvné skupiny v Európe obmedziť. Ak sa im to podarí a právo veta bude v spoločenstve zrušené, je to začiatok konca Európskej únie. Nikto z lídrov veľkých európskych krajín si však nedovolí zrušiť právo veta nejakým jednorazovým rozhodnutím. Zvolili na to osvedčenú salámovú metódu. Z tohto práva budú postupne a potichu odrezávať, až napokon z národno-štátnych záujmov štátov neostane nič. Za prvý signál môžeme považovať nedávne schválenie reformy azylovej a migračnej politiky Európskym parlamentom, ktorej sa budú musieť podriadiť členské štáty bez možnosti aplikácie práva veta. Brusel bude prerozdeľovať migrantov do jednotlivých štátov, aj keď o pobyt na týchto územiach utečenci nemajú záujem. Ak členský štát odmietne, bude musieť platiť do bruselskej pokladnice 20-tisíc eur za jedného migranta. Slovensko bude musieť prijať 285 migrantov, resp. vyplatiť Bruselu 5,7 milióna eura.
Slovenská vláda nový systém migračných kvót najskôr odmietne. Premiér Fico tieto návrhy označil za diktát, nie za solidaritu. Je to nebezpečenstvo obmedzenia práva veta Slovákov v migračnej otázke. V kontexte uvedenej silnejúcej federalizácie Únie a pri príležitosti dvadsiateho výročia Devínskej prísahy je odpoveď na aktuálnu otázku ochrany národno-štátnych záujmov zrejmá. Slovenský hlas musí v Európe zaznieť a národno-štátne záujmy Slovákov musia byť zachované.
Maroš SMOLEC
Foto: Viliam Hornáček